... sa zmestí na plochu 38m². To všetko sú moje tri deti, pár pokladov sprítomňujúcich spomienky a sen, že aj ja, hoci musím hrať svoju hru so životom nie s práve najlepšími kartami mám predsa len nádej byť šťastná, žiť v dôstojných podmienkach a vytvoriť skutočný domov svojej rodine...
Asi takto stručne by sa dala vyjadriť odpoveď Karin Kadlečákovej na otázku, čo pre ňu znamená pridelenie nájomného bytu. Za Karin sme sa vybrali na základe stručnej tlačovej správy: Citujeme:
Staré Mesto odovzdalo nájomný byt
Starostka mestskej časti Bratislava-Staré Mesto Táňa Rosová odovzdala nájomný byt pre Staromešťanku, ktorá bola už niekoľko rokov v zlej sociálnej situácii. Ide o matku troch detí, ktorá doteraz bývala v ubytovni v neľudských a zdraviu škodlivých podmienkach.
Karin sme našli ešte na starej adrese v Ubytovni Fortuna. Ťažko si predstaviť depresívnejšie prostredie. Názov zariadenie Fortuna, v preklade „ šťastie“ by v cynickejších povahách mohol vyvolať aj záchvat smiechu, ale my sme sa až tak veľmi nepobavili. Exteriér bol však len slabým odvarom interiéru Privítanie tiež patrilo do kategórie „ nezabudnuteľné a ťažko rozdýchateľné“ Na vrátnici, sme sa samozrejme museli zapísať. To by ešte nebol problém. Ten nastal vo chvíli, keď bdelé oko vrátničky zachytilo kabelu kolegu ukrývajúcu fotoaparát. „ Na kamerovanie musíte mať povolenie“, zaznelo prísne. „ To je predpis“ .Zavolala vedúcej. No ani tá si netrúfla, sama vyriešiť priam fatálny problém nášho fotoaparátu a musela teda zavolať ďalšej svojej nadriadenej, ktorá si želala hovoriť so mnou osobne. Z telefonátu som rozumela len to, že predpis je predpis a celá jej argumentácia zanikla v mojom pocite absurdnosti z celej situácie. My sme predsa išli na súkromnú návštevu k žene, ktorá nás pozvala do svojho bytu, za ktorý si riadne platí nájomné. Viete si predstaviť, že idete navštíviť priateľa do štandartného panelákového bytu a ak si chcete zobrať aj fotoaparát musíte mať povolenie od príslušného miestneho úradu? Veď aj títo ľudia majú snáď právo na svoj osobný život, keďže sa neprevinili ničím iným, len tým, že sú chudobní. No ale pravdu povediac stačil letmý pohľad vôkol seba a bolo nám jasné, prečo je tu fotografovanie neželanou aktivitou.
Predpis je predpis
Napokon sa nám predsa len navzdory byrokratickým bariéram podarilo dostať do bytu Karin. Na ploche 3x4 metre žije s 15 ročným synom Danielom, 5 ročnou Vaneskou a trojročnou Saškou. Jej partner a otec detí, o ktoré sa riadne stará žije u svojej matky, keďže by sa nepomestili. Do tejto situácie sa nedostali vlastnou vinou. Karin predtým bývala aj s rodinou na Palisádach v 2,5 izbovom byte a pred nástupom na materskú dovolenku pracovala ako školníčka v materskej škole. Po reštitúcii sa ale museli vysťahovať, tak ako ďalší traja nájomníci. Keďže bolo sociálne najslabší, Magistrát jej ponúkol ubytovanie v tomto zariadení, kde žije už tri roky. Problém má najmä so synom, ktorý sa nesmierne hanbí, za to, kde teraz bývajú, svoju adresu utajil aj pred triednou učiteľkou a hoci pred tým patril k dobrým žiakom, psychika urobila svoje a odzrkadlilo sa to na zhoršenom prospechu. Karin dúfa, že aspoň dve mladšie dcéry už túto traumu nebudú musieť prežiť. Popri reči sa dozvedáme ďalší príbeh ako chladný, neosobný predpis dokáže zvíťaziť nad ľudskosťou a zdravým rozumom. „ Mám problémy s chrbticou, dvakrát som bola operovaná“, hovorí. „ keď mala najmladšia Saška rok trpela som nesmiernymi bolesťami, takmer som sa nevedela pohnúť. Zavolala som mame, aby mi prišla pomôcť. Tá samozrejme ochotne prišla, ale ďalej ako po vrátnicu sa nedostala. Bolo totiž 11 hodín dopoludnia a návštevy máme povolené, len od 15 so 19 poobede“. Nuž a tak aby sa neporušil predpis zostala Karin s ročným dieťaťom bez pomoci.
Aj toto sú dôvody, prečo sa Karin tak nesmierne teší na byt na Dobšinského ulici, ktorý je Staré mesto pridelilo. „ Keď som sa to dozvedela, skoro som neuverila, že ma postretlo toľké šťastie“, hovorí. „ Konečne budeme doma“ S týmito slovami nás vyprevádza a šťastne ukazuje na zbalené veci, ktoré už len preniesť do nového bytu, ktorý pre ňu a jej deti, hlavne pre syna Daniela znamená šancu na plnohodnotný život. Tešíme sa s ňou a hlavne s Danielom, ktorý sa už nebude hanbiť za svoju adresu.
Po návrate do redakcie nás čakal od Karin mail, ktorý snáď hovorí za všetko:
Pani Hanzelová veľmi ma to mrzí no takáto je realita. Ste slobodný človek v klietke.
O chovaní a pomeroch v ubytovni by sa dala napísať kniha.
Ďakujem za návštevu a za neprimerane chovanie vedúcich sa vám ospravedlňujem
Autor: RED
Foto: Archív MČ Staré Mesto
Poslať nový komentár