Herec Marek Rozkoš aktuálne pôsobí v seriáli Dunaj, k vaším službám, avšak doma ho čakajú tie najkrajšie povinnosti. Už v najbližších dňoch k umeleckému páru pribudne druhé dieťatko, a tento krát to bude syn.
V divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene pôsobíte už ôsmu sezónu.
Mojich kolegov som poznal už pred mojim nástupom pretože som sa často chodil ako študent herectva na Akadémii umení v Banskej Bystrici, pozerať na inscenácie do Zvolena. Nešiel som teda do úplne neznámeho prostredia. Samozrejme, že vždy sa vyvinie situácia, kedy si s kolegami potrebujeme veci vysvetliť, ale prevažne máme výborné vzťahy a rešpektujeme sa navzájom. Cítim sa v divadle výborne aj kvôli prítomnému okamihu, ktorý tam viem naplno prežiť. Nevedel by som ho už len kvôli tomu nikdy opustiť. Každé predstavenie je iné, sú to neopakovateľne vzrušujúce momenty.
Na spomínanej Akadémii umení v Banskej Bystrici aj učíte. Ako sa vám pracuje so študentami?
Učieval som už počas môjho doktorandského štúdia, teraz to budú dva roky, čo som už zamestnaný ako odborný asistent. Baví ma rečový prejav a aj dabing. V prípade, že nastane moment, kedy študent pochopí, ako to robiť správne, keď na to sám príde, to je úžasný pocit pre obe strany. Vidím úplné iskričky v ich očiach. To je pre mňa silný motor. Najviac ma fascinuje vzťah k reči, natoľko sa u mňa prehĺbil, že mám už profesionálnu deformáciu. Vadí mi, keď počujem nesprávny akcent alebo niečo, čo je zle foneticky vyslovené. Moje uši sú na to veľmi citlivé.
Tak to máte problém aj na rodnom východe, aj v Bratislave..
To áno (smiech). Veľmi rád si nahlas čítam a aj tým si reč udržiavam v dobrej kondícii a správnej výslovnosti.
Pochádzate z obce Fulianka pri Prešove a zaujímavosťou je, že až z piatich detí. Ako si spomínate na vaše detstvo? Bolo to veselé alebo skôr divoké?
Z titulu práce môjho otca, ktorý je gréckokatolickým kňazom sme sa aj sťahovali, ale vždy v rámci východného Slovenska. Vyrastať v tak početnej rodine nás so všetkými súrodencami obohatilo. Fulianka sa nachádza pod kapušanským hradom a je tam nádherná príroda. Viem si predstaviť, že sa tam možno aj natrvalo vrátim. Stále ma ťahá navštevovať tam moje korene. Moje detstvo bolo krásne, tým, že sme chalani aj baby, vedeli sme sa hrať aj chlapčenské hry, ale spolu so sestrami. Ako puberťáci sme sa vedeli podpichovať, či robiť si napriek, ale zakaždým sme sa vedeli stretnúť pri jednom stole. To, čo sme si vďaka rodičom vybudovali, máme stále v sebe. Aj dodnes to cítim. Je to pevný základ. Vieme si navzájom pomôcť, teraz žneme to, v čom sme vyrastali. Vzťahy so súrodencami máme perfektné. Vieme donekonečna diskutovať o rôznych témach pri jednom veľkom stole. Aj keď máme rozdielne názory. Za to si svoju rodinu veľmi vážim. Nastolí sa jedna téma a vznikajú pomaly aj filozofické debaty. Nebavíme sa iba na úrovni, či je niečo zle alebo dobre, ale skúmame podstavu. K tomu nás doviedli rodičia. Takto nás debaty aj obohacujú.
Viete si vy predstaviť mať päť detí?
Manželka mi minule spomínala, že teraz po druhom si dáme pauzu. Vravela to zo srandy, asi (smiech). Nemáme stanovený konkrétny počet detí, je to v stave takom, ako k nám prídu. Nemáme žiaľ výhodu, ako majú niektoré iné páry, že majú pri sebe starých rodičov alebo blízkych rodinných príbuzných, ktorí sa vedia o deti postarať. Museli sme sa naučiť si pomôcť samy a zadeliť si čas tak, aby sme sa vedeli dcérke venovať. Dokážeme využiť každú sekundu a myslím si, že pri druhom dieťati to nebude inak, i keď to bude náročnejšie.
Manželka Katka je tiež herečkou, dokonca spolu pracujete v rovnakom divadle. Ste k sebe navzájom kritickí? Hodnotíte doma svoje výkony?
Katka bola 2,5 roka na materskej dovolenke, ale áno, rozoberáme doma divadlo. Vždy sa máme o čom z divadla rozprávať, o samotných inscenáciách, dianí v divadle.. Ale neanalyzujeme to každú sekundu. Povieme, čo treba a ideme na inú tému. Človek je aj v podvedomí už presýtený prácou, netreba ju ešte aj doma neustále riešiť. Snažíme sa aj kriticky zhodnotiť jeden druhého, to nás oboch posúva ďalej.
V seriáli Dunaj, k vašim službám hráte postavu Petra Kučeru, brata Tomáša Maštalíra. Dokonca sa na seba aj naozaj podobáte. Čo vás najviac baví na natáčaní dobového seriálu?
Je pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť. Zažiť niečo nové, vidieť ako sa inde inak pracuje, nehovorím, že lepšie alebo horšie, ale ináč. Rád debatujem s ľuďmi a baví ma počúvať aj iné názory. Človek by nemal zostávať vo svojej bubline, tá mu veľa nového neprinesie. To je prvý element toho, prečo som do seriálu Dunaj, k vaším službám išiel. Skúsenosti vám nik nezoberie. Mám dojem, že aj po stránke diváckej úspešnosti je na tom celkom dobre, z čoho mám pochopiteľne radosť.
Ide o dobový seriál. Máte vzťah aj k histórii?
Áno, veľký. Som rád, že môžem točiť historický seriál. Sú tam perfektní hereckí kolegovia. S Kristínou Svarinskou sa vieme rozprávať o čomkoľvek, spomeniem aj Jakuba Jablonského či Petru Dubayovú. Tým, že sme si aj vekovo blízki, máme sa stále o čom rozprávať, vždy sa na nich veľmi teším.
Podporili by ste svoje deti, ak by chceli aj oni kráčať v hereckých šľapajách?
Často krát sa s manželkou rozprávame o tom, že by sme boli radi, ak by naše deti hercami neboli. Ale zakázať by sme im to nezakázali.
Kvôli čomu nie? Aké sú z vašej skúsenosti negatíva tohto pre mnohých vysneného povolania?
Nie je to iba o tom byť videný na obraze alebo na javisku. Je to veľká drina a nie je to bežný život, narábate dennodenne s emóciami a svojou psychikou. Pracovný čas je absolútne neštandardný a pomaly nezlučiteľný s rodinným životom. Chodíme do práce, keď väčšina ľudí chodieva z práce domov a tým rodinný život trpí. Je to naozaj náročné. Chceme našim deťom ukázať a ponúknuť aj iné možnosti, že nie je tu len táto jedna. Ak si nakoniec vyberú herectvo, nech sa páči, ak ich to bude baviť.. Z vlastnej skúsenosti viem, aké je dôležité, aby práca človeka bavila a napĺňala. Ale predsa by som bol rád, ak by si vybrali niečo iné (smiech).
Čo vás najbližšie čaká a neminie?
V júni nás v divadle čaká premiéra inscenácie Hauerland. Je to spoločný názov pre územia na Slovensku na ktorých stáročia prebývali karpatskí Nemci, predtým než boli po 2. svetovej vojne násilne vysťahovaní. Inscenácia opisuje príbehy ľudí, ktorých osudy sa s príchodom fašizmu zmenili. Počas divadelných prázdnin budeme pokračovať v nakrúcaní Dunaja. Tým, že už v najbližších dňoch čakáme synčeka, nechcem ani nič veľké plánovať. Ak bude všetko v poriadku, možno sa nám podarí byť spolu pár dní pri mori. Iba destináciu prístupnú autom, čiže zrejme sever Talianska, Chorvátsko, Slovinsko.
..viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke
