Dievčenský úsmev a hĺbavý pohľad. To sú charakteristické znaky Anny Geislerovej. Obľúbenej českej herečke sa napriek nedokončenému štúdiu darí držať latku vysoko. K úspešnej kariére má doma ešte tri deti.
Stretávame sa na priemiére mysteriózneho trileru Smršť, kde ste si zahrali hlavnú postavu po boku nášho Tomáša Maštalíra. Čím vás film presvedčil na spoluprácu?
V prvom rade som túžila pracovať s režisérom. Peter Bebjak je výborný vo svojej profesii, až ojedinelý by som povedala. On je prvým dôvodom a druhým je scenár. Keď som ho obdržala, najprv som sa zľakla, pomyslela som si: Veď to je normálne horor. Avšak, keď sa nad filmom hlbšie zamyslíte, naskytne sa otázka či sa naozaj jedná o nejakú mystiku. Pripadá mi to skôr ako psychologický motív, niečo, čo každý vo svojom živote zažívame.
Priblížte nám, čo tým konkrétne myslíte..
Ľudská myseľ je schopná veľkých vecí. A odohráva sa v nej všeličo. Divák nemusí film pochopiť hneď „na prvú“ ako triler, ale môže si doňho premietnuť vlastné fungovanie. Kto z nás nemal niekedy divoké myšlienky..(úsmev) Film sme natočili za extrémne krátky čas, iba za dva týždne, z toho som nadšená, to som ešte ani nezažila.
Triler nie je ľahký žáner, stihli ste si od neho už „vydýchnuť“?
Som typ, ktorý v sebe vôbec nič neukladá. Čo sa stalo, stalo sa a idem ďalej. Odhadzujem prirodzene to, čo ma zaťažuje a prebíjam to dobrými a pozivtívnymi zážitkami. Keď mám na pľaci ťažký natáčací deň, večer si vyrazím s kamarátmi na super večeru a už to pre mňa zmizne. Nevenujem tomu viac pozornosť.
To je veľká výhoda. Museli ste sa to naučiť, alebo ste to vedeli odjakživa?
Mne príde aj vtipný trend psychohygieny a podobných záležitostí. Nerozumiem im. Konám vo svojom živote impulzívne a intuitívne a vychádza mi to. Zatiaľ. Neprežívam našu profesiu nejak veľmi. Lekár vykonáva závažnejšie zásahy, my iba hráme, nemáme reálnu zodpovednosť za ľudský život. Je to záťažové, ale nič, čo by sa nedalo prežiť.
Vydali ste knihu poviedok Čo ťa nezabije. Čo sa v nej čitateľ dozvie?
Keď sa zamyslím nad svojimi poviedkami ako nad celkom, dalo by sa povedať, že v mojom svete nie sú ľudia dobrí ani ľudia zlí. Sú v ňom ľudia snažiaci sa o dobro zlou cestou alebo dobrí ľudia nachádzajúci odpoveď v niečom veľmi zlom (či už pre okolie, alebo pre nich samotných). Myslím si, že v každom zlom čine sa dá nájsť práve to tenké čierne vlákno, ktoré vás nakoniec dovedie k jeho motivácii. Niečo, čo ľudí prinúti robiť veci, ktoré nie sú správne. Niekedy je to bolesť, niekedy bezmocnosť, niekedy príliš krutá pravda a niekedy neschopnosť rozumieť sám sebe a ostatným ľuďom. Skrátka čiernobiely svet neexistuje.
Čo je najkrajšie pre vás na písaní? Čím si vás získalo?
Mám neustále niečo v hlave, neviem ani kde sa to tam berie. Veľmi sa mi na písaní páči to, že nie som iba interpretkou, ale som autorkou. Je to moje vlastné dielo, skoro ako dieťa. Kniha mi príde reálnejšia ako film. Ten je abstraktný a ja som v ňom sprostredkovateľom. Kdežto autorstvo je jedinečné. Ja neustále túžim po samote a pri písaní je skvelé to, že je pri ňom človek sám. To mi maximálne vyhovuje.
V súčasnosti si nevyberáte jednoduché projekty. V českej televízii je to miniséria Neviniatka..
Áno, riešime tam závažné problémy súčasnosti v malom meste. Gender, drogy, dezinfomrácie.. Téma je veľmi aktuálna. Nikdy tam nevieme čo je dobre a čo zle. Čitateľom to vrelo odporúčam, je to až príliš súčasné. Potom sa pripravuje film Bura na ktorý sa veľmi teším. Je to perfektné a najmä zábavne napísané. Pri čítaní scenáru by až bolo ľúto, že tam nehrám viac. Všetci sú na ostrove a ja som na pevnine, to ma mrzí, chcela by som byť viac s nimi. Vojta Kotěk, Standa Majer, Zuzka Mauréry, to je špičkové obsadenie. A tretím rokom natáčam film Prameň s Ivanom Ostrochovským, držte nám palce, nech to už konečne dokončíme.
Mám vás v pamäti najviac utkvenú zo Želarov a Výchovy dívek v Čechách. Kam sa podľa vás kinematografia v Čechách posunula od tých čias?
Tak, ako sa vyvíja trh, vyvíja sa aj divák. Myslím si, že sa deje veľa pozitívnych a zároveň aj veľa plytkých projektov. Podľa môjho názoru robí český film chybu v tom, že je príliš do seba zahľadený a zaoberá sa príliš sám sebou. Stále chce prísť na to, čo sa má natáčať a ako má zaujať. Súvisí to s nízkym sebavedomím Čechov. Keby viac verili tomu, čo cítia a chcú a mali v sebe zdravú drzosť, bolo by to prirodzene ono. Chýba nám spontánnosť. Nedá sa ísť na to hlavou. Tvorcovia stále špekulujú, čo a ako by mali kam vložiť, nevieme sa v tom uvoľniť. Pripadá mi to ako kalkul. Výzvy berie len také, čo mu je blízke. Myslím si, že na jednej strane je potrebné sústrediť sa dovnútra a na druhú nebáť sa otvoriť čomukoľvek na svete. Jedna vec je mať vo filme chyby a mať ho nedokonalý, ale keď sa dotkne emócií ľudí, bude maž vždy veľký úspech. V konečnom dôsledku bude mať väčší zásah ako dokonalý, estetický, vypočítaný na sekundu presne. Chýba mi tam pravda. Silný príbeh, ktorý niekto potrebuje vyrozprávať z vnútornej túžby, nie preto, že sa to patrí, alebo musí.
Za vašu prácu ste dostali list od svetoznámeho režiséra Stevena Spielberga. Ide o českú verziu dokumentu, ktorú uvidia a vypočujú si návštevníci koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Aký to bol pocit?
Doma ma čakala obálka a nemohla ma šokovať viac. Pre medzinárodnú organizáciu Shoa som nahovorila komentár pre krátky dokument sprevádzajúci návštevníkov pamätníka v Osvienčime. Rozplakalo ma to. Nesmieme nikdy zabudnúť.
S pribúdajúcim vekom vyzeráte stále rovnako. Je za tým pevná vôľa športovať, zdravo žiť a veľa spánku, alebo niečo úplne iné?
Vôbec nešportujem a pevnú vôľu absolútne nemám. A som nespáč. Chodím spať po polnoci a vstávam o piatej. Neviem spať dlho. Ale som veľmi úzkostná a predstava, že spustnem a budem musieť chodiť stále medzi ľudí ma dosť stresuje. To ma asi poháňa vpred. Motivuje ma to, aby som nezostarla. Začala som chodiť na rehabilitácie a budem musieť začať asi cvičiť, ale veľmi nerada.
Ste mamou troch detí (19,16 a 10). Máte doma postarané o zábavu aj prirodzené konflikty. Ako ich zvládate?
Ťažko. Jedno dieťa mám za pubertou, jedno pred a u jednoho sa práve deje. Nie je to pekné obdobie a pre okolie už vôbec nie. Snažím sa o tom premýšľať poeticky. Cesta matky je kľukatá. Vlastníte svoj život, potom o neho kvôli deťom prídete, nasleduje nával lásky, ktorý vás pohltí smerom k dieťaťu, vy zmeníte život a dieťa sa zrazu poberie preč. Vy znovu prehodnotíte život. Zo dňa na deň ste zbytočnou osobou. Doslova matka non grata. To je doslova krížová cesta matky. A ja to mám pomixované na tri krát. Z každej strany niečo. To, že majú trable v škole momentálne nie je vôbec dôležité. Rozhodne sa nenudím (smiech).
