Zničené domy, ľudia bez strechy nad hlavou, niekoľkomiliónové škody, praskajúce cesty a svahy. Taká bola bilancia najničivejších dažďov na Slovensku pred dvoma rokmi v obci Nižná Myšľa pri Košiciach.
I dva roky po tejto tragédii v obci cítiť následky katastrofy a dodnes ich znášajú tí, ktorí v osudnú noc 4. júna 2010 prišli z večera do rána o svoje obydlia.
V týchto dňoch sme opäť navštívili obec, a najmä obyvateľov, ktorí stále žijú v kontajnerových unimobunkách. Tie dostali už pár dní po zosuve od mesta Košice. Pôvodne boli na Luníku IX., ale keďže nikdy neboli obývané, previezli ich do zničenej Nižnej Myšle. Obec ich odkúpila za symbolické euro. V provizórnom ubytovaní spočiatku bývalo dvadsaťdva rodín. Teraz je už polovica z nich prázdna. „Presťahovali sa k príbuzným alebo si postavili nové domy,“ hovorí Peter Sopko, ktorý ešte stále žije so svojou družkou Vierou Veselou v jednej z unimobuniek. Pri povodniach taktiež prišli o dom a v obci majú stále záhradu. Ako však vraví, dlho v provizóriu žiť nechce. „Už čoskoro začneme stavať dom v Barci. Verím, že o rok ma tu už nenájdete,“ smeje sa. I keď prišiel o strechu nad hlavou, je stále optimista. „Je zbytočné lamentovať, musíme ísť ďalej. Je však pravda, že vždy ma stisne pri srdci, keď vidím miesto, kde stál náš pôvodný dom.“ Petrovi Sopkovi robí radosť i jeho vnučka Rianka, ktorá prišla na svet rok po povodniach a jej otcom je hokejový majster sveta z Göteborgu Rasťo Staňa, ktorý je zaťom Petra Sopka. „Veľmi sa z nej tešíme a dúfame, že ju nikdy také nešťastie nepostihne,“ dodáva hrdý starý otec.
V lete horúco, v zime mrznú
Peter Sopko si svoj kontajner upravil, ako sa len dalo. Pred ním urobil zakrytú terasu, aby zväčšil priestor. Vo vnútri sú totiž len dve miestnosti, kuchynka, chodbička a spojený záchod so sprchovacím kútom. Problémom unimobunky je nedostatočná izolácia. „V lete je tu neznesiteľne horúco a v zime zas veľmi chladno. Všetko tu máme na elektrinu, takže i účty sú vysoké. Mesačne za elektrinu platíme dvesto eur a to sme pôvodne mali platiť až štyristo, lebo nás brali ako podnikateľské subjekty, keďže unimobunky patria obci. Našťastie sme si to vybavili,“ približuje nám bývanie. Častým problémom sú i dobiedzajúce včely a osy, keďže kontajnery stoja na poli za obcou.
Nespevnenú ulicu medzi nimi nazvali optimisticky Ulicou nádeje, i keď nie každý sa pozerá do budúcnosti s optimizmom. „Ja už tu asi dožijem. Kde by som išla? Mám osemdesiat rokov, ponúkali mi síce pozemok, ale ako môžem v mojom veku stavať?“ pýta sa nešťastná vdova Margita Ruščáková. Tá v kontajneri žije len so svojím synom, z ktorého sa podľa jej slov stal po tragédii ťažký alkoholik. „Nepracuje, spíja sa každý deň a potom dospáva,“ posťažovala sa nám. Jedinú radosť jej robí psík Šarik. „Aspoň že mám jeho.“ Keď spomína na tragédiu, ktorá jej vzala dom, vždy sa jej tisnú slzy do očí. „To sa nedá ani vypovedať, ako ma to stále bolí. Dom sme si ešte za mladi postavili s manželom, ktorý umrel pred troma rokmi. Možno aj dobre, že sa toho nedožil. Ani tam veľmi nechcem chodiť, lebo vždy mi príde ľúto. V dedine mám ešte záhradu a najradšej by som bola, keby mi tam postavili túto unimobunku,“ zverila sa nám so svojimi snami.
Dostali po trinásťtisíc eur
V obci museli zbúrať dvadsaťdeväť domov, ktoré boli najviac postihnuté. Boli popraskané a posunuté steny a hrozilo, že sa každú chvíľu zrútia. Každá rodina dostala z rezervy expremiérky Ivety Radičovej po trinásťtisíc eur. Nejaké peniaze dostali aj z rôznych zbierok. Poistenie nehnuteľnosti nemal takmer nikto. „Peniaze, čo sme dostali, nestačia ani na nákup garsónky a niektorí boli ešte aj zaťažení hypotékou,“ hovoria obyvatelia unimobuniek. Starosta Ľudovít Grega sa občas medzi nimi zastaví, ale väčšinu problémov si riešia sami. „Mne starosta pomohol. Myši mi zožrali sprchový sifón a on mi kúpil nový,“ hovorí Margita Ruščáková. Petrovi Sopkovi trochu prekáža, že sú odrezaní od obce, a tak niekedy nevedia, čo sa deje. „Nepočujeme napríklad hlásenia obecného rozhlasu. Našťastie k nám však chodí poštár, i keď všetci máme trvalé adresy na pôvodných miestach.“ Podľa slov starostu je v obci stále veľa roboty. Zatiaľ ukončili prvú etapu sanácie svahu, ktorá stála 2,5 milióna eur. „Urobili sme aj dvadsaťosem odvodňovacích vrtov a veríme, že svah sa bude stabilizovať.“ Taktiež opravujú i kultúrny dom, kde tiež popraskali steny v dôsledku zosuvov. Problémom bol i rímskokatolícky kostol, ktorý stojí na prasknutom svahu a jeho statika bola mierne narušená. Kopec pod ním už opravili a ku kostolu vedie cestička zo štrku. „Ak sa svah nepohne, urobíme pevnejší chodník,“ sľubuje starosta Ľudovít Grega. Rany po tragédii sa hoja len pomaly.
Tragická noc
Nižná Myšľa má okolo 1 300 obyvateľov. Najtragickejšiu noc prežili 4. júna 2010, keď sa v dôsledku silných prívalových dažďov dal do pohybu celý svah. Zosuvy pôdy zničili tridsaťdeväť domov, dvadsaťdeväť z nich museli nakoniec zbúrať. Okolo dvesto ľudí bolo evakuovaných. Po prvom zosuve pôdy prišiel o tri dni ďalší. Ten už také škody nenarobil. Spokojne spávať nemohli ani tí obyvatelia Nižnej Myšle, ktorí bývalí v dolnej časti dediny. Ich síce zosuv zeme nepostihol, zato ich ohrozovala stúpajúca hladina Hornádu. I v týchto častiach museli niekoľkých domácich evakuovať. Veľká voda im zatopila pivnice, záhrady a cestu.
Autor: Eva Mikulová
Foto: Autorka
Poslať nový komentár