Slovenská medicína si tohto roku pripomína významný medzník. V marci 1998 – teda presne pred dvadsiatimi piatimi rokmi, sa u nás uskutočnila prvá úspešná transplantáciu srdca.
V noci z 20. na 21. marca 1998 profesor Viliam Fischer so svojím tímom otvoril novú kapitolu pre slovenskú medicínu. Konečne sa už aj u nás začala robiť transplantácia srdca. „Cesta k tomuto cieľu bola dlhá. Zásadné bolo to, že profesor Fischer prevzal v roku 1990 kliniku kardiochirurgie, vtedy ešte na Partizánskej ulici v Bratislave. A my sme prijali jeho výzvu, vybudovať pracovisko na európskej úrovni,“ hovorí primárka Zlatica Pavlíková, ktorá bola aj pri samotnej prvej úspešnej transplantácii srdca. Aby však mohli o takom niečom vôbec uvažovať, potrebovali adekvátnu budovu. Stará na Partizánskej ulici vôbec nevyhovovala podmienkam. Nespĺňala hygienické ani priestorové parametre. Preto sa vybudoval dnes už známy Národný ústav srdcovo-cievnych chorôb (NÚSCCH) naKrásnej hôrke v Bratislave. „Raz mi zavolal premiér Vladimír Mečiar, prečo ešte nerobíme transplantácie srdca, keď v Prahe sa to už robí dávno. Vysvetlil som mu, že nemôžeme spraviť transplantáciu srdca v budove, ktorá je bývalým kláštorom. Po nie dlhom čase mi znova zavolal a povedal, že keď nechcem spraviť transplantáciu na Partizánskej, tak nám dá postaviť novú budovu. Takže, tá nová budova NÚSCCH sa postavila vďaka mojej neústupčivosti a ochote premiéra Mečiara. Politika bokom, no táto zásluha sa bývalému premiérovi nedá odobrať,“ vysvetľuje profesor Fischer.
Dril a obete
Samozrejme, len nová budova nestačí. Dôležití sú ľudia – tím lekárov a sestier. „Štyri roky sme sa seriózne pripravovali. Chodili sme na stáže do Prahy, Brna, a hlavne do Viedne. Väčšinou som zobral primárku Olejárovú a primárku Pavlíkovou, plus inštrumentárku, a išli sme do nemocnice AKH vo Viedni. Bol som tam asi pri dvanástich transplantáciách srdca. A pri posledných piatich-šiestich som aj asistoval,“ rekapituluje profesor. Bol to však dril a veľká obeť pre všetkých. O tretej-štvrtej popoludní v Bratislave skončili denný operačný program a až potom, podvečer, vyrazili do Viedne. Transplantácie tam totiž začínali väčšinou robiť až večer. A potom po polnoci alebo nad ránom, slovenský tím prišiel naspäť do Bratislavy. „Ľahli sme si do pracovne, trochu si pospali a ráno o siedmej sme už znova operovali. Boli sme vtedy nesmierne zanietení, mali sme pred sebou veľký cieľ – urobiť prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku,“ vysvetľuje ďalej.
Bez profesora Fabiána by to nešlo
V súvislosti s prvou úspešnou transplantáciou srdca u nás musíme spomenúť aj profesora Juraja Fabiána – vedúceho transplantačného tímu a zároveň šéfa kardiologickej časti na Slovensku. Mnohí nevedia, že to bol Slovák. Pracoval v Prahe na prestížnom pracovisku v IKEM-e. Participoval na českom transplantačnom programe srdca, mal teda potrebné skúsenosti. „Bol to pre nás kľúčový moment, keď sa nám podarilo ,zlanáriť´ z Prahy profesora Fabiána. Bol to pojem v medicíne. Vždy mi zdôrazňoval, že ja som zodpovedný za kardiochirurgickú časť a ja musím povedať, že som pripravený – nie nás sto, ale na stodesať percent. Len potom mi dá pacienta. Tiež prízvukoval, že prvá transplantácia srdca musí dopadnúť úspešne,“ spomína profesor Fischer.
Na prvého sa nezabúda
Konečne nastal deň D, lepšie povedané, noc z 20. na 21. marca. „Srdce mi búchalo, no len prvým päť minút, potom som sa už dostalo do „normálu,“ pamätá si kardiochirurg na osudné okamihy počas samotného operatérskeho výkonu. Prvým transplantovaným pacientom bol Štefan Petrík. Keď mu profesor Fischer oznamoval, že majú preňho darcu, povedal: „Poďme na to, dúfam, že sa zobudím.“ Pán Petrík žil s darovaným srdcom deväť a pol roka. „Samozrejme, na prvého pacienta sa nedá zabudnúť. Navyše, my sme sa s pánom Petríkom potom aj stretávali,“ uvádza profesor. Presne o týždeň – v noci z 27. na 28. marca 1998, sa uskutočnila, tiež pod vedením profesora Fischera, druhá úspešná transplantácia srdca na Slovensku prvýkrát u ženy. Elena Michaldová žila dvanásť a pol roka s novým orgánom. A potom prišli ďalší pacienti. Takto sa u nás začal písať dôležitý úsek medicíny – úspešne sa naštartoval transplantačný program srdca na Slovensku. Profesor Fischer urobil prvých desať transplantácií srdca. A celkovo z prvých sto transplantácií srdca u nás voperoval nové srdcia až štyridsiatim piatim pacientom. Ďalšie realizovali jeho asistenti v poradí – doktor Outrata, neskôr M. Hulman, za ním V. Hudec, I. Glonek, I. Gašparovič.
Vývoj sa nedá zastaviť
„Aký mám z toho všetkého pocit? Ľudia s transplantovaným srdcom žili v drvivej väčšine plnohodnotným životom. A tiež musím povedať, že my sme boli skvelý tím. Skláňam hlavu pred všetkými, ja som si vážil aj upratovačku. Dával som si veľký pozor, aby som ju pozdravil ako prvý,“ nezabúda úspešný kardiochirurg. K vyjadreniam, že prvú transplantáciu srdca u nás urobili už v roku 1968, sa oprel o slová svojho predchodcu prof. I. Šimkovica, ktorý vo svojej knihe napísal, že príjemkyňa srdca mala nefunkčnú jednu obličku, nesedeli Rh faktory a bola tam aj diagnostická chyba, a to, že v skutočnosti bolo treba urobiť len náhradu jednej srdcovej chlopne. „Sledujem aj dnes, čo sa deje v kardiochirurgii. Vývoj sa posunul ďalej. Ukazuje sa, že veľký nedostatok darcov srdca by sa mohol vyriešiť prasacím srdcom. V USA minulý rok uskutočnili prvú úspešnú náhradu srdca človeku geneticky upraveným srdcom prasaťa a pacient žil dva mesiace. Keď porovnáme, že profesorovi Barnardovi žil prvý transplantovaný pacient 18 dní, tak prežitie pacienta v USA – dva mesiace s prasacím srdcom, je veľký pokrok,“ hovorí profesor Fischer.
Viera Mašlejová
Foto: Viačeslav Šambazov, reprofoto SZU
