Dnes je streda, 12.december 2018, meniny má: Otília
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

,,Spomínam na moju Darinku, lebo tú si ešte pamätám," povedal pred rokmi Stano Dančiak

august 06, 2018 - 10:27
Herec Stano Dančiak bol v čase nášho rozhovoru päť rokov nevidiacim. Po tom, čo sa jeho dni zahalili do tmy, mu bola dvadsaťštyri hodín denne k dispozícii jeho milovaná manželka Darina. Tým, že spoločne trávili takmer všetok čas, vedeli sa aj niekedy pohádať. Ale podľa jeho vtedajších slov, väčšinou v rámci scenára.

Boli ste jedným zo zakladajúcich členov Divadla na korze. Ako si spomínate na toto obdobie?

Keď sme predčítavali prvú hru Čakanie na Godota, všetci odišli a nikto sa nevrátil. Mali sme pocit, že odišli definitívne. Ani jeden dramaturg a režisér sa nevrátil. Až po týždni sa objavilo obsadenie a zvolali znova všetkých. Potom som sa pýtal, že prečo odišli. A oni, že to vraj bolo tak dobré, že sa to nedalo vydržať. Bol to veľký úspech a odvtedy som volal toto divadlo divadlom pravdy. Lebo keď v divadle pred vami sedí niekto, koho ako Bratislavčan poznáte, a vy mu niečo rozprávate, tak musíte presvedčivo rozprávať. Civilné herectvo neznáša nič, tam nemôžete urobiť ani iný pohľad, nemôžete sa od toho človeka odpojiť. Bolo to divadlo pravdy, kde sa nedalo klamať. Dôstojnému človeku z Bratislavy nemôžete v tej chvíli nič hovoriť, len sa na neho dívať a hovoriť mu pravdu viet, ktoré tam sú. To bolo prvé poznanie toho divadla. Viem, že sa na to veľa ľudí odvoláva, ale väčšinou sú to tí, ktorí tam boli.

Máte ešte stále priateľstvá z toho obdobia, ktoré vydržali dodnes?

Niektoré áno, ale niektoré nie. To sa časom utriaslo. To sú také ríbezľové problémy, niektoré sú jabĺčkové. To sa veľmi ľahko vykope, ak ste schopný to vykopať, lebo problémy sa nedajú zahodiť a niektoré pretrvávajú dodnes.

Na Novej scéne ste pôsobili dvadsať rokov. Čo vám toto obdobie dalo?

Prešli sme na Novú scénu, lebo Divadlo na korze zavreli. Keď niekto prišiel do Bratislavy a len niečo pričuchol k divadlu, tak sa na Divadlo na korze pýtal. Chodili tam delegácie, čudesní ľudia aj z federálnych orgánov. Nechcem menovať a vyberať ríbezle, to sa môže rozpučiť a budeme celí od toho. Sú tam všelijaké mená, vzácne aj menej vzácne. Bolo to skrátka divadlo navštevované. Chodili tam ľudia, ktorí sa okolo divadla točili a mnohí tam ani nerobili. Bolo populárne, no zmestilo sa tam iba 110 ľudí. Bolo tak malé, že sme tam nemohli ani demonštráciu zorganizovať. Z hercov sa, bohužiaľ, vytratila etika a tá sa stráca pomaly zo všetkého. Preto s niektorými som väčší priateľ, s niektorými menší. Niektorí majú čierne čiarky u mňa a u niektorých mám zase ja. Nemôžme byť priatelia so všetkými, a preto si vyberám a myslím, že som si vybral dobre. Lebo priatelia, ktorých som si vybral ešte v Divadle na korze, tak sú teraz dominantní aj v Národnom divadle, napríklad Maťo Huba, Paľo Mikulík, to bol náš spolužiak, ale, bohužiaľ, už nám zomrel. Potom tam je Labuda, Ľubo Gregor. Maťo Huba má úžasnú zásluhu aj v Národnom divadle na predstavení Tančiareň, ktoré on režíroval, a účinkuje tam aj Laco Chudík.

Momentálne ste členom činohry SND. Aj napriek vášmu handicapu stále hráte...

Ja som ešte stále členom, aj keď je to neuveriteľné. Pomaly sa však moje predstavenia strácajú. Jedno budem mať teraz koncom apríla, derniéru, konkrétne, Večer trojkráľový. Mám určitý fanklub, ktorý sa na to chystá a bude mi možnože aj nahlas fandiť. Neviem, či ich však nerozpustím, lebo sú veci, ktoré sa nedajú robiť. Že sa tam nesmie rozprávať, sú takí slobodní. Sú to známi ľudia a niektorí sú aj ženatí.

Učenie textov je však asi ťažšie. Pomáha vám manželka?

Predstavenia, ktoré som hral v DPOH (Divadlo P. O. Hviezdoslava, pozn. red.) sa mi ľahšie hrajú aj v tomto novom priestore, hoci sa priznám, že som ho ešte nevidel (smiech). Ja prídem, oni mi povedia, kde sa mám postaviť, presunúť. Aranžmá je zachované. No to DPOH bolo také človečenské.

Máte ešte stále dobrú pamäť a nepotrebujete oprašovať?

Stano: Ja si oprašujem, ale s pomocou mojej vidiacej manželky, ktorá mi to ochotne predčíta. A aj sa pohádame.
Darina: Ja to tak nepoznám. Hovorím mu „schlagwort“ a niekedy poviem niečo, čo tvrdí, že tam už dávno nie je, a vtedy sa pohádame. Ja si to však nepamätám, videla som premiéru, potom možno ešte jedno predstavenie a neviem, ako to všetko za radom ide.

Pôsobíte ešte stále aj v dabingu?

Vytratil som sa z viacerých médií a dosť sa ma vypytujú. Išiel som na jeden konkurz a som ho vyhral. Bol to jazvec z Narnie. Všetko dopadlo dobre, a tak ma obsadili do ďalšieho.

Registrovala som vás aj v Sedem, s. r. o.

Odtiaľ som vypadol. Bol tam veľký mediálny tlak ostatných hercov, ktorí sa považovali. Mali všelijaké vyhlásenia o Sedem, s. r. o., predtým, tak na to zabudli a hrali tam zrazu. Ale necítil som sa tam už dobre. Jednak ten humor nesadne na všetko a Marián Leško to začal spracovávať nejako divne.

Určite ste si prešli ťažkým obdobím.... Chceli ste sa vrátiť a neuberať?

Nie. Ja som mal veľmi ťažké tempo a naraz to tak padlo. Zrak je veľmi dôležitý prvok pre herca. Keď nevidíte, všetci sa k vám začnú inak správať alebo si to myslíte, aj keď sa nesprávajú. Ale cítite to tak, že tam sa už nedá zapojiť. To je veľmi zlé, lebo tie nuansy, napríklad v takej Sedmičke, si človek musí všímať a tam chodili diváci. Neboli to nejakí diváci, ktorí by nás viac uznávali ako niekoho iného, takí náhodní, ktorí si prišli zatlieskať za peniaze. Im sa to zapáčilo a táto „štafáž“ im robila dosť prilepšenie k tomu neblahému zárobku. Tak ostali a oni boli už takí, že to poznali aj dopredu a vedeli, čo bude, a reagovali niekedy aj dopredu, aj keď to tam nebolo. Nebolo to ono, cítil som sa tam zle, keď Milan Markovič začal rozvádzať svoje pomlčkovo-čiarkové teórie. Cítil som, že už tam nepatrím, lebo on to bol práve, ktorý voľakedy vyhlásil, že Sedmička, čo je to za relácia, a potom zrazu už tam bol. Usadil sa, vybral si miesto, a keď rozprával, tak sme mu nesmeli skákať do reči.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Stano: Chodím na 10. hodinu cvičiť do fitnesscentra a tam mám jednu výbornú trénerku, ktorá ma trošku privileguje a pozná moje túžby. Povzbudzuje, ale musím odcvičiť a ja to robím rád. Zistil som, že mi cvičenie veľmi pomáha.
Darina: Je u neho trošku problém, lebo má aj iné zdravotné obmedzenia, ale na svoje možnosti to zvláda výborne.
Stano: Tam cvičím do jedenástej, potom idem do seba vliať citronádu a naša Zuzka tam býva a ona donesie všelijaké klebety, tým nás zaťažuje (smiech).
Darina: Zaťažuje? Zabáva.

Máte momentálne nejakú záľubu?

Zbieram známky. Môžete to brať ako vtip, keď slepý zbiera známky. A chodím strieľať z luku, ale ešte som nenašiel ani jeden šíp. Asi ho má ten Šíp v Prahe.

Určite zažívate aj humorné situácie....

Ja chodím všade neskoro a moja žena sa vždy po ceste poháda s tromi imaginárnymi šoférmi a vynadá im. Ale vlastne mne, lebo ja som v tom aute. Až tam prídeme a moja trénerka je taká zlatá, zavedie ma, dá mi obuv na prezutie.

Uvažovali ste nad vodiacim psom?

Stano: Viete ja by som ešte uvažoval, keby som mal nejakú dôstojnú odpoveď a vedel, že mi to pomôže. Nevidieť, to viem ako vzniká a aj prečo to vzniklo, ale znovu vidieť... Ako? Na to som ešte neprišiel. Moja žena už hovorila s centrom pre nevidiacich a tam zháňame nejaké pomôcky.
Darina: Už je to dlho a Stanko stráca orientáciu, niekedy sa mi už aj doma zamotá. A ideme si urobiť plán na učenie orientácie. Ono doma to problém nie je, až potom, keď ideme von. Ja som skúšala zavrieť oči, no keď sa o niečo potknem, tak ich otvorím, ale on tú možnosť nemá.  Chodievame na prechádzky, už i nohu máme v poriadku a chodí ako kráľ. No bolo to zlé.
Stano: Tešíme sa na leto. Ja budem nosiť rôzne druhy plaviek a prejdem sa popri Dunaji a niečo pridám. Človek nemôže povedať, stretneme sa medzi štyrmi očami. Mám kamaráta, ktorý robil na Novej scéne, stretol ma v rozhlase, jeho manželka je dramaturgička zábavy v rozhlase a on mi hovorí, že sme sa stretli medzi jedným okom, lebo on má len jedno oko (smiech).

Pocítil, že sa vám zlepšili iné zmysly, keď ste prišli o zrak.

Nezmysly, áno (smiech). Sluch sa mi zlepšil, to áno, mohol by som písať romány o ľuďoch, ktorí chodia pod našimi oknami. Volalo by sa to Dôverné romány. Aj cez sklo to počujem.
Darina: Ja si už nemôžem ani zanadávať (smiech).
Stano: Ona sa bojí, že by som to napísal do toho románu.

Manželku potrebujete mať teraz po svojom boku takmer stále. Viete sa aj pohádať?

Hádame sa každý deň, keď ideme autom. Troška Darinka nadáva, ale aspoň sa naučím vybrané slová (smiech).

Keď si chcete urobiť radosť, čím?

Zavolám svoje deti. Máme inteligentného vnuka, ktorý chodí do výberovej školy. Veľa vie. Hrá na hudobné nástroje, už mal koncert, učí sa po anglicky a po mongolsky veľmi dobre (smiech).

Udržiavate ešte blízke priateľstvo s niektorým z kolegov?

S Maťom Hubom som hral a v Divadle na korze sme sa skamarátili a vozieval ma domov. Doviezol ma, vyložil, porozprával sa s Darinkou a to priateľstvo ostalo, a sme na to veľmi hrdí. Keď sme boli na škole, to nebolo až od Korza. Len on sa trošku vymykal z rámca a pôsobenia hercov Divadla na korze. Síce tam hrával, ale väčšinou nevýrazné postavy, potom ochorel a bol aj na liečení, mal choré pľúca. Veľmi sme sa skamarátili.

Na čo si najradšej spomínate?

Stano: Najviac si spomínam na moju Darinku, lebo tú si ešte pamätám.
Darina: No neviem či.
Stano: No, no, no. Do toho nezabŕdaj. Potom si ešte spomínam na kakao. Keď som si dal jeden dúšok, tak som vyskočil aj dva metre. Kakao, aké robí moja žena, tak nerobí nikto široko-ďaleko.

Autor: MÁRIA GYURÁNOVÁ
Foto: Daniel Kaplavka, ISIFA

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -