Keď ako osemročná začínala s tenisom, len málokto by veril, že raz bude v prvej svetovej desiatke tenistiek. Okrem toho, že neskoro začala, nedisponovala očividným talentom a ani po fyzickej stránke - nízke dievčatko s krátkymi rukami a nohami nebolo vo výhode.
Ale Dominka Cibulková (23) je bojovníčka. „Osemdesiat percent úspechu má každý hráč v hlave,“ tvrdí.
Dnes rozlietaná športovkyňa otvorene priznáva, že ju, ani jej rodičov, nikto nikdy nepodporil v myšlienke, že idú správnou cestou. „Nikdy som nemala na ružiach ustlané, ale som bojovníčka a s odstupom času to beriem ako test mojej vôle, ktorý som zvládla. Často som bola v pozícii rodičovskej zábavky, ale mne to neuškodilo, práve naopak, hnalo ma to dopredu,“ pripustila v minulosti plavovláska, ktorú vďaka jej húževnatosti najuznávanejšie svetové hráčky považujú za nebezpečnú súperku. Na jeseň dokonca získala v Moskve svoj prvý WTA titul, keď vo finále dvojhry ako nasadená osmička prvýkrát v kariére zdolala Estónku Kaiu Kanepiovú. Odmenou jej bol Kremeľský pohár. „Je to najúžasnejší pocit, aký som kedy mala. Získať prvý titul na turnaji, ktorý má veľké meno, to je niečo fantastické a krásne,“ vyjadrila sa vtedy šťastná Dominika.
Talent je cesta k lenivosti
Pri tom jej fantastické výsledky sú doslova vydreté. Keďže s tenisom začala neskôr ako ostatné deti, v začiatkoch sa jej ťažko zmierovalo s častými prehrami. Dnes však nič neľutuje. „Húževnatosťou som cez to prešla a dnes, či sa to niektorým páči, alebo nie, ma musia akceptovať,“ zhodnotila tenistka a dodala: „Talent je najľahšia cesta k lenivosti. Neľutujem ani hodinu v posilňovni, lebo čím tŕnistejšia cesta vedie k úspechu, tým viac chutí.“ Podľa Dominiky však jej fantastické výkony na antuke rozhodne nie sú len o skvelej kondičke a fyzickom tréningu. K jej dobrým výsledkom prispieva aj práca na jej sebavedomí a vnútornej istote. Až 80% percent úspechu má totiž dobrý hráč v hlave. „Tréner mi stále hovoril, že mám na najlepšie hráčky sveta, len si musím veriť. To je to najdôležitejšie: veriť sám sebe. O tom to je, preto som tak poskočila a veľmi sa teším,“ povedala ešte pred pár rokmi, v čase keď bol jej trénerom Vladimír Páleník. Zdá sa však, že tento názor si Dominika udržala, a tak sa dnes môže tešiť, že jej hviezda naďalej stúpa.
Nervózni rodičia
K jej fantastickým výkonom určite prispieva aj podpora rodičov. Hoci nikto v ich rodine sa bielemu športu nevenoval, v jej koníčku ju podporili. V časoch, keď začínala, obaja s ňou víkend čo víkend chodili na turnaje. Mama dnes už prežíva zápasy väčšinou len na diaľku. No naďalej dcéru podporuje a hoci býva celé týždne mimo domova, sú denne v kontakte. Pred každým zápasom Dominika pošle esemesku: Maminka, už idem na kurt. S otcom, ak je s ňou, si tľapnú a povedia si: Ideme na to! Po zápase okamžite píše výsledok mame. Tá najhoršie znáša, keď televízia zápas nevysiela a musí bez čerstvých informácií vydržať až do konca. Jej otec však v minulosti priznal, že on je počas súbojov svojho potomka na antuke ešte nervóznejší. „Ja som veľmi nervózny, to je o mne známe. Niekedy, keď vidím, že je zle, odídem,“ prezradil o sebe. V takýchto situáciách sa vždy snažil radšej odreagovať, aby sa zbavil chuti vyskočiť na kurt. „To by bola drahá pokuta,“ so smiechom dodal vtedy otec športovkyne. Neraz sa tak stalo, že hoci bol „poblíž“ dejiska turnaja, napísal manželke esemes, že odchádza a nech ho o výsledku informuje.
Autor: Red
Foto: Isifa, Sita, S.A.
Poslať nový komentár