Vystúpim z dodávky a hneď ma obkolesí asi desať psov. Veľké i menšie pastierske psy, čo sa porátajú aj s medveďom i vlkmi. Tvárim sa, že sa ich nebojím, keď na mňa vyceria svoje zubiská, ale v skutočnosti je to inak. Nič sa nedá robiť, musím prekonať strach. Veď mám, čo som chcela – pripravujem článok o veľkých pastierskych psoch.
Som na salaši nad obcou Vitanová v okrese Tvrdošín, na Orave. Keď som sem išla, tak som si v duchu hovorila – budú tam také dva – maximálne štyri, veľké huňaté psy. Ja ich pohladkám po srsti a budeme kamaráti. Keď mi však majiteľ salaša pán Vladimír Ondrík cestou na hoľu povie, že on má tých psov, čo mu strážia stádo, dovedna až päťdesiat, vyrazí mi to dych. – Čože? Päťdesiat psov! – Áno je to tak. Pretože tu chová takmer tisíc oviec. Presne deväťsto osemdesiat. „Ja mám pokoj od medveďov aj od vlkov. Kým som nemal pastierske psy, čo bolo do roku 2010, dva medvede sa u mňa striedali – žrali mi ovce. Pred tými štrnástimi rokmi som mal najprv psy, čo mi ľudia podávali z dediny. Ale tie nedokázali odohnať medveďa ani vlky. To je tak – ten pes musí od mala vyrastať medzi ovcami,“vysvetľuje pán Ondrík, de facto bača.
18 dní zápas s medveďmi
Salaš nad Vitanovou je asi osem kilometrov od dediny. Na holiach, ktoré domáci volajú Slivková. Je tu poriadny kus paše, kopce na ktorých sú rozľahlé lúky. Avšak všade dookola je les. A čo je tu osobitný bónus – to sú nádherné výhľady. Odtadiaľ vidno poľské Tatry a naše Roháče. Ten pohľad je naozaj úchvatný, niečo neskutočné. Očami prechádzam po jednotlivých štítoch a nemôžem uveriť, že je to tu také krásne. Na chvíľu si pripadám, že som na nejakej túre v Tatrách a nie na salaši. Moje snívanie však preruší majiteľ salaša. „My sme osemnásť dní nemohli spať, čo k ovciam chodili medvede. Myslím, že takých jedenásť oviec nám vtedy požrali a dokonca tie šelmy chodili priamo do košiara. To sa jednoducho nedalo, už som musel niečo urobiť, a rozhodol som sa pre pastierske psy,“ hovorí pán Ondrík a dodáva, že aj on sám sa takmer stretol s medveďom. Prebehol len pár metrov od neho, a to za bieleho dňa, ale našťastie bol sústredný na ovce. Išiel za nimi, a tak si človeka nevšímal.
Salaš treba ubrániť
Keď mi ďalej obšírne rozpráva, ako niekoľko nocí nespali a s dvoma pastiermi museli medveďa odháňať, opýtam sa, či sa nebáli. Aj preto, že mi pred tým povedal, že žiadnu pušku vôbec nevlastní. „Na salaši sa nemôžete báť, to by ste tam neboli. Tam proste treba mať psychiku a neskutočnú odvahu. Jednoducho, nemôžete mať strach. Salaš je váš a vy si ho musíte brániť. Nemôžete so založenými rukami hľadieť na to, ako vám medveď požiera ovce. My sme používali petardy, na odháňanie, no tie mi poškodili palec na ruke,“ rozpráva.
Psy by zlatom vyvážil
Treba však povedať, že aj keď sú pastierke psy veľmi účinná ochrana pred medveďmi a vlkmi, nie je to veru lacný „špás“. Dozvedám sa, že taký pes zožerie za deň aj päť kíl mäsa. Stredy a piatky chodieva majiteľ salaša do mäsiarstva pre krmivo, berie aj ryby a svojich štvornohých strážcov kŕmi aj chlebom. To, keď sú už mäsom presýtené. „Je to však na nezaplatenie, také psy. Všade tu sú medvedie, mne to ale nevadí, lebo ja som chránený – teda moje ovce, som chránený psami. Áno, mal by sa robiť odstrel medveďov, je ich veľa, chodia už aj do dedín,“ konštatuje pán Ondrík.
Viera Mašlejová
Foto: autorka
