Dnes je utorok, 21.november 2017, meniny má: Elvíra
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Vražda v Orient exprese

máj 22, 2012 - 11:55
Skvelá detektívka Vražda v Orient exprese z roku 1934 patrí k tomu najlepšiemu, čo slávna anglická autorka napísala. Rovnomenný film z roku 1974, nabitý hviezdami ako Sean Connery, či Ingrid Bergmanová, sa pokladá za najlepšiu filmovú adaptáciu diela Agathy Christie.

 

Orient expres plný cestujúcich, medzi ktorými je aj belgický detektív Hercule Poirot, sa vydal na trojdňovú púť naprieč Európou. Cesta prebieha bez problémov až do chvíle, keď uprostred noci vlak náhle zastane, lebo železničnú trať zablokovali snehové záveje. Poirot sa ráno dozvie, že jeden z cestujúcich – americký milionár Ratchett – je mŕtvy. Ktosi ho v spánku zavraždil dvanástimi bodnými ranami. Slávny detektív sa ujíma vyšetrovania zložitého prípadu, ktorý je preňho ako stvorený: jediné, čo sa od neho žiada, je sedieť a premýšľať. Skutočná lahôdka pre jeho malé sivé bunky... 


Prečítajte si urývok z tejto knihy: 
Tretia kapitola
Poirot odmietne prípad

Monsieur Hercule Poirot prišiel na druhý deň na obed do jedálneho vozňa o čosi neskôr. Vstal zavčasu, raňajkoval takmer sám a predpoludním študoval poznámky k prípadu, pre ktorý ho odvolali do Londýna. Spolucestujúceho takmer nevidel.
Monsieur Bouc sedel za stolom; kývol priateľovi na pozdrav a vyzval ho, aby mu robil spoločnosť. Poirot sa usadil naproti nemu. Zakrátko zistil, že ich obsluhujú prvých a servírujú im najvyberanejšie lahôdky. Najmä hlavný chod bol znamenitý.
Až pri smotanovom syre, čo sa priam rozpúšťal na jazyku – v štádiu stolovania, keď sa u človeka začína prejavovať sklon k filozofovaniu –, pán Bouc si dovolil odviesť pozornosť na inú tému ako na jedlo. „Ach,“ vzdychol, „keby som bol majstrom pera ako Balzac, opísal by som tento výjav.“ Urobil široké gesto rukou.
„Dobrý nápad,“ uznal Poirot.
„Však? Tuším sa o to ešte nikto nepokúsil. Koľko je v tom romantiky! Zišli sa tu ľudia rozličných spoločenských vrstiev, rozličných národností, rozličného veku. Jedinci, ktorí o sebe predtým vôbec nevedeli, musia zrazu vydržať tri dni pokope – spať a jesť pod jednou strechou. Po troch dňoch sa rozídu, každý sa poberie svojou cestou a možno sa už nikdy nestretnú.“
„Ale čo keby prišlo k nešťastiu...“ nadhodil Poirot.
„Nemaľujte čerta na stenu, milý priateľ...“
„Z vášho hľadiska by to bolo poľutovaniahodné, uznávam. Ale pripusťme to aspoň na chvíľu. Potom by  všetci títo ľudia ostali spojení aj v smrti.“
„Nože si ešte nalejme,“ povedal monsieur Bouc a rýchlo dolial obom víno. „Ste morbídny, mon cher. Nemáte zlé trávenie?“
„Je pravda, že môj žalúdok si nezvykol na sýrsku stravu,“ pripustil Poirot a odchlipol si vína. Potom sa oprel na stoličke a blúdil zrakom okolo seba. Bolo tam jedenásť hostí , predstavovali rozličné spoločenské vrstvy a rozličné národnosti, ako správne poznamenal monsieur Bouc. Začal si ich obzerať.
Za stolom naproti sedeli traja muži. Zrejme každý cestoval sám, dokopy ich dal personál jedálneho vozňa, vedený neomylným inštinktom. Mohutný počerný Talian si s pôžitkom špáral v zuboch. Uhladený chudý Angličan oproti nemu s nehybnou tvárou dobre vycvičeného sluhu, akoby dával otvorene najavo nesúhlas. Vedľa neho sedel Američan, chlap ako hora v nevkusnom krikľavom obleku – očividne obchodný cestujúci.
„Veci treba nazývať pravým menom,“ vyhlásil dunivým nosovým hlasom.
Talian si vybral z úst špáradlo a zašermoval ním vo vzduchu. „Svätá pravda,“ povedal. „Stále to hovorím.“
Angličan pozrel do okna a odkašlal si.
Poirot preniesol pohľad ďalej.
Za malým stolíkom sedela meravo vystretá jedna z najškaredších starých dám, akú kedy videl. Bola to však výnimočná škaredosť – skôr fascinovala, než odpudzovala. Sedela, akoby prehltla pravítko. Na krku mala neskutočne veľký perlový náhrdelník – bezpochyby pravé perly. Ruky ovešané prsteňmi, čierny kabátik sa jej trochu zošmykol z pliec. Filigránsky vkusný čierny klobúčik ostro kontrastoval so žltkastou ropušou tvárou.
Práve sa zhovárala s čašníkom; jej sebaistý, zdvorilý, ale panovačný tón nepripúšťal námietky. „... Keby ste mi mohli láskavo priniesť do kupé fľašu minerálky a veľký pohár pomarančovej šťavy. A na večeru by som prosila kurča varené bez korenín – a varenú rybu.“
Čašník úslužne prikývol.
Poďakovala sa mu zdvorilým ľahkým úklonom a zdvihla sa od stola. Oči sa jej stretli s Poirotovými a hneď odvrátila zrak s ľahostajným nezáujmom aristokratky.
„To je kňažná Dragomirovová,“ stíšil hlas monsieur Bouc. „Ruska. Jej manžel dal pred revolúciou všetky svoje peniaze dokopy a investoval ich v cudzine. Je rozprávkovo bohatá. Kozmopolitka.“
Poirot prikývol. O kňažnej už počul.
„Je to osobnosť,“ dodal monsieur Bouc. „Škaredá ako noc, ale nemôžete si ju nevšimnúť.“
Poirot prikývol.
Ďalší z veľkých stolov obsadila Mary Debenhamová s dvoma ženami. Jedna, vysoká, v strednom veku, mala kockovanú blúzku a tvídovú sukňu, vlasy vyblednutej žltej farby skrútené do veľkého neúhľadného uzla a okuliare. S podlhovastou krotkou tvárou pripomínala ovcu. Počúvala tretiu ženu, kyprú matrónu s milou tvárou, drmoliacu pomalým, ale prenikavým monotónnym hlasom, akoby sa ani nepotrebovala nadýchnuť.
„... moja dcéra povedala: ,V tejto krajine sa americký spôsob života nikdy neujme.  Ľudia sú od prírody pohodlní a leniví. Nevedia sa nadchnúť...´ Ale boli by ste prekvapené, ako sa tam darí našej kolegyni. Majú skvelý učiteľský zbor. Podľa mňa niet nad vzdelanie. Musíme sa usilovať, aby sa na Východe presadili západné ideály a aby si ich Východ osvojil. Dcéra vraví...“

Vlak vošiel do tunela. Jednotvárny hlas zanikol.
Za vedľajším, malým stolom sedel plukovník Arbuthnot, sám. Upieral zrak na temeno hlavy Mary Debenhamovej. Nesedeli spolu, hoci sa to dalo ľahko zariadiť. Prečo?
Možno ho odmietla, pomyslel si Poirot. Vychovávateľka musí byť trpezlivá. Dekórum treba zachovať. Dievča, čo si zarába samo na živobytie, sa musí správať diskrétne.
Poirot preniesol pohľad naproti. Celkom vzadu pri stene sedela žena v stredných rokoch odetá v čiernych šatách, so širokou bezduchou tvárou. Nemka alebo severanka, usúdil. Zrejme slúžka nemeckej dámy.
Na druhej strane uličky sa živo zhovárala dvojica sklonená nad stolom. Muž mal na sebe pohodlný tvídový oblek, ale nebol Angličan. Poirot ho videl iba od chrbta, no podľa zátylka a krivky pliec bol mohutný, dobre stavaný. Zrazu obrátil hlavu. Z profilu budil dojem príťažlivého tridsiatnika s veľkými svetlými fúzmi.
Oproti nemu sedelo asi dvadsaťročné dievča v priliehavom čiernom kabátiku a sukni, bielej saténovej blúzke a elegantnom čiernom klobúčiku nasadenom v odvážnom uhle podľa najnovšej módy. Mala peknú tvár  cudzinky, alabastrovú pleť, veľké hnedé oči a havranie vlasy. Fajčila cigaru v dlhej špičke. Pestované ruky so sýtočervenými nechtami jej zdobil iba veľký platinový prsteň so smaragdom. Jej hlas aj pohľad prezrádzali koketnosť.
„Elle est jolie – et chic,“ zamrmlal Poirot. „Manželia?“
Monsieur Bouc prikývol. „Tuším z maďarskej ambasády,“ povedal. „Pekný párik.“
Ostali už len dvaja zákazníci – Poirotov sused z kupé MacQueen a jeho zamestnávateľ monsieur Ratchett. Ten druhý sedel oproti Poirotovi, a tak mal už druhý raz možnosť skúmať nepekné črty, navonok dobromyseľne pôsobiace obrvy a čelo, malé kruté očká.
Monsieur Bouc okamžite postrehol zmenu v priateľovej tvári. „Dívate sa na to vaše divé zviera?“ spýtal sa.
Poirot prikývol.
Po káve sa monsieur Bouc zdvihol. Dopil skôr ako Poirot. „Idem do kupé,“ oznámil mu. „Zastavte sa na kus reči.“
„Rád.“
Poirot si odchlipol kávy a objednal likér. Čašník so škatuľou obchádzal zaradom stoly a vyberal platby.
Jedálnym vozňom sa rozľahol škrekľavý hlas rozmrzenej staršej americkej dámy: „Dcéra mi povedala: ,Ak si vezmeš knižočku so stravnými lístkami, máš po starostiach.´ Mýlila sa. Čakajú desaťpercentné prepitné – a tá pochybná minerálka! Nemajú Evian ani Vichy. Neslýchané!“
„Musia... ako sa hovorí... podporovať domácu produkciu,“ vysvetlila žena s ovčou tvárou.
„Aj tak je to čudné.“ Staršia žena vrhla znechutený pohľad na kôpku drobných na stole pred sebou. „Pozrite, čo mi vydal. Dináre či čo. Obyčajné smeti. Dcéra hovorila...“
Mary Debenhamová odtisla stoličku, kývla hlavou spolustolovníčkam a zamierila k dverám. Plukovník Arbuthnot vstal a pobral sa za ňou. Američanka zhrabla opovrhnutiahodné mince a vykročila za nimi. Ovčia tvár ju nasledovala. Maďari už odišli. V jedálnom vozni ostal iba Poirot, Ratchett a MacQueen.
Ratchett oslovil svojho mladého spoločníka, ten vstal a odišiel. Napokon sa zdvihol aj Ratchett. Nepobral sa však za MacQueenom – z ničoho nič sa usadil naproti Poirotovi.
„Máte oheň?“ zafufnal tichým nosovým hlasom. „Volám sa Ratchett.“
Poirot sa takmer nebadateľne uklonil, vylovil z vrecka škatuľku zápaliek a podal ju Ratchettovi.
Ten si ju vzal, ale nemal sa k tomu, aby si zapálil. „Zdá sa mi, že mám tú česť s Herculom Poirotom, ak sa nemýlim...“
Poirot opäť vystrúhal ľahký úklon. „Informovali vás správne, monsieur.“ Neušlo mu, ako si ho malé ľstivé očká skúmavo premeriavajú.
„V mojej vlasti,“ pokračoval Ratchett, „nemáme vo zvyku chodiť ako kocúr okolo horúcej kaše, pán Poirot. Chcem si vás najať.“
Hercule Poirot takmer nebadateľne zdvihol obočie. „Moja klientela je dnes ohraničená, monsieur. Neberiem veľa prípadov.“
„Samozrejme, chápem. Z tohto však pozerajú veľké peniaze, monsieur Poirot.“ Ticho a dôrazne zopakoval: „Veľké peniaze!“
Hercule Poirot mlčal. Po chvíli sa spýtal: „V čom vám mám poslúžiť, monsieur... é... Ratchett?“
„Som bohatý muž,  pán Poirot – veľmi bohatý. Muži v mojom postavení majú nepriateľov. Mám ho aj ja.“
„Iba jedného?“
„Čo tým chcete povedať?“ vyštekol pán Ratchett.
„Ak priznávate, že máte nepriateľov, monsieur, skúsenosť mi hovorí, že zvyčajne nejde o jedného nepriateľa.“
Ratchettovi po Poirotovej odpovedi očividne spadol kameň zo srdca. „Nuž, áno,“ prikývol, „máte pravdu. Nepriateľ či nepriatelia, to je jedno. Ide o moju bezpečnosť.“
„O vašu bezpečnosť?“
„Ide mi o život, monsieur Poirot. Niežeby som sa nevedel o seba postarať.“ Z vrecka na kabáte vytiahol na okamih malú automatickú pištoľ a zachmúrene pokračoval: „Mňa len tak niečo neprekvapí. Rád by som sa však poistil. Myslím, že mi stojíte za tie peniaze, monsieur Poirot. Opakujem, že ide o slušnú sumu!“
Poirot naňho chvíľu mlčky hľadel. Jeho tvár nič neprezrádzala. Ratchett netušil, kam sa uberajú jeho myšlienky. „Ľutujem, monsieur,“ povedal napokon, „ale nemôžem vám vyhovieť.“
Ratchett naňho prešibane strelil očami. „Tak povedzte koľko!“
Poirot pokrútil hlavou. „Nerozumiete, monsieur. Moje povolanie mi slušne vynáša. Zarobil som dosť, aby som si mohol splniť všetky sny a rozmary. Beriem už len prípady, ktoré vzbudia vo mne záujem.“
„Máte obdivuhodne pevné nervy,“ utrúsil Ratchett. „Nenalomí vás ani dvadsaťtisíc dolárov?“
„Nie.“
„Viac nedostanete. Viem, čo sa mi oplatí.“
„Ja takisto, monsieur Ratchett.“
„Čo sa vám nepozdáva na mojom návrhu?“
Poirot vstal. „Prepáčte, že budem osobný, ale nepáči sa mi vaša tvár, pán Ratchett,“ odvetil, zdvihol sa  a odišiel z jedálneho vozňa.  









Autor: Slovenský spisovateľ
Foto: Autor

- - Inzercia - -