Dnes je nedeľa, 21.júl 2019, meniny má: Daniel
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Splnený sen je viac ako kariéra

júl 24, 2012 - 15:36
„Život je príliš krátky na to, aby sme odkladali splnenie svojich snov,“ povedala si mladá úspešná manažérka s dobrým príjmom a začala doma vlastnoručne vyrábať šperky.

 

IZABELA ŠTEFUNKOVÁ hodlá zo svojej záľuby urobiť podnikanie a verí, že ľuďom sa jej šperky budú páčiť.

Ovláda osem jazykov, ale keď prehovorí po slovensky, pozorné ucho okamžite zaregistruje typický prízvuk, ktorý prezrádza, že Izabela pochádza spod Tatier. V Spišskej Teplici bývala do svojich osemnástich rokov, ak nerátame triapolročnú prestávku, počas ktorej žila s rodičmi v Alžírsku. Jej otec tam pracoval ako stavebný inžinier a Izabela s bratom navštevovali francúzsku školu. Naše úrady nesmeli vedieť, že deti československého občana chodia do tejto súkromnej školy – ich povinnosťou bolo učiť sa doma predpísané učivo slovenských škôl a raz za pol roka na našom veľvyslanectve zložiť z neho skúšky. No vďaka francúzskej škole zvládli obe deti jazyk tak dobre, že po návrate Izabela, už ako gymnazistka, trikrát po sebe vyhrala celoštátnu olympiádu francúzskeho jazyka.

Napriek tomu neverila, že sa bez protekcie dostane na štúdium jazykov a stavila na istotu – so samými jednotkami ju prijali bez pohovorov na stavebnú fakultu. No to sa už písal rok 1989.


Boli si blízki na diaľku
„Hneď, ako sa otvorili možnosti študovať v zahraničí, odišla som do Francúzska a vyštudovala tam medzinárodný obchod so špecializáciou na marketing. Popri dvojjazyčnom štúdiu – vo francúzštine a angličtine – som praxovala vo firme Michelin. Nechali si ma tam aj po skončení školy,“ rozpráva o začiatkoch svojej kariéry.
Izabela sa už na Slovensko nevrátila. Po roku v Prahe a troch vo Viedni žila niekoľko rokov v Holandsku, kde kvôli práci prijala občianstvo, a s holandským pasom sa potom usadila opäť vo Viedni. V jej prípade však o usadení vlastne ťažko hovoriť... V rakúskej firme, ktorá vyrába módne doplnky, robila sedem rokov exportnú manažérku a trávila tristo dní v roku na cestách – komunikovala s klientmi od Los Angeles po Moskvu, od Dubaja po Reykjavík...

„Od svojich sedemnástich rokov som žila bez rodičov – keď som bola v poslednom ročníku gymnázia, odišli opäť do Alžírska aj s bratom, ale ja som kvôli maturite s nimi nešla. Celá Spišská Teplica vtedy na mňa dávala pozor... Odvtedy sme si však zvykli s rodičmi  každý deň spolu telefonovať a často sme sa navštevovali. Mali sme po celé roky krásny vzťah, aj keď nás delila diaľka. S mamou sme si boli veľmi blízke, tešila sa, že na dôchodok príde za mnou a bude opatrovať vnúčatá... No ako päťdesiattriročná zomrela na rakovinu.“
Izabelu mamina smrť veľmi zasiahla. „Povedala som si, že keď som jej nedokázala splniť túžbu po vnúčatách pokiaľ žila, radšej už ani nechcem mať rodinu, a vrhla som sa ešte viac do práce. Dvakrát som bola požiadaná o ruku a vždy som odmietla. Ani raz som necítila, že by ten vzťah mohol byť taký, aký mali moji rodičia...“


Návrat k záľube z detstva
V roku 2009 bola Izabela práve služobne vo Vancouveri – na začiatku päťtýždňovej cesty naprieč Kanadou a USA, keď sa dozvedela, že jej otca hospitalizovali so zhubným nádorom v hlave a jeho šance na prežitie boli zlé. „Celý mesiac ma firma neuvoľnila, aby som za ním mohla odcestovať. Napokon sa mi podarilo presvedčiť lekárku, aby mi vystavila potvrdenie o práceneschopnosti a vďaka tomu som mohla byť aspoň posledné dva týždne s otcom. No svojej firme som to neodpustila a dala som výpoveď.“
Pravdou je, že v tom čase sa už Izabela pohrávala s myšlienkou začať robiť niečo celkom iné...

„Inšpirovala ma moja kamarátka v Kanade, ktorá už päť rokov vyrábala doma bižutériu. Je to v zámorí v súčasnosti veľmi rozvinutý biznis, mnoho žien sa mu venuje, organizujú si nákupné párty vždy u inej hostiteľky a jej okruhu známych, kde sa prezentujú svoju prácou. Aj ja som začala tvoriť vlastné šperky a veľmi ma to bavilo.“
Zistila, že návrat k ručným prácam, ktoré kedysi ako dieťa milovala, je veľmi príjemný. Môže uplatniť svoju tvorivosť, fantáziu i zručnosť, čarovať s drobučkými komponentmi, farbami a materiálmi. Učila sa z knižiek, zúčastňovala sa na workshopoch a pri svojich cestách po svete nakupovala komponenty – napríklad strieborné dieliky či lístky ruží a orchidey zaliate v živici. Dvakrát bola na dovolenke v Polynézii, tam našla firmy, od ktorých kupuje tahitské perly, v Thajsku má zase dodávateľa kvetín...


Priateľ vo Francúzsku
„Život je príliš krátky na to, aby sme odkladali splnenie svojich snov,“ hovorila si Izabela, keď sa rozhodla zameniť bezpečné a lukratívne manažérske miesto za neistú existenciu a založiť vlastnú firmu. Takmer celý rok sa pripravovala. Vytvorila stovky šperkov a investovala do toho svoje úspory aj časť dedičstva po rodičoch. „Viem, že by to schvaľovali a povzbudili by ma,“ tvrdí presvedčivo.
Už minulý rok poslala ukážku svojej tvorby do európskej dizajnérskej súťaže a tešila sa, že jej práca bola spomedzi šesťsto vyhodnotená v prvej dvadsiatke a vystavená počas šperkárskej výstavy v Londýne. Považuje za česť a dobrý signál, že vyhlasovateľ použil fotografiu jej šperku na propagačných materiáloch vo výzve k tohoročnej súťaži.
Začiatkom tohto roku – v deň svojich narodenín – oficiálne spustila vlastnú firmu aj s webovou stránkou, na ktorej ponúka kolekcie dýchajúce poéziou a inšpirované krásami prírody. Predstavuje sa na módnych prehliadkach a výstavách v rôznych európskych mestách a teší sa, ak majú jej šperky dobrý ohlas a nájdu aj kupcov.

„Mojím snom je tvoriť šperky priamo pre konkrétne zákazníčky tak, aby boli vytvorené priamo k šatám či na špeciálnu príležitosť,“ prezrádza Izabela.
Už niekoľko rokov má francúzskeho priateľa, ale on nemá rád Viedeň, ktorú Izabela miluje, ona zas netúži žiť v Paríži pre stres, ktorý prináša každodenný život v tomto desaťmiliónovom meste. Na spoločnej budúcnosti sa teda zatiaľ nedohodli, ale „pendlujú“ medzi týmito dvomi európskymi metropolami a spolu vyrážajú aj na dovolenky do exotických krajín.  „Som doma všade a nikde,“ uznáva, ale jedným dychom dodáva: „Po slovensky sa mi sníva, aj v duchu takto počítam. Vždy zostanem Slovenkou.“ 





Autor: Ľudmila Grodovská
Foto: Dušan Kittler, archív I. Š. a Jewel for Life

Článok je pripravený v spolupráci s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí

- - Inzercia - -