Predstavte si, že žijete svoj najlepší život a práve v momente, keď ste na vrchole vzťahového aj pracovného blaha zistíte, že čakáte potomka. Tešíte sa. Tušíte, že všetko bude inak, ale ste v tom spolu. Budete rodičia a dáte to najlepšie, ako viete. Keď však príde na svet váš balíček lásky, zistíte, že všetko nie je úplne v poriadku. Ako sa to dá zvládnuť?
Túto otázku sme položili mamičke malého Miška, ktorej vyznanie nás dostalo doslova do kolien:
„Nebudem vám klamať. Život s dieťaťom so špeciálnymi potrebami je hrozný. Nie som hrdinka, ani super žena. Zvládam to, lebo musím. Nepoľavím, lebo nemôžem. Každý deň je boj o prežitie môjho mentálneho, zdravého ja. Rúcam sa, plačem a klasicky sa pýtam, že prečo práve ja.
Dlhá cesta
Môj syn v dvoch rokoch nechodí a vôbec nekomunikuje, nerozpráva. Je mentálne aj fyzicky dosť ďaleko pozadu. A ja bojujem. My bojujeme. S mužom, ktorý ma miluje takú aká som. Naozaj, aj hneď zrána, aj s plusmi aj mínusmi. Snaží sa mi vo všetkom vyhovieť a byť mi oporou. Chce, aby som bola šťastná. Aj ja by som to chcela…
Nezabúdať na seba
Či už ako rodič, alebo aj partner v „normálnom“ vzťahu, sa človek musí naučiť robiť nielen kompromisy, ale najmä vedieť počúvať, aj keď tomu nerozumie, alebo ho to nebaví, a nerozprávať, keď to nie je vhodné. Nie vždy je totiž dôležité, vyjadriť svoj názor. Musíte vedieť obchádzať témy, ktoré nie sú vhodné a nachádzať radosť tam, kde ju málokto vidí. S mužom robíme obaja všetko pre to, aby sme nielen prestupovali z nohy na nohu, ale naplno žili každý deň a dokonca sa z neho aj tešili. Ľúbim svojho muža a on ľúbi mňa. Vždy, keď sme od seba mu hovorím, že mi chýba. A on mne, že sa na nás teší. To ho vystihuje najviac. Je to dobrý muž, ktorý je v tejto situácii so mnou.
Aj málo sa ráta
Keď sa ma niekto spýta, či máme čas aj sami na seba, odpovedám, že nemáme. Lebo nemáme vo Viedni, kde momentálne bývame starých rodičov, ani opatrovateľku a malý sa sotva dostane tak skoro do škôlky. Aj preto chodíme cez víkendy na výlety, držíme sa za ruky, bozkávame sa ako za mlada a keď si sadneme, položím si hlavu na jeho rameno a pozerám do diaľky. Akoby do budúcnosti, ktorú paradoxne nechcem vidieť. On je tam so mnou a pozerá do mobilu. No aj tak je tam celý s nami.“
Michaela Vaníková, mama syna Miška
