Nádhernými vlasmi už na prvý pohľad zaujme každého. Nestarnúca herecká diva Zuzana Kocúriková, členka Činohry SND, je dlhé roky verná jednému účesu, ktorý jej však mimoriadne pristane. Boli sme okrem iného zvedaví, čo si s „korunou ženskej krásy“ zažila.
Ste známa svojím účesom – cestička uprostred hlavy a dlhé husté rovné vlasy. Ako to vzniklo, odkedy nosíte tento účes, inšpirovali ste sa niekým?
Nie, neinšpirovala som sa nikým. Tento účes nosím od mala, ani neviem, koľko som mala vtedy rokov. Len jedenkrát za celý môj dlhý život som mala vlasy ostrihané na ježka. Bolo to vtedy, keď som sa dávala v škole fotiť na občiansky preukaz. No, nebol to môj zámer. Vtedy sme ešte doma nemali tečúcu teplú vodu a mama mi umývala vlasy. Ja som vždy píšťala, že ma šampón štípe v očiach, strašne som vrieskala. Mama sa najedovala, zobrala nožnice a pri temene hlavy mi odstrihla vlasy. Takže som sa musela dať ostrihať. A mám aj takú fotografiu, ako som v Senci na jazerách na nafukovačke – 15-ročná slečna ostrihaná na ježka. No, a potom som už mala stále dlhé vlasy.
Už na pohľad vidno, že sa o vlasy dobre staráte, prezraďte nám svoje triky? Používate prírodnú kozmetiku, zábaly, alebo ide aj o výživu z vnútra, teda jedlo a vitamíny?
Keď som bola pubertiačka, tak mama mi vždy, keď som si umývala vlasy, prevarila žihľavu – teda, keď bola sezóna jarnej žihľavy. Pri poslednom zmývaní mi vždy vlasy preliala vodou zo žihľavy. A to som robila ešte aj ja, kým som nemala dcéru. Potom som už na to nemala čas. Osobne si však myslím, že kvalita vlasov je genetická záležitosť. Človek sa buď narodí s dobrými vlasmi, alebo nie. Je to ako so zubami, buď dostanete do vienka dobrý chrup, alebo nie. A keď sa narodíte s dobrými vlasmi, čo bol vďaka Bohu môj prípad, tak až tak veľmi sa o vlasy starať nemusíte. Ale mám napríklad jednu zásadu –a to fakt dodržiavam celý život a už som veľa kamarátov a kolegýň na to „namotala“ – keď si umývam vlasy, posledné zmývanie robím studenou až ľadovou vodou. Ja to úplne zbožňujem, vlasy sú potom lesklé a jednak sa vám prekrví pokožka na hlave a máte aj „sviežejší mozog“.
Chodievate aj ku kaderníčke, alebo si vystačíte s „domácim salónom“, teda sama si odstrihnete rozstrapkané konce? A koľko vám trvá, kým si ich usušíte?
Pretože ja mám vlasy veľmi zdravé, „nenapijú“ sa veľa vody. Zo zdravých vlasov voda s tečie. Takže mne sušenie veľmi dlho netrvá. V divadle máme maskérky – všetky sú veľmi zručné a všetky sú vyučené kaderníčky, sú skrátka perfektné. Ja mám teraz jednu, ktorá sa o mňa stará. Mám málo šedín, fakt málo, ona mi ich zakryje, dáva mi na to rôzne prostriedky. Zároveň mi asi tak raz za mesiac strihá končeky vlasov.
Aké najdlhšie ste mali vlasy, aj po zadok?
Ako vysokoškoláčka som mala úplne najdlhšie vlasy. Myslím, že až po zadok, skrátka veľmi dlhé. A potom postupne som z nich trošku skracovala a teraz ich mám po lopatky.
Aký najkrajší kompliment ste dostali na vaše vlasy?
Tak to si neviem spomenúť. No, vlasy sa páčili každému, ale ja som bola aj nahnevaná. Vždy som si myslela, ale veď ja mám aj veľa iných skvelých vecí – daností, prečo stále tie vlasy? Prečo stále hovoria o vlasoch? Niekedy ma to aj jedovalo.
Zažili ste aj nejakú veselú príhodu, alebo naopak „nehodu“, týkajúcu sa vašich vlasov?
Mám dve príhody z filmovačiek. Jedna sa stala v roku 1968. Točila som film na Kaukaze, bol to prvý česko-ruský western, volal sa Kolónia Lanfieri. Bývali sme pri jazere Rica, v stanoch. No a ja som rada plávala v tom jazere. Raz večer som takto plávala a potom som s mokrými vlasmi išla spať. Ráno, keď sme mali nástup na filmovanie, som zistila, že nemôžem vstať zo spacáka. Nechápala som, čo sa deje? Pozerám, a to moje vlasy primrzli o vankúš. A druhá príhoda sa stala, keď som bola tehotná s mojou dcérkou a nakrúcala som v bývalej Juhoslávii, až na albánskych hraniciach. Bol to veľmi bizarný film, už neviem, akú postavu som tam robila, ale moje dlhé čierne vlasy mi kompletne natupírovali a nalakovali. Stáli mi na hlave ako taká veľká svätožiara. Bolo to zrejme krásne, ale po filmovacom dni, keď som prišla do hotela, vôbec som sa nevedela rozčesať. Keby som mala normálne nožnice, z domu som si zobrala len manikúrové, tak by som si vlasy pri hlave asi odstrihla. Taká to bola hrôza s rozčesávaním!
Všimli sme si, že aj vaša dcéra nosí rovnaký účes, teda jablko nepadá ďaleko od stromu ani pri účesoch… Ona sama si vybrala tento účes?
Tak sa to stalo. Moja dcéra od malička chcela byť iná ako jej mama, ako som ja, ale čím je staršia, tým sa viac približuje k mojej podobe. Máme aj podobné hlasy, podobnú moduláciu reči, aj v telefóne si nás pletú – jednoducho je to tak. Ale pokiaľ ide o vlasy, ona má inú kvalitu vlasov. Ja mám jemné vlasy a veľa a ona má hrubšie vlasy, po mojom manželovi. Ale má krásne vlasy. A náš vnuk –
no ten má vlasy! Náš štvorročný Oliver má vlasy ako krásnu parochňu. Má nádherné vlasy.
A aby to nebolo len o tom zovňajšku – treba povedať, že okrem toho, že dobre vyzeráte, máte aj hereckú a ľudskú charizmu. Z čoho pramení, čo vás formovalo počas vášho života?
Každý človek sa narodí s nejakou povahou, ktorá sa ťažko mení k lepšiemu. Väčšinou, ako ľudia starnú, tak horšie vlastnosti vychádzajú na povrch. Mňa určite formovala výchova z domu a to výchova mojich rodičov a mojich starých rodičov. Moja babička pochádzala zo starej, veľmi známej maďarskej zemianskej rodiny. A ich učili, že musíme ľuďom pomáhať. Platilo, že čo dostanete ako dar, musíte potom dávať ďalej. Napríklad, babička hovorila, že oni mali veľké služobníctvo – mali kočiša, záhradníka a každému jednému museli na jeho sviatok ručne vyrobiť a vymyslieť nejaký dar. To znamená, že mi vštepovali, aby som si vážila druhých ľudí, aby som si vážila prácu druhých ľudí a aby som nepohŕdala ničím a nikým.
Prezraďte ešte na záver váš tip ako nestarnúť, ako byť sama sebou aj v tomto veku a nebrať starší vek ako bremeno?
No, starne každý. Nestarnúť nie je možné. Myslím si však, že je dôležité udržovať si zdravú, optimistickú myseľ, nezaoberať sa pletkami, nezaoberať sa zbytočnosťami. Zlé veci sa snažte zahodiť za chrbát a tešte sa na každý budúci deň.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: archív SND, Ramon Leško