Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Szidi Tóbiás: Partnerstvo je lotéria

jún 16, 2010 - 12:34
Inak ako ostatné ženy sa oblieka, češe, inak hrá aj spieva. Odmieta hrať v seriáloch, lebo ju nebavia. Necíti sa však byť iná, no fandí tým, ktorí nejdú s davom. Je možno trocha uletená, ale možno aj vďaka nej a jej podobným ľuďom to je na tomto svete farebnejšie... Taká je SZIDI TÓBIÁS, ktorú zakrátko uvidíte na scéne divadla Astorka Korzo ´90 v Čechovovej hre Platonov v postave Anny Vojnicovovej.
Patrí Čechov medzi vašich obľúbených autorov?
Áno. Jeho Platonov je krásna hra a réžia Romana Poláka zmysluplne, s cynickým humorom a hĺbavo prehovorí k dnešnému divákovi. Tú postavu som si vychutnala. Je príjemné povedať o skúšobnom období, že bolo partnerské. Dobrý herec môže byť len ten, keď má dobrého partnera, a ten mu to, samozrejme, vráti. Z hereckého partnerstva vznikajú výborné predstavenia. To je radostné hranie.

Má s vami niečo spoločné Anna Vojnicovová?
Dúfam. V každej postave si hľadám niečo, čo bude moje. Je to vynikajúco napísaná rola. Hrám mladú vdovu po generálovi, ktorá nemá dieťa, a to je jej nenaplnená túžba. Miluje Platonova. Milujú ho všetky ženy v tejto hre... Viac však neprezradím, aby diváci mali prečo prísť do divadla. Anna má rada spoločnosť – všetci sa schádzajú v jej sídle. Potrebuje bohatých okolo seba, pretože je zadlžená, takže využíva svoju zvodnosť a koketériu, no je trocha alkoholička... A čo máme spoločné? Ak by som na to išla vylučovacou metódou, tak alkoholička nie som (smiech), deti, na rozdiel od nej mám, aj partnera... Ale určite máme spoločnú tú zamilovanosť. To sa žije a hrá samo.

Čím vás dobyli vaši dvaja muži – bývalý manžel Boris Zachar, v súčasnosti člen Mestského divadla v Žiline, a súčasný partner Peter Lipovský?
Vytrvalosťou, trpezlivosťou a humorom. Keď je chlap vtipný, boduje u mňa.

Prvé manželstvo vám však nevyšlo. Znamená to, že z neho humor vyprchal?
Keď sa dvaja ľudia spolu začnú trápiť, stratí sa aj humor. Jeden druhému sme sa stratili...

Má váš spoločný syn Krištof, ktorý je už stredoškolák, zmysel pre humor?
Veľký. A je aj veľmi vnímavý. Preto nie som nadšená, keď ma v divadle vidí v istých polohách – hanbím sa pred ním. Nebola by som rada, keby si aj on vybral herectvo. Myslím si, že herectvo nie je pre muža ideálne. Krištof krásne fotografuje, kreslí, azda bude jeho budúca profesia súvisieť s grafikou. On ma má dôkladne prečítanú. Strieľa si zo mňa, kedy chce, je to pohodový chlapík –  taký šarmantný, že má u mňa takmer vždy odpustené.

Kedy preskočila iskra medzi vami a vaším súčasným partnerom Petrom Lipovským, ktorý je odborníkom na knihy, keďže pracuje ako PR manažér v zavedenom knižnom vydavateľstve?

Pociťovala som obdiv k jeho talentu. Iskra medzi nami preskočila v období, keď sme obaja osameli a jeden druhého sme podopierali ako priatelia a ľudia, ktorí spolupracujú. Odrazu sme zistili, že sa potrebujeme trocha vidieť aj poobede, aj večer. Ak mám na ňom nájsť chyby, má svoj zmysel pre poriadok a jeho veci sa neuveriteľne rýchlo kopia na rôznych miestach. Partnerstvo je lotéria, mám šťastné číslo...  

Peter Lipovský je otcom vášho druhého syna Jonáša, no zároveň aj vaším dvorným textárom, lebo okrem divadla sa venujete hudbe – spievate šansóny. Údajne ste ho dokopali aj k filmu – napísal scenár k Marhuľovému ostrovu, v ktorom vás uvidíme v hlavnej postave...
V našej záhrade mi rozprával príbehy, ktorých má neúrekom, a nedala som mu pokoj dovtedy, kým ich nezačal písať. Žijeme spolu už deviaty rok, no uvedomujem si, že by potreboval pre seba viac pokoja. Tento luxus mu, bohužiaľ, neviem zabezpečiť. Bývajú dni, keď nemáme čas ani na seba. Som rada, keď ma prekvapuje. Či textom, či príbehom... Sú to také dni, ktoré si chcem pamätať.

Vaše piesne sú veselé, no pritom smutné. Kritik by možno povedal – hĺbavé, a tým sú aj iné. Máloktorá speváčka a herečka si trúfne na šansón. Prepáčte, ale piesne z vášho posledného, tretieho albumu Pod obojím akoby zapadli, a to je na svete už pol roka... Nemáte záujem ich propagovať alebo nie je o ne záujem?

Na Slovensku koncertujeme veľmi málo. Prečo, to neviem a netrúfam si to už ani hodnotiť. Možno to, čo sme vytvorili, málo propagujeme, ale ja nemám potrebu o tom bubnovať do sveta, asi by to nebolo sympatické. Ak o to niekto  záujem, tak to, samozrejme, spravím. Ešteže máme Čechov...

V Česku vás dokonca nazvali hovorkyňou českých šansoniérov vo svojej generácii...
To som nepočula... To je výborné! Česi ma privinuli v období, keď som si myslela, že „som vytrhnutá z kontextu“ a  neviem, kam patrím. Preto spievam nielen po slovensky, ale aj po česky a do repertoáru sme zahrnuli aj maďarské básne od Petőfiho Sándora, ktoré Milan Vyskočáni, autor muziky, krásne zhudobnil. Teší ma, keď v hľadisku vidím ľudí od tridsať do šesťdesiat rokov.

Prispeli ste aj na album Petrovi Hapkovi. Ako došlo k spolupráci so slávnou českou dvojicou Hapka-Horáček?

Príjemnou náhodou. Moja priateľka, česká herečka Ivanka Chýlková, darovala moje cédečko Michalovi Horáčkovi, a ten mi vzápätí zavolal.

Vrátim sa opäť k divadlu. Pôsobíte v stálom angažmán v divadle Astorka Korzo´90... Máte tam dosť hereckých príležitostí?
Momentálne áno. Teší ma nová postava, ale boli chvíle, keď som mala pocit, že nie je pre mňa rola. Sme malé divadlo, nepríde vždy na každého v súbore.

Ako je to s filmom?
Patrím ku generácii hercov, ktorí nenakrúcali desať rokov. Brala som to ako krivdu, akúsi nespravodlivosť, lebo už som vlastne štyridsiatnička.

Neúčinkujete v seriáloch. Vyhýbate sa im alebo vás neobsadzujú?

Položili ste mi ťažkú otázku. Seriály nás živia, ale nie je to môj sen. Možno sa mýlim, ale myslím si, že keď sú herci stále na obrazovke, uškodí im to. Mne však neprislúcha hodnotiť mojich kolegov. Sme veľmi malá krajina, mnohí si vieme pomôcť, no vieme si postaviť aj závory... V tomto smere nie som výnimka ani ja....

Aj dabingy vás obišli?
Dopočula som sa, že som ich odmietla. Nič také som však nepovedala. Pre mňa je prvoradá rodina a pár ponúk som, žiaľ, musela odmietnuť, tak ma už tak ako kedysi nevolajú...

V divadle sa nedá povedať nie?
V takej luxusnej pozícii nebudeme asi nikdy.

Už dlhšie je upršané obdobie, mám pocit, že to na vás vplýva, lebo máte dosť pesimistické videnie....
Neviem, kto kde žije, ale ja žijem na Slovensku. Pred nami sú voľby a všetci čakáme nejakú nádej. Niečo sa musí stať. Ak sa niečo dobré stane a dobré zostane dobrým, tak musí byť lepšie. Je príliš veľa, poviem to jemne, škaredého, a my sa na to iba prizeráme – rodinkárstvo, korupcia... Ľudia sa u nás neberú podľa schopností a daností, ale podľa toho, kto komu pomohol...
V zmýšľaní sme zostali v totalite a chceme byť pritom novátorskí, len nemáme na to. Ak nezačneme hovoriť veci priamo, hovoriť o tolerancii nemá zmysel.

Ste jedna z mála herečiek, ktorá prešla viacerými profesiami – od robotníčky cez šepkárku k herectvu...  Je to pre vás plus alebo naopak?
Myslím si, že herec by mal prejsť určitou cestou, mal by zažiť niečo viac. Herec by mal mať všade oči, uši aj čuch. Herectvo je jedna z najťažších profesií. Veľa vecí vás zraní, ale v rámci hrania nesmiete ukázať, čo vás trápi. Ako herečka som však vo svojej profesii stratila desať rokov. Mám pocit, že ma minuli postavy a ani som si nestihla uvedomiť, koľko mám rokov. Chcela by som hrať ženy, no prešla som od anjela a prostitútok rovno k matkám. Herectvo je ťažká profesia. Ste odkázaní na čakanie a ak dostanete príležitosť, nemusí byť podľa vašich predstáv a ak ju nechcete prepásť, musíte sa naučiť byť zdržanlivý.  

Vy ste vari oľutovali, že ste sa vybrali hereckou cestou?
Každý rok mám takéto obdobie. Ľutujem, že som neskúsila znova umeleckú priemyslovku – kreslila by som, maľovala. Ale vyrastala som v rodine, kde mamička veľmi krásne spievala a tancovala. Túžila účinkovať v SĽUK-u, no mama ju nepustila. Ja som asi naplnila jej sen. Ale aj moje dve sestry boli výborné speváčky a tanečníčky. Ony ma učili spievať dvojhlasne, tiež tancovať, ony boli moje ženské idoly. Najstaršia Lolika je dnes učiteľka a stredná sestra pracuje na železnici – vybrala sa teda cestou mojich rodičov.  

Aký máte vzťah so svojím otcom?
Veľmi ho milujem, ale sme spolu veľmi málo a veľmi veľa vecí sa stalo...

Ak by ste museli zmeniť profesiu, čo by vám sadlo?
Asi by som robila interiérovú dizajnérku alebo záhradnú architektku. S partnerom sme sa presťahovali pred rokmi na vidiek, kde sme si kúpili starú kúriu, no a tam sa spoločne realizujeme. Sadíme, presádzame, dokonca aj keď máme nejaké sviatky, darujeme si vzájomne stromy. Záhrada je pre nás oboch absolútna vášeň. Ja nie som mestský typ – pozriem si pekné mestá, architektúru, ale priveľa ľudí na mňa pôsobí zmätočne.

Hovorili ste, že váš partner je takmer ideál. Aká je Szidi Tóbiás? Máte svoje neresti, ktoré vám občas vyčítajú?
Tých mám neúrekom. O všetkých vám však nepoviem. Moji muži môj krik neberú vážne, lebo vedia, že o päť minút to bude úplne inak. Neporiadok – kde sa vzal, tu sa vzal, ma vie nahnevať. Neviem si doma oddýchnuť, keď sú porozhadzované veci...

Muža vraj neradno prerábať, ale Čechov povedal: „Ženu treba vychovať tak, aby si dokázala uvedomovať svoje chyby, v opačnom prípade si bude vždy myslieť, že má pravdu....“ Čo na to hovoríte?
No, ak by ma chcel muž vychovávať, nedopadlo by to medzi nami dobre. V niečom však musí mať žena pravdu, inak sa urazí. A múdry muž to vie.   

Inak ako iné ženy sa obliekate, češete, inak hráte, spievate. Odmietate hrať v seriáloch, lebo vás nebavia. Cítite sa byť iná?
Nie, ale iní sa mi páčia – tí, ktorí nejdú s davom, ktorí niečo objavia.

Ako na vás vplýva váš partner?
Keď s niekým žijete, je prirodzené, že sa začnete v mnohých veciach na seba podobať. Ovplyvňujeme sa, navzájom dopĺňame a mnohé si už nemusíme povedať, lebo to vidíme rovnako. Peter ako manažér knižného vydavateľstva ma „dovzdelávava“. Rada čítam a beriem do radu, čo mi dá pod nos...

Posťažovali sme si ako ženy, i keď obe vieme, že život bez mužov by nebol dokonalý. Bolo vo vašom živote niečo, čo by ste najradšej preskočili, ak by to šlo?
Dávate mi ťažké otázky... Isteže, sú okamihy v živote, keď si človek povie, mohla som to urobiť inak a možno by sa to nebolo skončilo tak, ako sa to skončilo... Ale potom sa zamyslím sama nad sebou a poviem si – ako inak, keď ja som to inak nevedela. Život so sebou prináša situácie, keď sa musíte rozhodnúť. Nikto to za vás neurobí a je ťažké rozhodnúť rozumom, keď srdce hovorí inak.

Ak by ste mohli prepísať scenár súčasného Slovenska, čo by ste tam zmenili?
Skúsme byť k sebe milí. Budeme sa cítiť krajší a lepší. Celý život sa učím zdokonaľovať v sebaovládaní, ale asi to v mojom prípade nebude nikdy ideálne. Priznám sa, že niekedy mi pomôže práve postava, v ktorej sa dá dobre vykričať a vyplakať. Vtedy sa cítim akási ľahšia... Mám rada postavy, ktoré ma robia lepšou. Je celkom možné, že herec si robí psychoterapiu sám. Neviem, či hrá sám sebe pacienta, alebo terapeuta. /smiech/

A ktorú myšlienku z Čechovovho Platonova by ste si rada vzali do svojho súkromného slovníka?
„Keby sme dostali všetko, po čom túžime, veľmi skoro by sme nevedeli, čo si s tým počať...“

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: divadlo Astorka Korzo ´90 a archív S. T.

- - Inzercia - -