Dnes je utorok, 22.august 2017, meniny má: Tichomír
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Sudičky jej nadelili talent na Vianoce

december 28, 2011 - 15:36
Dokonalá a nezabudnuteľná – taká bola Lucrezia Borgia na tohtoročných BHS v interpretácii vynikajúcej sopranistky EDITY GRUBEROVEJ, ktorá sa však slávy dočkala až po odchode zo Slovenska.

Len pár kilometrov za hranicami – vo Viedni ocenili jej veľký talent, ktorý jej sudičky nadelili do vienka na Vianoce, keď prišla na svet v Rači pri Bratislave. Tohtoročné sviatky budú pre „kráľovnú koloratúr a belkanta“, „mozartovského slávika“ či „Pavarottiho v ženskej podobe“, ako píšu o našej rodáčke vo svete, ktorá si podmanila divákov nielen vo viedenskej Štátnej opere, ale aj milánskej La Scale, Metropolitnej opere v New Yorku, londýnskej Covent Garden či na majstrovstvách Európy vo futbale, jubilejné. Hoci v jej veku spieva z väčších hviezd už asi len Placido Domingo, ona sa na odchod ešte nechystá...


Narodili ste sa deň pred Štedrým dňom, a tak vaši rodičia dostali pod stromček ten najkrajší darček, aký si len mohli želať. Nepociťovali ste však ako dieťa istý hendikep, že ste oslavovali Vianoce aj narodeniny naraz – takmer v jeden deň, a tak ste možno dostali aj tých darčekov menej?
Keď som sa narodila, bolo tesne po vojne, do školy som začala chodiť v päťdesiatych rokoch. Boli sme chudobná rodina, rodičia mali vinohrady, ktoré potom komunistický režim skonfiškoval, kde doslova otročili, keďže sa vtedy takmer všetko robilo ručne. Moje narodeniny sa u nás nejako zvlášť neoslavovali. Isteže sme mali na Vianoce naše rodinné zvyky, ktoré som potom preniesla do vlastnej rodiny, kde na Štedrý večer nemohol chýbať kapor a kapustnica. To som dodržiavala aj po emigrácii vo Viedni, kde som žila šestnásť rokov, neskôr vo Švajčiarsku, kam som sa presťahovala a kde žijem už takmer dvadsaťpäť rokov.


Podľa vyjadrenia vašej krstnej mamy ste už na krste plakali vo vysokej tónine...
To si, samozrejme, nemôžem pamätať, ale to sú bájky... Je však pravda, že celá rodina z matkinej strany veľa spievala, no nikto sa nedal na túto dráhu, takže svoj talent ďalej nerozvíjali. Pôvodne som chcela byť zdravotnou sestrou, lebo ako dieťa som bývala často chorľavá. Keby nebolo evanjelického farára Dr. Júliusa Janka, ktorý si všimol u mňa talent, keď som spievala v kostole, a povedal mi: „Ty musíš byť opernou speváčkou!“, možno by som pracovala v zdravotníctve a dnes by som už bola zdravotná sestra na dôchodku. Farár Janko bol akoby mojím druhým otcom. Mal pekný hlas a veľmi dobrý sluch, hral na klavíri a na čele a učil ma bezplatne. Keď predo mnou vyslovil slovo „opera“, už z toho pojmu som bola ohromená a pýtala som sa, kde sa to študuje... Veď v tých časoch sa na dedine ani nevedelo, že existuje nejaké konzervatórium. Začínala som ľudovými piesňami, neskôr som spievala v Lúčnici, no a keď ma prijali na konzervatórium, venovala som sa opernému spevu a stala som sa žiačkou Márie Medveckej. Tá mi poskytla prvé technické základy pre koloratúrny spev, o ktorom som, samozrejme, v tých časoch ani len nechyrovala.

V roku 1968, po absolvovaní konzervatória, kde bola vašou spolužiačkou napríklad Gabriela Beňačková alebo Gréta Švercelová, vás označili za najlepšiu študentku roka. Napriek vášmu veľkému talentu a zjavu ste však angažmán do SND, kde ste debutovali ako študentka posledného ročníka,  nedostali. Možno zavážil aj fakt, že ste v tom čase nemali dobrý kádrový profil...
Takto otvorene mi to nebolo povedané, i keď je pravda, že keď som mala asi tri roky, otca zavreli za politický vtip. Niekto ho musel udať a bez súdu mu vyrubili päť rokov väzenia, z čoho si odsedel tri. Keďže v SND pre mňa miesto nemali, navrhli mi, aby som išla ďalej študovať – najlepšie do zahraničia. Taliansko bolo pre mňa však nedostupné, zostávalo Bulharsko a ZSSR, z čoho som si vybrala to druhé, no keď som tam mala odísť, obsadili nás v auguste 1968 Rusi, a tak zo štúdií zišlo. Napokon ma ako 22-ročnú vzali do Banskej Bystrice, kde ma hneď obsadili do takmer všetkých väčších rolí. Spievala som tam dva roky, keď mi pani Kušnírová zo Slovenskej filharmónie, ktorá ma dnes na Slovensku zastupuje, povedala: „Ty musíš ísť predspievať do Viedne!“ No a vyšlo to. Moje vtedajšie viedenské hosťovanie bolo však dosť zložité, lebo každý týždeň som musela prísť na políciu do Bratislavy po doložku. Uvedomovala som si, že takto ďalej nemôžem žiť, lebo vo Viedni som im to len ťažko vysvetľovala, prečo napriek tomu, že som angažovaná v divadle, nemôžem prísť na skúšku, prečo musím cestovať domov... Vôbec som neplánovala zostať v zahraničí, ale týmito ťahmi ma k tomu doslova donútili. Keď som v marci v roku 1971 znova koncertovala vo Viedni, rozhodla som sa domov už nevrátiť a stala som sa sólistkou Viedenskej štátnej opery. V tom čase som bola už vydatá za syna Štefana Klima, bývalého riaditeľa a dirigenta Lúčnice a bola som vo vysokom štádiu tehotenstva, keď sme sa aj s manželom rozhodli vo Viedni zostať.


Boli ste jedináčik. Ako sa s týmto vaším plánom vyrovnávali vaši rodičia?
Mamička išla s nami. Medzi rodičmi to v tom čase už nefungovalo – po otcovom návrate z väzenia, ktoré ho doslova zničilo, častejšie sa pozeral na dno pohárika. Do Viedne s nami nechcel ísť a mama to brala aj ako riešenie problému.




Vo Viedni ste debutovali Kráľovnou noci v Mozartovej Čarovnej flaute a Olympiou v Hoffmannových poviedkach. Nedávali vám v divadle kolegyne pocítiť, že im beriete prácu?
To nie, to nehralo rolu. V divadle získali hlas a hneď ma titulovali: „Naša Edita Gruberova!“Trocha ma to až vyľakalo, no na druhej strane mi to dávalo aj odvahu a sebavedomie.


Čo bolo pre vás po emigrácii, za ktorú vás v bývalom Československu odsúdili na dva roky väzenia, najťažšie?
Že sa nemôžem vrátiť. Neovládala som jazyk, týždeň po emigrácii sa nám narodila prvá dcéra, o päť rokov druhá. Ja som vlastne živila rodinu. Manžel mal sen doštudovať dirigovanie – aj urobil prijímacie pohovory, aj ho prijali, no nemohol si dlho nájsť prácu, čo ho dosť ničilo.


To bol aj hlavný dôvod, prečo sa neskôr vaše manželstvo rozpadlo?
Asi áno a myslím si, že to je vôbec problém muža a ženy. Ja som nikdy nehovorila ja, ja, ja, ale my. Napriek tomu manžel trpel a keďže som aj viac zarábala, necítil sa byť rovnocenný v našej rodine.  


Naozaj sa vám ani trocha v zahraničí nezakrútila hlava, keď vám po vystúpení tlieskali pol hodiny a po celom svete kričali Bravóóó? Ako sa vám podarilo po vyzlečení kostýmov, prostredníctvom ktorých ste sa prevteľovali do jednotlivých postáv, zostať Editou Grúberovou z Rače?
Možno som zostala pri zemi práve preto, že môj postup z nuly na tých sto percent bol pomalý. Aj keď som spievala vo Viedenskej štátnej opere, žili sme naďalej skromne. Aj dnes, keď idem na nákup, poviem si, či to vôbec potrebujem, a pritom si to môžem už dovoliť. Tá šetrnosť mi jednoducho zostala, čo sa mi už pri mojich dcérach nepodarilo udržať, tie majú väčšie nároky. Pri prvom väčšom potlesku, keď som spievala Olympiu, čo mi išlo báječne, som si naopak uvedomila, keďže som po príchode do Viedne ďalej chodila na hodiny spevu, že ono to funguje, publikum to zbadalo, asi som na dobrej ceste... U mňa to však nebola raketová sláva, ako je to v prípade mnohých mladučkých speváčok, ktoré potom už veľakrát v tridsiatke nevedia, ako ďalej.


Vo svojom repertoári máte Mozarta, Straussa, Belliniho, no už tridsať rokov ste verná Donizettimu. Ste aj v súkromí romantička?
Nie, ja žijem na zemi, v mojom prípade sa nedá hovoriť o nejakých romantických sférach. Žijem praktický život. Balím a rozbaľujem kufre, v hotelových izbách študujem partitúry, keď nespievam, doma vo Švajčiarsku sa rada hrabem vo svojej veľkej záhrade, v čom sa priam vyžívam.   


Priznám sa, že ma pred dvoma rokmi na jubilejnom, 45. ročníku BHS dostalo vaše priznanie, keď ste na tlačovej konferencii v rámci uvedenia Belliniho opery Norma povedali, že ste sa na ňu chystali celé roky, no mali ste pred ňou rešpekt, a že až po takmer štyridsiatich rokoch ste prišli na to, ako správne spievať...
Našla som pravdu, ako správne spievať. Novú techniku ma naučila jedna mladá hlasová pedagogička v Mníchove, u ktorej by mali začať všetci učitelia spevu. Výsledkom toho je, že aj v šesťdesiatich piatich rokoch zaspievam tie najvyššie výšky s ľahkosťou, bez studených mokrých rúk, bez trémy a nervozity. Tridsať rokov to išlo dobre, no teraz mi to ide ešte lepšie. Pán Boh mi dal krásny dar a je mojou povinnosťou chrániť si ho a zdokonaľovať...
 

Vaše dcéry mali obidvoch rodičov hudobníkov. Ovplyvnilo ich to?  
Obidve dcéry vyhlásili, že hlas nemajú. Staršia študovala jazyky, no uspokojila sa, až keď si založila vlastnú firmu. Je vydatá, má tri deti, žije vo Švajčiarsku, v susednej obci ako ja. Nemyslím si, že by jej dvaja synovia pokračovali v mojich šľapajach, i keď po koncerte v Mníchove ma v šatni jeden z nich objal a povedal: „Omi, ja chcem byť ako ty...“ A mladšia dcéra Barbara študovala divadelnú vedu, začínala ako asistentka réžie, no už má za sebou aj samostatné réžie. Hosťovala napríklad v Štátnej opere v Banskej Bystrici, ale aj na Zvolenských hrách zámockých, vo švajčiarskom Bookse, v Innsbrucku a Düsseldorfe. Barbara je slobodná, žije v Nemecku. Nemali sme ešte možnosť robiť spolu, ale bolo by to zaujímavé. Pozorovala som ju, v divadle je to celkom iný človek – vie, čo chce, a má aj rešpekt.


Dcéry sú rodené Viedenčanky. Aký je ich pohľad na Bratislavu – miesto rodiska ich rodičov?
Keď tu boli so mnou prvýkrát po páde socialistického režimu, videla som, že sú v rozpakoch. Pre nich to bol cudzí svet, aj keď hovoria po slovensky. Ja som tu bola rok pred prevratom, keď som robila benefičný koncert. Pre mňa to bolo neuveriteľné, že sa môžem voľne prechádzať po miestach, kde som vyrastala, študovala... Neverila som tomu, že by som sa niečoho takého dožila. Keď som opúšťala Bratislavu, bola taká šedivá, no keď ju najmä v centre zrekonštruovali, vynovili, získala oveľa krajší vzhľad. Dnes z nej cítiť istý dych Európy, odrazu som pocítila akúsi úľavu – tá duša akoby sa usmiala a neboli na to potrebné ani tanky, ani streľba. Aj dcéry už neskôr inak vnímali Slovensko. Tá staršia mala napríklad vždy slovenské operky, s ktorými hovorila perfektnou slovenčinou. Prekvapila ma však mladšia dcéra, s ktorou sme až tak intenzívne nehovorili po slovensky, ktorá však aj so sestrou počúvala slovenské rozprávky z kaziet. Keď režírovala v Banskej Bystrici, nepotrebovala tlmočníka. Viete, je mi veľkým zadosťučinením, že môžem chodiť na Slovensko. Vždy, keď sa blížim k Bratislave, hovorím si, že je to zázrak, že sa uskutočnila táto politická zmena, a preto ďakujem ľuďom, ktorí sa o to pričinili.


Po revolúcii ste teda začali znova chodiť do Bratislavy, prijali ste nielen účasť na niektorých koncertoch, ale aj funkciu čestnej prezidentky BHS...
Túto funkciu som vzala s veľkou cťou a teší ma, že môžem ešte stále vlastným skutkom prispieť k tomuto festivalu. Na potlesk som zvyknutá, ale keď sa v Bratislave všetci po koncerte postavia a tlieskajú, to je pre mňa, akoby mi držali srdce na dlani a ja im. Som Slovenka a vždy ňou ostanem, aj keď žijem v zahraničí. Keď som pred rokmi preberala od rakúskeho ministra kultúry a vedy Zlatý kríž I. triedy za vedu a umenie, najradšej by som od radosti plakala, lebo my Slováci radi plačeme...


Prezraďte, čo nesmie chýbať vo vašej cestovnej taške, keď odchádzate z Bratislavy do Švajčiarska?
Domov si vždy nakúpim tatranky a horalky, také vo Švajčiarsku nemajú, potom oštiepky a bryndzu. Minule som si priniesla aj staré filmy zo 40. až 80. rokov. Keď pozerám tých ľudí alebo o nich čítam, to je pre mňa akoby sa mi vrátila mladosť.  


Druhýkrát ste sa už nechceli vydať?
Nie, ale žila som dvadsaťtri rokov s o pätnásť rokov mladším mužom – rakúskym dirigentom Friedrichom Haiderom, no náš vzťah sa pred piatimi rokmi skončil. Asi k tomu muselo prísť, lebo keď sa tak ohliadam dozadu, aj keď som bola vydatá a mám dve dcéry, ja som bola vlastne celý život jedináčik, a to je, ako sama viete, diagnóza.


S kým budete oslavovať svoje okrúhle jubileum?
Nebudem oslavovať, pretože keď som oslavovala päťdesiatku, takmer ma už aj pochovali – toľkými kvetmi ma zaplavili...
 

Viem o vás, že zbierate recepty. Aká vaša špecialita nebude chýbať na vianočnom stole?
Určite tam bude moja torta, ktorú každý zbožňuje a niekto ju nazval Kráľovná noci. Recept je veľmi jednoduchý. Potrebujeme 15 dkg cukru, 15 dkg orechov, 7 vajec. Žĺtky zmiešame s cukrom, pomaly sa tam pridá vyšľahaný bielok a prisypú sa pomleté orechy, potom sa to upečie v tortovej forme. Na začiatku treba piecť na maxime. Keď cesto vybehne hore, teplotu stiahneme a pomaly dopečieme. Keď je korpus upečený, rozrežem ho a naplním šľahačkou. Povrch polejem čokoládou. Nič viac tam netreba pridávať. Je to veľmi jednoduché, ale aj chutné.


Pred dvoma rokmi ste hovorili, že je ešte veľa opier, napríklad od Donizettiho, ktoré by ste mohli zvládnuť, na ktoré ste si doteraz netrúfli... Na Nový rok si zvykneme dávať želania. Aké ich má operná speváčka vášho formátu?
Nikdy som si nedávala veľké plány. Myslím si, že všetko je určené a ukáže sa, čo kedy a ako prichádza. Začala som však študovať Belliniho operu La straniera (Cudzinka) a v júli budúceho roka by mala mať v Mníchove premiéru. To by malo byť moje prekvapenie a myslím si, že aj posledné, lebo už sa mi pravdupovediac nechce, hoci by som na to ešte mala... Uvidíme, čo bude ďalej...


Povedali o nej:

„Keby tu mohol byť Strauss, isto by ti povedal: „Edita, túto operu som komponoval iba pre teba!” zvolal významný rakúsky dirigent Karl Böhm po uvedení Straussovej opery Ariadna na Naxe, v ktorej spievala Zerbinettu.









„To bola najkrajšia interpretácia Bolenovej, akú som kedy počul,” týmito slovami poďakoval princ Charles po mníchovskom uvedení opery Anna Bolenová Edite Gruberovej.













Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Dušan Kittler, Tony Štefunko a archív BHS a E. G.

 

- - Inzercia - -