Dnes je nedeľa, 25.august 2019, meniny má: Ľudovít
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Horúcu hlavu si chladím v potoku

marec 17, 2011 - 12:34
DANIEL HERIBAN je mimoriadne aktívny mladý herec, ktorého ste mali možnosť vidieť v podzemí divadla GunaGU, ale aj v muzikáli na Novej scéne, v divadlách v Martine či v Bratislave. Už dlhší čas je však jasné, že ide aj o originálneho a talentovaného pesničkára, ktorého mnohí označujú za nástupcu Jara Filipa. Aj dnes pracuje súčasne na viacerých projektoch a popri tom stíha vychovávať syna...
V roku 2008 ste boli za svoj debutový album Leporelo nominovaný na Aurela v kategórii objav roka. Teraz pripravujete nový album, bude rovnako nekomerčný ako ten prvý?
Už to, že som bol za Leporelo nominovaný, bolo pre mňa šokom. Bez akéhokoľvek vplyvu, vydavateľa, agentúry... Nedokážem teda v hudbe rozoznať, čo je komerčné a čo už nie. Čo sa podlizuje (ne)vkusu však áno. A taká moja hudba rozhodne nie je. Ani tá, ktorú práve teraz kompletizujem do druhého albumu. Zaradiť si ju môže každý, kam chce. Ak to potrebuje... Dôležitý je pre mňa pocit, aký z človeka a jeho tvorby vychádza. Bez ohľadu na to, či ten jeho „produkt“ je silno dotovaný, alebo nie. Interpretačná aj obsahová kvalita je to, čo hľadám a čo sa snažím okolo seba ľuďom ponúkať. Keďže nie som hudobne vyslovene pripútaný k jedinému žánru, nemám ani žiadne obmedzenia v tvorbe. Veci, čo zo mňa vychádzajú akosi samy, patria zatiaľ k balíčku „sólový album“. Iné druhy chutí si doprajem napríklad v divadelnej hudbe či v iných projektoch. Momentálne finišujeme s hudbou do nového slovenského filmu Čerešňový chlapec, ktorú tvorím spolu s Andrejom Hruškom v produkcii štúdia Littlebeat. Ten pocit – môcť sedieť na všetkých tých stoličkách, na ktorých viete sedieť, je nádherný!

Aké sú vaše tohtoročné tvorivé plány? Dokážete spojiť slobodu umelca s rodinným životom?
Moje plány posilňujú Bohu brušné svalstvo, takže ich treba vyslovovať aj brať s rezervou. Ja ich mám vcelku dosť, ale hádam ten sólový album už konečne vyjde a budú koncerty... Čo sa týka divadla, momentálne hrám v pokračovaní muzikálu Príbeh ulice II, v Martine sa čoskoro bude realizovať slávna slovenská klasika Kubo, kde mám hlavnú rolu. V banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí budem spolupracovať na inscenovaní nového súčasného textu autorky Jany Juráňovej s názvom Prievan, kde si zahrám a zároveň budem robiť aj scénickú hudbu. Viete, keď má človek tridsať, maličké dieťa, rodinu, chuť a možnosť pracovať a ešte aj nejaké ambície navyše, nedá sa byť po každej stránke naplnený a bezchybný... Umelecký život zlúčiť s tým rodinným je zrejme nemožné, lebo rodina potrebuje režim. A ten sa u mňa často mení, čiže neexistuje. Tolerancia všetkých tých svetov je dôležitá...

Máte partnerku a malého syna, ako funguje rodina mladého umelca, ktorého čakajú tie najkrajšie roky života?
Rodina má sídlo momentálne v Martine, priamo v divadle, takže žiadny bežný systém života ešte nenastal... Priateľka popri materskej s naším sedemnásťmesačným synčekom Theom pokračuje v doktorandskom štúdiu, ja neustále pendlujem medzi Martinom, Trnavou a Bratislavou. Cirkusant je cirkusant... Ale zase viem si vychutnať momenty a byť naplno tam, kde sa práve nachádzam. Aj keď niekedy je to „na mozog“.

Je pre vás vaša priateľka inšpiráciou v hudbe, píšete texty o nej pre ňu, alebo takto nezaraďujete svoje veci? Máte ako hudobník či herec nejaké vzory, potrebuje to vôbec umelec, ktorý chce byť „originál“?
Ak mám povedať pravdu, inšpiráciu už často radšej zámerne nevyhľadávam, lebo neviem, čo s tým materiálom mám potom robiť. Zháňať spôsoby financovania, realizácie je v začiatkoch také náročné a neefektívne, že to človeka otrávi. Nebaví ma pozerať sa na texty, básne, ako starnú v zošitoch, po všelijakých papierikoch, pesničky v hlave... Samozrejme, priateľka bola mojou inšpiráciou a dokáže ňou znova byť, keď tú potrebu nadobudnem a bude neodkladná. Napríklad na novom albume sa nájdu veci, ktoré som napísal pred piatimi rokmi, za absolútne odlišných životných, vzťahových okolností, ale aj zážitky „zo včera“.  Mieša sa to. Ak sa pýtate na vzory, určite sa nájdu osoby či osobnosti, ktoré majú môj obdiv a rešpekt, no nemyslím si, že je to pre umelca nevyhnutné. Ideálne je byť prítomný na tej vlastnej ceste.

Umenie je určite úžasná vec, no človek nežije len prácou, kde si dokážete najlepšie oddýchnuť, máte nejakého atypického koníčka?

Koníčka v pravom zmysle slova ani nie. Skôr úchylky. V letných mesiacoch sa chodievam chladiť do potokov, „vyvaliť“ sa do studeného prúdu horskej vody. To mám naozaj rád!

Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: archív

- - Inzercia - -