Boli chvíle, keď na ňu úlohy doslova pršali, i tie, keď bolo také sucho, že na spočítanie úrody slovenskej tvorby boli aj prsty na jednej ruke priveľa.
Ona však svoju rolu mala vždy. Tú najdôležitejšiu hrala a bude hrať v životoch svojich blízkych. Aj vďaka tomu je život herečky DAGMAR SANITROVEJ zaujímavejší ako akýkoľvek scenár, v ktorom ste ju kedy videli.
Konečne majú diváci, ktorí doteraz skôr poznali váš hlas, spoznať vďaka seriálovému Druhému dychu, kde z vás scenáristi urobili riaditeľku školy, možnosť spoznať aj vašu tvár. Čo vám napadlo pri tejto ponuke ako prvé?
Že sa mi splnili dva sny naraz – vrátila som sa na dlhší čas pred kameru a dostala sa pred katedru. Celú mladosť som totiž túžila byť učiteľkou. Na základnej škole však slovenčinárka vo mne objavila talent na recitáciu, a cez ňu som sa dostala do literárno-dramatického krúžku, ku slávnej Saške Skořepovej. Ona mi navrhla, či by som neskúsila radšej herectvo. Dnes ďakujem Bohu za to, že som sa stala herečkou, no učiteľstvo stále považujem za nádherné povolanie.
Doma neboli proti? Predsa len herectvo nie je medzi rodičmi obľúbená budúcnosť ich ratolesti...
Mňa podporovali obaja rodičia. Dodnes cítim na chrbte mamin buchnát, keď som sa chcela dopredu vzdať na jedných recitačných pretekoch. Zaspala som a keď som dobehla do kina Nivy, kde sa to konalo a videla, že sa súťaž už začala, vrátila som sa domov a hovorím: „Mami, ja tam nejdem, ja sa hanbím.“ Bolo pre mňa nepredstaviteľné meškať. Ona je však človek, ktorý sa len tak nevzdáva. Rozohnala sa a dala mi taký buchnát do chrbta, že som naň doteraz nezabudla: „A pôjdeš!“ Vďaka bohu zaň. Z tej súťaže som totiž nakoniec odišla s prvou cenou.
Ako vám zachutil herecký chlebíček na začiatku, na škole?
Mala som šťastie, dostala som sa do ročníka Miloša Pietora a Ivana Letka, ktorí boli úžasnými učiteľmi. S Milošom, ktorý ma objavil pre kameru, som nakrútila množstvo inscenácií. Bol nesmierne dobrý pedagóg, láskavý človek, veľký džentlmen. Myslela som si, že takých ľudí ako on budem stretávať v tejto brandži veľa, ale život mi ukázal, že to bol ojedinelý a výnimočný zjav.
Takže asi nie je náhoda, že práve on je výrazne podpísaný pod vaším hereckým životopisom...
Keď som sa s ním po skončení školy radila, kam ísť, povedal mi: „Choď do Martina, nič neoľutuješ.“ Mal pravdu, aj keď začiatky neboli ľahké. Po príchode som si totiž uvedomila, že Martin je len jedna siahodlhá ulica a nič viac. Stalo sa, že ma prepadla nostalgia a poobede po skúške som sadla na vlak a šla domov, aby som o štvrtej ráno vstávala na spoj späť do Martina. Nakoniec som tam bola štyri sezóny. Potom som sa však vydala a z praktických dôvodov prijala ponuku do Trnavy. Zažila som tam neskutočne dobrú éru martinského divadla. Robili sa skvelé predstavenia – Kafkov Proces, Dotyky a spojenia... Bol tam silný genius loci divadla a vzťahy, aké som inde nezažila. My mladí sme mali dva hlavné stany, u Geišbergovcov a u Valentovcov. Tam sme pozerali zakázané filmy a debatovali na zakázané témy. Boli to nádherné časy.
Láska je láska. Kto bol ten šťastný, kvôli komu ste toto všetko opustili?
Vydala som sa za svojho spolužiaka z gymnázia. Nezvládli sme však hneď prvú krízu, a tak naše manželstvo vydržalo len tri roky. No mám z neho úžasného syna. Spomínam však na to obdobie v dobrom a dodnes mám s prvým manželom výborný vzťah. Navyše, jeho syn je jeho verná kópia, takže to mám doma.
Ale bolieť to muselo. Zaľubujeme sa predsa s nádejou, že nás rozdelí len smrť...
Klamala by som, keby som nepriznala, že bolelo, ale pocit, že môžem, kedykoľvek zdvihnúť telefón a zavolať sestre, a keby ma nepochopila ona, tak mame, mi pomáhal ísť ďalej.
V núdzi skrátka poznáš priateľa. Bola pre vás tým najbližším práve sestra?
Keby niet jej, tak sa ani nenarodím. Mala dvanásť rokov, a mama spomína, že si ma doslova vyprosila. Stále za ňou chodila: „Maminka, nech je aj hluchá, aj slepá, aj hocijaká, len nech mám súrodenca.“ Napriek tomu, že je medzi nami dvanásťročný rozdiel, máme úžasný vzťah. Možno niekedy u nás aj zavládlo malé Taliansko, ale vždy sa veci povedali a neprechovával sa hnev. Vždy sme mali čistý stôl. To nás naučila naša mama a to učím aj moje deti.
Vydržalo sestre to tešenie sa z vás, alebo ju to po čase prešlo?
Nikdy. Dokonca si pamätám, že ma nosila aj na rande. Ja som potom presne to isté robila s jej deťmi. Boli ako moje. V čase vysokej školy sme si napríklad kúpili s Maťom Landlom drevenicu. Bol to bláznivý študentský nápad, ale nesmierne krásny. A synovec, dnes veľký tatko, ktorý má sám troch synov, nedávno spomínal ako tam bol raz s nami. Bolo po pás snehu a tam bolo treba šliapať asi hodinu a pol pešo. Po každom kroku sa nám tento náš krpec takmer celý do neho zaboril. Stále som si hovorila, keby tá moja sestra vedela, veď ja jej domov prinesiem zamrznuté dieťa... A teraz mi pripomenul: „Pamätáš sa, krstná, ako si ma prosila, aby som si dal aspoň malilinkú lyžičku vodky.“ Strašne som sa bála, že zamrzne.
To bola krásna štafeta pomoci. Podávali ste si ju so sestrou aj ďalej?
Keď som bola na VŠMU, rozhodli sa vysťahovať do Nemecka. Môj švagor je totiž pôvodom Nemec. Odchádzali na žiguláku s jedným prívesom vozíkom. Napriek tomu, že šli s odobrením úradov, mohli si zobrať len to, čo sa doň zmestilo. Pre všetkých to bola trauma. To odtrhnutie od rodiny bola rana pre nich aj pre nás. Prvých niekoľko rokov sme sa vôbec nevideli. Prešli najskôr lágrom, takže jediným kontaktom boli telefonáty. Keďže to bolo ešte za čias zatvorených hraníc, mohla som za nimi ísť len s vízami. Po revolúcii to bolo lepšie, ale ale je medzi nami osemsto kilometrov. No napriek ním je to stále medzi nami veľmi silné. Nie sme bohatá rodina, ale vždy si uvedomujem, že to, čo nás spája, je neskutočné bohatstvo.
Boli sestrine deti dostatočným tréningom na vlastné?
Brala som to všetko tak prirodzene, akoby som len pokračovala v tom, čo som dávno začala. Navyše Igorko bol rozkošný chlapec so všetkým, čo k tomu patrí. Pamätám si, ako mi raz volala kamoška, ktorá rozprávala tak, že nebolo možné ju prerušiť. Syn už v pyžamke čakal na kakao a ja som sa nie a nie k tomu dostať. No odrazu zostalo v slúchadle ticho. Igorko zobral nožnice a prestrihol kábel. Keď mama hodinu nedokázala prerušiť telefón, musel si poradiť ako chlap. A mal kakavko.
Vidím, že ste mali vedľa seba malého muža činu. Ale predsa len nechýbal vám aj nejaký veľký?
V prvom rade som chcela muža, ktorý prijme to, že mám dieťa. Ale nikoho som nehľadala. Pravdupovediac, ani som sa veľmi nechcela vydávať. Nejako mi však sám prišiel do života a môj syn mi hovorí – mami, mohli by sme to skúsiť. Mal päť rokov, keď som sa vydávala druhýkrát, ale musím povedať, že, ani toto manželstvo nevydržalo a dnes som čerstvo rozvedená. Mám však z neho štrnásťročnú dcérku.
Znova rozvod a znova sa bolo treba dvíhať ďalej. Ako ste to dokázali?
Učím sa každý deň brať tak, ako prichádza. Nehovorím, že to zvládam vždy. Niekedy prídu pochybnosti, prepadne ma zúfalstvo. Ale potom si poviem, moja milá, nič sa nedá robiť, musíš vyjsť aspoň na nulu. Zatnem zuby a idem.
Bolo to vo vás vždy, alebo si vás život týmto všetkým vytrénoval?
Ešte v detstve som strávila takmer dva roky v nemocnici s podozrením na leukémiu. Nevedeli ju vylúčiť, ani prísť na to, čo mi je. Nesmierne ma bolievali ruky a nohy, a výsledky nič neukazovali. Jedna pani doktorka dokonca povedala mojej mame, nech zoberie varechu a dobre mi nacápe na zadok, lebo si vymýšľam. Jediný človek, ktorý mi veril, bola maminka. Keď som dostala záchvat horúčky, niesla ma do nemocnice na rukách. Naši totiž nemali auto. Lekári uverili až potom, keď mi z ničoho nič začali praskať cievky a po celom tele sa mi objavovali modriny. Mame stále hovorili len to, že asi zomriem. Tak si povedala, že keď mám zomrieť, tak doma. Presne si pamätám tú noc. Mama sedela v kresle, ja som na posteli blúznila vo vysokých horúčkach. Vtedy sa prihovárala Bohu – keď sa to má stať, odovzdávam to do tvojich rúk, zober si ju. Tú noc sa mi zdalo, akoby som jazdila na koni s bielymi krídlami. Mama nevie, čo sa udialo, lebo nakoniec od únavy zaspala, ale od tej noci, mi bez toho, aby mi zmenili lieky a prišli vôbec na to, čo mi je, začalo byť lepšie. Bol to až mystický zážitok.
Takže zasiahol Boh?
Mama v neho verila a vždy mi bola príkladom v tom, že podľa toho žila. No nikdy o tom veľa nehovorila. Bola totiž dieťaťom mníšky. V dvadsiatom treťom, keď sa narodila, to bol nesmierny prehrešok proti všetkému. Dodnes nevieme, kto bol mojím dedkom. Traduje sa totiž, že babička, ktorú mama nikdy nepoznala, dostala od muža, s ktorým počala, väčšie množstvo peňazí, aby navždy mlčala. Dcéru porodila, ale odložila ju k svojej mame a odišla do Bratislavy začať nový život. Už ako päťročná si tak musela zarábať na chlieb a ísť slúžiť do gazdovskej rodiny. Našťastie sa dostala do rodiny, kde síce nemala jednoduchý život, ale bolo o ňu postarané. Ale pred pár rokmi som pochopila, že mama to babičke celý život vyčítala. Pýtala som sa jej na to: „Mamina, však ty si jej ešte neodpustila?“ A mojej vtedy pomaly osemdesiatročnej mame začali tiecť slzy. Chytila som ju za ruku a hovorím: „Mami, veľmi ťa prosím, skús jej odpustiť. Skús sa na to pozrieť tak, že urobila jednu veľkú vec. Možno čestne ľúbila toho muža, a keď ju nechal, nemusela nikomu povedať, že je tehotná, mohla ťa zabiť, ísť na potrat, odhodiť ťa. Nič z toho nespravila, naopak, porodila ťa aj keď to znamenalo prežiť veľkú hanbu.“
Z toho mám až zimomriavky...
Po tomto všetkom aj do kostola chodila mama akoby s rezervovaným postojom. No mňa to tam vždy ťahalo. Začalo sa to asi tým pobytom v nemocnici, ktorá je presne oproti Modrému kostolíku. Sedávala som na okne, čakala na mamu, a cez mreže som naň celý čas pozerala. Dodnes sa tam vraciam, najmä, keď tam môžem byť sama v tichu. A naučila som sa ten kostol nosiť všade so sebou.
Takže ste si vieru našli sama. A čo vaše deti?
Nemám rada príkazy, ani zákazy, pretože by mohli urobiť poza môj chrbát presný opak. Ak chcú deti vyliezť na strom, tak radšej stojím pod ním a dodávam im odvahu – vylez až na vrchol, držím ti palce. Aj to som si priniesla z domu. Mama nám dávala vždy pocítiť, že nás bezpodmienečne miluje. Mohla som urobiť akúkoľvek somarinu, ale vždy som vedela, že sa môžem vrátiť domov. To považujem za najväčší dar.
Pre vás ním boli rodičia. Ale myslím, že aj vy pre nich...
Snáď... Ocko nám pred rokom odišiel, ale mám pocit, akoby ešte stále bol medzi nami. Som vďačná, že nám život umožnil byť spolu, rozprávať sa, opatrovať ho. Že mohol zomrieť doma. Pre mňa to bol silný zážitok. Odrazu bol dieťaťom a ja tá, ktorá sa o neho starala. Napokon aj pre moje deti, najmä pre syna. Som veľmi rada, že sa aj on staral o deda. Aj vo chvíľach, keď už ho bolo treba prebaľovať. To je pre mladého človeka nezameniteľná skúsenosť.
Dnes sa ľudia smrti boja a nechávajú svojich blízkych radšej umierať v nemocniciach.
Samozrejme, že tam bol aj strach. Boli aj chvíle smútku, bezmocnosti, aj neskutočnej únavy, ale rovnako nám to aj veľa dalo. Tri dni pred otcovou smrťou sa podarilo prísť aj sestre, a v tých úplne posledných chvíľach sa posadila k nemu, aby ho odprosila: „Oci, odpusť mi, že som odišla, že som ti ublížila.“
Uvedomovali ste si, čo v rodičoch máte?
Puto medzi nami bolo silné vždy, ale ich veľkosť si uvedomujem stále viac až postupne. Nedávnom sa mama dostala do nemocnice. Doslova sme ju brali hrobárovi z lopaty, ale ona si povedala, rada by som šla za dedom, ale vidím, že ma potrebujete, že tu ešte musím byť. A zabojovala. Prišla som za ňou do nemocnice a zistila som, že namiesto toho aby brala lieky, ktoré jej lekári dali, hádzala ich za posteľ. Hovorí mi: „Jeden liek má taký vedľajší účinok, druhý taký. Keď mám odísť, pôjdem. Ale nechcem ísť oblbnutá.“ V prvom momente som myslela, že skolabujem, ale potom som povedala: dobre, maminka, budeme to robiť tak, ako chceš. Úplne sa pozbierala a nedávno nám hovorí: „Dievčatá, mne sa už zase chce žiť.“
ZO ZÁKULISIA
Vždy, keď som počula jej hlas, ktorý požičiavala najrôznejším svetovým hercom, hovorila som si, že musí patriť priateľskej, chápajúcej a láskavej žene. No vtedy som netušila – kto to je, ako vyzerá, dokonca ani to, ako sa volá. Jednoducho som si meno zhrnuté do kolónky – „v slovenskom znení účinkovali“ nevedela priradiť k postave a už vôbec nie k tvári, ktorá sa v čase, keď na Slovensku nepadla jediná klapka, dala zhliadnuť len v starých inscenáciách. Vďaka seriálu Druhý dych som si najskôr pospájala hlas s tvárou a menom. A vďaka tomuto rozhovoru som k nemu vzápätí pridala aj to, čo som si predtým len myslela. Otvorila mi srdce a ja jej. Ona je totiž naozaj priateľská, chápajúca a láskavá. Ďakujem, Dadka.
Autor: Katarína Alberty Ondrejková
Foto: archív D.S. a TV Markíza
Poslať nový komentár