Dnes je streda, 14.november 2018, meniny má: Irma
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Manželstvá, ktoré vydržali dlhé roky

december 28, 2010 - 12:09
V poslednom čase nás médiá čoraz viac kŕmia informáciami o tom, že opäť skrachovalo manželstvo nejakej verejne známej osobnosti. A situácia aj je alarmujúca: zo sto slovenských manželstiev sa rozpadne asi polovica. Dôvody sú rôzne, ale určite je tento trend aj výsledkom doby, v ktorej žijeme. Sú však aj svetlé výnimky, manželské páry, ktoré spolu prežili niekoľko desiatok rokov.
Spoločné koníčky utužujú vzťah

Pavel a Cecília Kandráčovci prežili v spoločnom manželstve úctyhodných štyridsaťtri rokov. Šesťdesiatdeväťročný Pavel Kandráč je v súčasnosti slovenským verejným ochrancom práv, teda bdie nad ochranou základných práv a slobôd nás všetkých v konaní pred orgánmi verejnej moci. Jeho šesťdesiatšesťročná manželka, bývalá diplomatka, je dnes už na dôchodku. Obidvaja sa zoznámili ešte počas študentských čias, keď navštevovali jeden ročník právnickej fakulty v Bratislave. „Po druhé, bol to šport, ktorý nám pomohol k zoznámeniu. Obidvaja sme boli basketbalisti a aktívni lyžiari. Obidvaja sme boli aj inštruktormi lyžovania, takže sme sa stretávali aj na inštruktorských školeniach a zájazdoch,“ opisuje spoločné zoznámenie Pavel Kandráč.  Ako študent mal vraj zájazdy a lyžiarske výcviky rád, pretože človek tam okrem vážnych vecí zažil aj veľa humoru, a navyše to prospievalo zdraviu.

Pavel a Cecília Kandráčovci sa zosobášili po piatich rokoch chodenia, keď Pavel odchádzal na vojenskú službu. „Svadba bola 7. januára 1967. Dátum si pamätám, lebo aj náš syn sa oženil práve 7. januára, len o tridsať rokov neskôr,“ smeje sa pán ombudsman. Martin, ktorý má tridsaťdeväť rokov, so svojou manželkou Američankou Elise žije v Londýne. Kandráčovci majú tri vnúčatá – osemročnú Morganu, šesťročného Jozefa a štvorročnú Lolu Silviu. Všetky tri vnúčatá majú dvojité občianstvo, americké aj slovenské, a ako hovorí Pavel Kandráč, milujú Slovensko, najmä Donovaly. „Robia veľmi dobrú propagáciu Slovensku, celá škola v Londýne sa pýta, čo sú to Donovaly. Viacerí ich britskí spolužiaci sa na Donovaly chystajú tiež. Len čo príde vnuk na letisko do Bratislavy, začína rozprávať po slovensky. Niektoré veci mu ani nejdú, ale veľmi sa snaží,“ hovorí nadšený dedko, ktorý svoje vnúčatá rovnako ako ich rodičia vedie k športu, a najmä k lyžovaniu. Pani Cecília prežila pred dvadsiatimi rokmi vážnu dopravnú nehodu, zrazilo ju auto. Mala ťažké zranenia a ťažký otras mozgu. Lekári jej nedávali veľké šance, musela prekonať niekoľko operácií. Našťastie sa z toho dostala. „Človek, ktorý bol úžasne činorodý, bol viac ako rok na posteli,“ opisuje ťažké chvíle jej manžel, ktorý pri svojej milovanej žene napriek všetkému pevne stál.

Rešpekt a rovnocennosť

A aký je jeho recept na dlhé a spokojné manželstvo? „Partneri musia rešpektovať jeden druhého. Vo vzťahu nesmie byť faloš a vypočítavosť, ale musí tam byť tolerancia, vzájomná úcta a spoločné záujmy. Vždy treba zostať na úrovni,  partneri sú si rovní a ani jeden by nemal chcieť získať nadvládu nad tým druhým,“ radí Pavel Kandráč. „Keď čítam alebo počúvam príbehy o partnerských zväzkoch, vychádza mi, že dnes sú mnohí ľudia veľmi vypočítaví a idú predovšetkým za materiálnymi statkami,“ zosmutnie a dodáva:  „Mne ani nenapadlo, keď som začínal ako asistent na vysokej škole, či budem mať auto. Myslím si, že materiálne veci ako auto alebo exotická dovolenka nie sú také hodnoty, ktoré by mali mať prioritu. Na mladých ľuďoch ma mrzí,  že práve toto za ňu považujú.“ Manželom Kandráčovcom veľmi pomohlo, že ich spoločnou záľubou bol šport. „Šport, najmä taký, kde ste v horách, vie upevňovať vzťah, pretože tam ste jeden od druhého takmer závislý. Tam sa odhalia aj charaktery a aj to, či jeden chce tomu druhému pomôcť. Veľmi veľa sa tam o sebe dozviete,“ radí. Vo vzťahu je rovnako dôležitá komunikácia. „Nemôžem povedať, že by medzi nami neboli rozdielne názory. Isteže boli, ale vždy sa vykonzultovali. V momentálnej hádke by mali ľudia mlčať. A potom postupne o tom začať komunikovať,“ uzatvára tému Pavel Kandráč.

Úplne odlišní a stále spolu

Mária a Vladimír Holubovci sú manželmi dvadsaťpäť rokov. Zaujímavosťou v ich vzťahu je, že nemajú spoločné takmer nič – nevenujú sa spoločným koníčkom, nemajú radi rovnaké jedlá, a aj na výchovu dcéry majú úplne odlišný názor. „Vstupovali sme do partnerského zväzku na tú dobu zrelí, ja som mala dvadsaťsedem a Vladimír tridsať rokov. Môžem zodpovedne povedať, že sme dva úplne rozdielne typy. Nespája nás absolútne nič okrem dcéry a teraz psa,“ hovorí Mária Holubová, pôvodným povolaním učiteľka. Jej manžel bol redaktorom v rozhlase, neskôr v televízii. „Bol večne na cestách a mal veľmi veľa koníčkov – hokej, bežky, lyže, futbal, poľovníctvo. Nebol však typickým poľovníkom, skôr čistil chodníky a kŕmil zver. Niektoré koníčky mu vydržali dodnes. Jeho veľkou vášňou sú kone. Ja som nikdy nešportovala, mojím koníčkom bolo a je vášnivé čítanie kníh,“ opisuje Mária Holubová, ktorá v súčasnosti prednáša študentom na banskobystrickej univerzite.

Manželia dokonca neobľubujú ani rovnaké jedlá. Kým pani Holubová má rada všetko netradičné, jej manžel uprednostňuje tradičnú kuchyňu. „Ja musím v noci spať a veľmi rada mám rána, on je v noci hore a celé predpoludnie spí,“ prezrádza čo-to z ich súkromia. „Spolu dokážeme pozerať len staré české filmy s Vlastom Burianom alebo Oldřichom Novým,“ dodáva. Jej manžel je veľký cestovateľ – absolvoval plavbu po Egejskom mori či expedíciu za Polárny kruh, prešiel naprieč celou Amerikou. Na svojich cestách nakrútil niekoľko dokumentárnych filmov – S Heurékou cez Kyklády, Z Utahu do Kalifornie, Vynálezca v sutane - film o Jozefovi Murgašovi, či Pod polárnym slnkom. Manželia väčšinou netrávia spolu ani dovolenky, výnimkou boli dva týždne v Paríži, niekoľkodňová plavba na jachte alebo mesačný pobyt na súostroví Maskarén v Indickom oceáne. „Ja som chodila plávať, behať a nakupovať a manžel nakrúcal film o sopkách,“ smeje sa Mária Holubová. A nikdy jej nevadilo, že spolu trávia tak málo času? „Nebudem sa tváriť, že mi to neprekážalo, keď som bola mladšia. Najviac som neprítomnosť manžela pociťovala, keď bola dcéra malá. Neskôr som si uvedomila, že to, že manžel nie je doma, mi vytvára väčší priestor realizovať sa. Mne to pomohlo. Možno aj preto som po desiatich rokoch učenia odišla z gymnázia a v štyridsiatke začala učiť na vysokej škole,“ dodáva.  Riadi sa heslom svojej nebohej starej mamy, ktorá vyrastala za Rakúsko-Uhorska a už vtedy tvrdila, že ruku do ohňa by za žiadneho chlapa nedala.  

Nečakať niečo, čo nemôže dať

A aké rady by dala mladým ženám, aby si svojho partnera udržali? „V prvom rade musia ženy vedieť, akého muža chcú. Dôležité je, nesnažiť sa meniť človeka a nečakať od muža niečo, čo nikdy nemôže dať. Keď mám pocit, že s ním už neviem vydržať, tak si sadnem a napíšem, čo je na ňom kvalitné a čo nie. Riadiť sa treba tým, čo preváži. Ani rozchod, respektíve rozvod netreba brať ako tragédiu,“ snaží sa poradiť mladým párom, aj keď nezabudne dodať, že všeobecný recept asi neexistuje. Mária Holubová je však presvedčená, že mladí ľudia by v začiatku ich vzťahu nemali bývať s rodičmi, pretože zasahovanie matky alebo otca do vzťahu veľmi škodí. Žena by sa k svojmu partnerovi mala správať s humorom. „Muži sú racionálni, ženy emocionálne. Keď žena niečo vykričí mužovi, nikdy to tak nemyslí. Ale muž, keď niečo povie, tak to tak aj myslí. Keď máme problémy, sme schopné myslieť na to celý deň a aj noc. Muži nie,“ vysvetľuje. Žena by podľa Márie Holubovej nemala muža sústavne „sekírovať“, čo sa týka poriadku a čistoty. A samozrejme, najdôležitejšia rada z jej úst znie: na vzťahu treba pracovať.

Konvencie a tradície
Mária Holubová dodáva, že partnerské vzťahy na Slovensku, ale aj v susedných krajinách, sú stále posudzované z hľadiska tradícií, konvencií a noriem, ktoré stanovila rakúska monarchia v období vlády cisára Františka Jozefa. Podľa nej sa partneri často správajú v intenciách „čo sa patrí a čo povedia ľudia“. Za problém považuje aj to, že ľudia málo komunikujú. „Nepozrú sa problému zoči-voči, ale pristupujú k nemu systémom ,to je v pohode a toto neriešim´, čo je vlastné tínedžerom,“ opisuje pani Holubová, ktorá si myslí, že rovnako aj téme sexu sa prikladá veľká dôležitosť. Ako hovorí známy ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj: Človek prežíva zemetrasenia, epidémie, hrôzy chorôb a všelijaké duševné útrapy, ale po všetky časy preňho bola, je a bude najtrýznivejšou tragédia spálne.

Autor: KATARÍNA KLIŽANOVÁ RÝSOVÁ
Foto: Andrej Kližan a archív M. H.

- - Inzercia - -