Herečka Éva Vica Kerekeš pôsobí nežným vzhľadom a hlasom priam nadpozemsky, vďaka čomu dokonale zapadla do novej – prvej česko-slovenskej, fantasy minisérie Vedma. Vica má neustále vietor v plachtách a pendluje medzi tromi susednými štátmi. O spoločenskú situáciu v Maďarsku má však reálne obavy.
Mali ste niekedy podobnú skúsenosť z projektu s fantasy prvkami? Čím si vás Vedma získala?
Hrala som v jednom fantasy filme v Maďarsku s názvom One human minute. Už vtedy ma to veľmi bavilo. Nie som typ diváka, čo by sa pozeral na podobné filmy, no hrať ma to baví (úsmev). Na Vedme sa mi páči to, že tvorcovia chceli skúsiť niečo iné a ukážu divákom aj inú cestu. Divácky úspešné sú komédie a kriminálky. A my prinášame niečo úplne nové. V Čechách aj na Slovensku. Hrám reálnu postavu, v ktorej sa mením. Tak ako v živote. Vždy máme šancu na to, aby sme zmenili svoj život. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa mi páči v tom hrať.
Ste v živote viac realistkou alebo snílkom?
Medzi. Vždy hľadám rovnováhu. Nemám rada, keď ležím iba na zemi a už absolútne nemám rada, keď niekto lieta iba v oblakoch (smiech). Potrebujem cítiť zem aj oblohu a z oboch čerpať. Ktovie, čím sme a čo je ešte nad nami? Využívame na 100 % všetko čo je v nás a čoho sme schopní?
Viete sa chrániť pred negatívnou energiou?
Keď sa chcete ochrániť, musíte sa obliecť do bielej farby, odráža zlé energie. Keď chcete čerpať z energie druhého človeka, dajte si na seba niečo čiernej farby. A naša civilizácia chodí na pohreb v čiernom. Takže sa vôbec neviete odtrhnúť od emócie druhých ľudí. Ja si chcem ustrážiť svoje emócie a byť ich paničkou. O to sa snažím celý svoj život. Nepripustiť, čo nechcem pripustiť a pripustiť to, čo chcem pripustiť.
Pôsobíte veľmi nežne, dokážete byť aj asertívna?
Áno, už som sa to naučila. Herecký svet vás obalamutí za minútu. Musíte rozoznať, kto a s akými úmyslami k vám pristupuje. Musíte byť stále pri vedomí. Mám dojem, že už školský systém v nás tú prirodzenú vedomosť zabíja. Máme zastaralý školský systém a to je Slovensko na tom stále lepšie než Maďarsko. Ich regulácie a zákony sú hrozné. Učitelia tam veľa proti tomu protestujú. Pochádzam z učiteľskej rodiny, tak to s nimi o to viac prežívam. Moja stará mama, matka aj brat učili.
Zjavne nie ste typ herečky, ktorá si užíva lesk šoubiznisu…
Tak to ste ma odhadli (smiech). Beriem to ako nutnú súčasť hereckej profesie. Absolútne rozumiem tomu, keď si to niekto užíva, no ja nepatrím medzi tento typ herečiek. Som radšej v záhrade. Práve dnes som na terase veľmi dôkladne čistila kachličky. Zubnou kefkou medzi každou jednou z nich. To mám naozaj rada. Upratovanie vnímam ako duševný proces. Odstraňovaním špiny navonok odstraňujem aj niečo v mojom vnútri. To, čo tam nemá byť.
Vyrástli ste v maďarskej menšine na Slovensku, pracovne ste často aj v Čechách a bývate v Maďarsku. Kde je váš domov?
Momentálne Budapešť. Maďarsko mi je veľmi blízke rečou aj kuchyňou. Moja mamička varila v dolnej kuchyni a babička v hornej, podelili si ich a každá varila svoje špeciality. Babička bola Slovenka a vyrástla som spolu s bratom v generačnom dome spolu s ňou a so starým otcom. Brat je učiteľ a býva aj so svojou rodinou a mojimi rodičmi doteraz v tom istom dome. Tradície sa u nás prirodzene posúvajú. Spolužitie v generačnom dome má svoje plusy aj mínusy. Mne to dalo strašne veľa.
Ako vnímate tieto časy? Mnoho ľudí sa sťažuje, iní tvrdia, že je nám najlepšie, ako nám kedy bolo…
Moja mama už nezažila vojnu a narodila sa do pokojných čias. Generácia našich rodičov to mala teda jednoduchšie. Mne sa páči najmä to, že sme ako ženy oveľa lepšie vnímané než kedysi. Ten pomyselný patriarchát, o ktorom veľa žien hovorí, ja vôbec nepociťujem. Som vďačná za akýkoľvek vývoj a ten nesmie prebiehať bez toho, aby sme ho neanalyzovali. Zároveň aj seba. Aby sme nespravili chybu ako v minulosti. Viem byť veľmi kritická vo vyjadrovaniach k spoločenskej situácii. Síce u nás neprebieha vojna, no máme ju za rohom a strach je medzi ľuďmi citeľný. To je silná emócia.
Ste veľmi pekná žena, miestami až éterická. Ako vnímate fyzickú krásu? Nakoľko je pre vás dôležitá?
Odjakživa som sa mala rada. Pamätám si, že keď som sa osamostatnila od mamy, bola som v absolútnom súlade sama so sebou. Chvalabohu, že sa mi to podarilo ustrážiť. Mám to tak doteraz. Moja matka bola veľmi harmonická a aj otec. Neriešili svoje postavenie v spoločnosti, boli spokojní tak, ako žili. U nás doma bol veľký pokoj. Obaja robili veci tak, ako chceli a ja som vždy videla tú harmóniu a rovnováhu. Moja mama mala vždy krásne upravené nechty, neriešila nikdy svoju váhu, jednoducho milovala samú seba. Tiež mala vzor vo svojej babičke. Ukazovali svoju ženskosť prirodzene, nie preto, že by to chcel niekto iný. Vždy som sa tešila z toho, že som taká, aká som. Nikdy som nechcela vyzerať inak a byť inou ženou.
Pri vašom povolaní je kúzelné, že si viete udržať samu seba. Mnohé herečky sa sťažujú práve na to, že je ťažké zorientovať sa v tom množstve rolí a ich prelínaniu so súkromným životom..
Aj preto mám problém, keď idem na premiéru. Chcem byť vždy sama sebou. Nechcem podliehať žiadnym trendom a byť za nejakú inú postavu. Stretávam sa s tým, že ma analyzujú, prečo vyzerám tak, ako vyzerám, čo sa so mnou stalo, prečo nie som dostatočne sexy a podobne. Červený koberec je iná realita a s tým som sa ešte doteraz nedokázala úplne zžiť. Musím tam byť prítomná a nemôžem túto časť práce odignorovať. Pripadá mi to, akoby som stála vo výklade. Doma som skutočná ja a tam len stojím.
Sú vám blízki maskulínni muži – typy, ktoré chcú svoju ženu ochraňovať alebo skôr inklinujete k mužom so ženskou energiou? Pri ktorom type sa cítite prirodzenejšie?
Mám rada silný mužský typ. V partnerskom živote mi je najbližší dominantnejší muž, ktorý si však prizná aj svoje slabé stránky – vie objať ženu, vie si zároveň aj poplakať a ukáže svoje city. Každý v sebe máme mužský aj ženský element a dokonca aj element dieťaťa. Strieda sa to v nás. Som rada, že som žena so ženskou energiou a na vyváženie potrebujem muža so silnou mužskou esenciou. Je však úžasné, že obe pohlavia vieme ukázať aj to dieťa v nás. Nie je to potom nikdy jednotvárne. Potrebujeme využívať obe energie.
Pri čom si najlepšie vypnete hlavu?
V prírode, obklopená zeleňou. Keď počujem spievať vtáčiky na stromoch a dýcham čistý vzduch.
Venujete sa aj športu?
Cvičím pilates. Celý môj život je ako športový výkon (smiech).
V čom konkrétne?
Jedná veľká sínusoida. Nikdy nie som viac ako týždeň doma. Som neustále v pohybe, typická pendlerka.
Ste spokojná so životom tak, ako ho máte teraz nastavený?
Áno, vedome žijem už od devätnásť rokov. Stále však neviem, či idem dobrou cestou alebo nie. Ak mám byť úprimná, nie som so všetkým, čo moje povolanie prináša, úplne stotožnená. Niekedy mi je ľúto, že robím iba herectvo. Rada by som vyskúšala aj niečo iné.
V minulosti ste pracovali v televízii ako redaktorka kultúry. Bavilo vás pýtať sa ľudí na ich životy? Ste typ, čo rád rozpráva alebo skôr počúva?
Asi aj aj. Tiež to nebola úplne moja cesta. V poslednom čase som zistila, že veľmi rada učím.
V Budapešti vediete kurzy herectva, akí sú vaši žiaci?
Vyučujem na filmovej škole cez rôzne workshopy, odbor filmové herectvo. Mám žiakov od 20-60 rokov, ľudia chcú vyskúšať, či im to ide, sú zvedaví. Bonusom na tom celom je, že aj samotní režiséri niekedy nechcú hercov, ale ľudí zo života. Jednoducho im nejaký človek padne do oka. A je to zrovna presne ten typ, ktorý hľadajú pre svoju postavu. A nemusí byť profesionálnym hercom. Nechcú od neho herectvo, ale to, čím ten človek naozaj je. Z toho vychádza, že niekedy je filmové herectvo aj klamstvo.
Najbližšie vás čaká divadelné predstavenie o závislostiach v Budapešti. Situácia v Maďarsku je dramatická, mnoho umelcov apeluje na čoraz viac pribúdajúcu cenzúru. Pociťujete ju aj vy?
V Maďarsku si už asi veľmi nezahrám, práve preto, že mám veľké ústa. Je ma dosť počuť a to sa vládnym predstaviteľom nepáči. Najlepší režiséri, ktorí vytvorili nadčasové diela tam nedostávajú šancu tvoriť. Naopak, šancu dostávajú ľudia, ktorí nič nevytvorili. Je to hrozná éra. Kto prikyvuje, ten môže robiť. Už to ani nie je verejným tajomstvom, no diskutujeme o tom veľmi otvorene. Myslím si, že na Slovensku je oveľa lepšia situácia. Veľa režisérov chce tvoriť za hranicami Maďarska a nie doma. Už dlhodobo tvrdím, že by sme mali medzi sebou viac spolupracovať, len ma mrzí, že je to momentálne preto, že musia. Je to pre mnohých tvorcov jediná šanca, ako pracovať. Trvá to už viac ako dvanásť rokov, krôčik za krôčikom. Je to ako polievanie žaby horúcou vodou. Nedokážem byť ticho, často na to upozorňujem na sociálnych sieťach.
