Zatiaľ čo mužov – inštruktorov autoškôl je ako maku, žien, čo naberú guráž a rozhodnú sa iných učiť šoférovať, treba hľadať lupou. Nám sa podarilo vypátrať jednu z nich, Veroniku Líškovú z Považskej Bystrice. Ako sa dostala k tejto profesii a čo je najväčšou odmenou pre učiteľa autoškoly?
Aj keď hovoríme o zriedkavom obsadení žien v tejto profesii, vo Veronikinom prípade, keď sa na to pozrieme s nadhľadom, zistíme, že to ani nemohlo dopadnúť ináč. V autoškole totiž pracuje celá jej rodina – otec a päť súrodencov. „Otec je učiteľom v autoškole už viac ako štyridsaťsedem rokov. Má vlastnú autoškolu s pobočkami v Považskej Bystrici a v Púchove a všetci piati súrodenci tam pracujeme, pričom traja z nás sú inštruktori. Celý môj život smeroval k tejto profesii. Už popri štúdiu na strednej a vysokej škole som vo voľnom čase brigádovala v našej rodinnej firme,“ uvádza Veronika, ktorá má titul inžinierka. Vyštudovala Strednú priemyselnú školu v Považskej Bystrici, odbor technické a informačné služby. Pokračovala na Žilinskej univerzite v odbore cestná doprava a urobila si aj pedagogické minimum. S takýmto vzdelanostným „portfóliom“ bolo pre Veroniku oveľa ľahšie, urobiť skúšky na inštruktora autoškoly. A aj oprávnenie učiť nových šoférov získala až na päť druhov dopravných prostriedkov – osobné autá, nákladné vozidlá, traktory a motocykle. Neskôr si inštruktorské oprávnenie rozšírila dokonca aj na autobusy a prípojné vozidlá. „V základnom kurze pre inštruktorov nás bolo pätnásť a z toho sme boli tri ženy. Kolegovia muži boli milí, boli sme dobrá partia. Ja som to, čomu sa hovorí technický typ. Už na začiatku kurzu som mala veľa znalostí vďaka tomu, že som študovala na vysokej škole odbor cestná doprava. Tiež mi pomohli skúsenosti z rodinnej autoškoly,“ vraví Veronika.
Svoju premiéru zamlčala
Inštruktorkou v autoškole je už sedemnásť rokov. Hovorí, že na prvej jazde, samozrejme, nepovedala žiakovi, že aj ona má vlastne „premiéru“, a to z pochopiteľných dôvodov – aby nemal ešte väčší stres. No, nebolo to tak, žeby hneď po nastúpení do autoškoly brala žiakov na jazdy. Najprv robila výučbu na autotrenažéri. Keď sa otvoril kurz, všetci účastníci išli na trenažér, a tak osem hodín, päť dní v týždni, učila každého to isté. Vraví, že sa jej o tom už aj v noci snívalo. Potom dostala žiakov, ktorých už skúsenejší inštruktori „rozjazdili“. Teda, prvé jazdy absolvovali so skúsenejšími inštruktormi. „Až keď som dostala žiaka, ktorý bol po autotrenažéri prvý raz v aute, pochopila som, čo je to úplný začiatočník. Platí, že čo žiaka nenaučíte, to nevie. Učiteľ v autoškole zažíva toľko momentov naraz – dáva pozor na premávku, počúva, čo chce auto, sleduje, čo robí a čo má robiť žiak, takže na konci pracovnej doby si už poriadne nepamätám, čo bolo ráno. Všetko, čo sme zažili v aute, si pamätajú skôr žiaci. Keď sa stretneme aj po rokoch, s úsmevom spomínajú na naše spoločné jazdy,“ uvádza Veronika.
Prečo nechváli žiakov
To, že je žena, niektorých žiakov ešte stále prekvapí. Udivený pohľad a poznámka – „To ideme spolu?“ tak reagujú hlavne muži, čo si robia „šoferák“ na nákladiaky. „Ženy ako matky vychovávajú deti odmalička, preto si myslím, že žiaci lepšie reagujú na naše slová, teda rady, odporúčania od ženy. No, niektoré dámy, čo si robia vodičský, si vyberajú viac mužov – inštruktorov, lebo ich to viac motivuje a viac sa snažia. Každý je iná osobnosť. Niekedy si žiak a inštruktor hneď padnú do oka, a to je fajn. Niektorí žiaci možno cítia krivdu, že ich málo chválime. No, musím vysvetliť, že na to niet času. Auto je v pohybe, premávka sa mení, inštruktor musí hľadať a vysvetliť žiakovi chyby, odstrániť ich ešte skôr, ako budú záverečné skúšky. Preto sa môže žiakovi zdať, že stále niečo robí nesprávne. Učitelia v autoškole málo chvália, no keď žiaka pochvália policajti na záverečnej skúške za dobrú jazdu, to je najväčšia pochvala aj pre učiteľa,“ dokresľuje Veronika Líšková filozofiu učiteľov autoškôl. Môže sa to zdať nepravdepodobné, no žiadnu veľkú kolíziu ako inštruktorka nemala a ani nemusela riešiť závažné situácie, len bežné „ťuknutia“. Vraví, že strach je u nej skôr taká zdravá obava, pretože človek nikdy nevie, čo všetko na ceste môže nastať, a predsa, ako učiteľka autoškoly má veľkú zodpovednosť.
Mĺkvi frekventanti
Už z charakteru profesie je jasné, že inštruktor musí mať pevné nervy, nespanikáriť, mať chladnú hlavu. Niektoré ženy s tým však majú problém. Ako sa dostáva do profesijnej polohy Veronika? „Snažím sa každý deň nájsť niečo dobré a brať všetko s nadhľadom. Aj keď sa ponáhľam, ponáhľam sa len trošku. V práci trávim väčšinu svojho času, preto sa snažím robiť ju nie ako prácu, ale ako koníček,“ vysvetľuje. V poslednom čase si všimla u záujemcov o vodičský preukaz dva fenomény. Tým prvým je, že rodič alebo rodina chcú viac vodičský preukaz ako samotný uchádzač, ktorý kurz robí. A ďalším je, že v poslednom čase sú ľudia uzavretí do seba, málo komunikujú. Jazdu sa snažia akoby pretrpieť. „Myslím si, že je lepšie, keď majú žiaci otázky, lebo to svedčí o tom, že človek rozmýšľa. Už aj na pohľad smiešna otázka, ktorú mi pri nastupovaní do auta položia – či sa bojím alebo či som poistená, prezrádza, že frekventant uvažuje, čo sa môže stať. Chcem všetkých žiakov autoškôl povzbudiť, že je normálne robiť chyby, lebo na chybách sa človek učí,“ konštatuje skúsená inštruktorka.
A čo elektromobily?
Samozrejme, nemohli sme opomenúť ani najnovší trend – elektromobily. Šoférovania je v podstate to isté, no odborníci upozorňujú na jeden dôležitý fakt, ktorý by mohol robiť problémy, a to, že autá na elektrinu sú veľmi tiché, na čo však my ľudia nie sme zvyknutí. Ako to vidí Veronika? „Už súčasné moderné autá, nielen elektromobily, sú oveľa tichšie. Tichšie prostredie menej zaťažuje zdravie človeka. Čo by aj pri výučbe v autoškole malo byť výhodou. Žiak sa totiž musí naučiť zapájať ostatné zmysly, aby cítil vozidlo, jeho silu. Pre ostatných účastníkov cestnej premávky, najmä pre nevidiacich, je to však nebezpečenstvo, preto sa u elektromobilov vyvíjajú bezpečnostné prvky, aby upozornili ľudí na blížiace sa vozidlo,“ ozrejmuje Veronika Líšková.
Viera Mašlejová
Foto: V. L.
