Spevák Pavel Bobek je svojimi songami idolom nielen našich otcov a babičiek, ale aj tých mladších, pretože jeho piesne nesú posolstvo porozumenia, lásky, priateľstva, pokoja a sú často preslávenými americkými evergreenmi, ktoré nikdy neobrúsi ani nemilosrdný šmirgeľ času.
V týchto dňoch ste vydali nový album Kruhy, hoci už o tom minulom Víc nehledám s piesňami Johnyho Casha ste vraveli ako o poslednom. Zvyčajne pracujete na platni šesť až osem rokov. Čo vás tentoraz tak „nakoplo“?
Týmto albumom som si zasa raz splnil dávny sen, lebo som naspieval svoje obľúbené americké hitovky, ale v albume sú zaradené aj dve nové, pôvodné veci. Ak by ma neoslovil môj spolupracovník, hudobný režisér Luboš Malina a nedal mi voľnú ruku vo výbere a nepomohlo aj vydavateľstvo, asi by tento album ani nevznikol, no cédečko považujem za vydarené a pohodové. Asi aj preto, že obsahuje aj staré piesne, ktoré mám veľmi rád a ktoré spievali kedysi dávno Frank Sinatra, Burl Ives či Andy Williams.
Väčšinu vášho repertoáru tvoria remaky anglosaských autorov a mnohí poslucháči vás zaraďujú ako country speváka. Vy sa však zo zaškatuľkovania vymykáte, pretože spievate aj piesne takých rockerov, ako sú Lou Redd, Frank Zappa či Bruce Springsteen. Nemali ste chuť spraviť niekedy aj autorskú platňu?
Ja by som sa ohradil proti slovíčku remake. Spievam nové, české verzie anglosaských hitov a často sú to celkom iné a vždy moje pôvodné verzie týchto piesní, ktoré by možno ani ich autori či interpreti vôbec nespoznali. Viac ako žáner ma zaujíma silná a dobrá melódia, kvalitný text, či má pieseň dušu a posolstvo. Vždy mi záležalo na tom, aby sa pieseň páčila mne, pretože je to prvý predpoklad, že sa bude páčiť aj iným. Milujem spievanie a budem vystupovať, kým budem vládať a kým ma spev bude baviť. Až kým nespadnem niekde z pódia.
S vaším srdcovým spevákom legendárnym Johnym Cashom ste sa pred rokmi stretli aj osobne na jeho koncerte. O čom ste sa bavili a ako na vás táto legenda zapôsobila?
On na mňa nemal príliš veľa času, snažil som sa mu vysvetliť, že aj ja spievam, dokonca mám úspech aj s jeho piesňami. Keď sa ma spýtal, ktorá z jeho hitoviek u nás najviac boduje, zistili sme, že je to vlastne skladba od Krisa Kristoffersona, ktorú on len spopularizoval. Cashovi sa páčilo, aký mám prehľad v jeho tvorbe, a tak sa stalo čosi, v čo som nikdy nedúfal. Počas koncertu ma pozval na pódium a jednu skladbu sme si spolu v duete zaspievali. Dodnes tomu nemôžem uveriť... Spieval som s Cashom!
Vo vašom novom albume sa najviac objavuje slovíčko sen. Je pre vás sen a snívanie dôležitou vecou?
Viete, že som si to počas nahrávania vôbec nevšimol a zistil som to až vtedy, keď sa mi dostalo cédečko do ruky? Bude to asi tým, že za posledné roky som si splnil viacero snov, ktoré ani snami neboli, pretože som sa tak ďaleko zasnívať ani neodvážil. Som už vo veku, keď si vážim každý deň, každý východ slnka, každý koncert, potlesk. Je to skvelé, že celý život robím to, čo ma baví, a že sa to páči aj iným ľuďom.
Počul som že pracujete na pamätiach. Ako vám ide písanie?
Mám napísanú ani nie polovičku a teraz ma to akosi prestalo baviť, neviem sa prinútiť v tom pokračovať. Čiže logicky ani nemôžem vedieť, či knihu vôbec niekedy dokončím, vydám a pokrstím. Nie som spisovateľ, ale hudobník, a tak to považujem len za akýsi druh koníčka. Svet sa nerozpadne, ak Bobek pamäti nikdy nedopíše... Pamäť mi zatiaľ ešte celkom slušne slúži, a tak všetko nosím napísané v hlave.
Autor: Andrijan Turan
Foto: Archív
Poslať nový komentár