Stále usmiata Iveta Malachovská prežíva náročné obdobie. Manželovej chorobe spoločne čelia a ich súdržnosť je obdivuhodná. V rozhovore nás zobrali na nedávne potulky Južnou Amerikou, z ktorých si odniesli nezabudnuteľné zážitky…
Nedávno ste oslávili narodeniny, a to naozaj veľmi špeciálne. Priamo na vrchole Machu Picchu. Aký to bol pocit?
Výborný, počasie nám vyšlo skvelé. Vyšli sme tam priamo v deň mojich narodenín a zážitok z výstupu sme mali o to silnejší. Som presvedčená, že na tieto narodeniny nikdy nezabudnem. Mali sme vlastného sprievodcu, ktorý oplýval veľkou empatiou. Zhora sme zavolali dcére a tá to prežila spolu s nami. Ak takto budeme môcť žiť ešte ďalších 10-15 rokov, budeme veľmi šťastní a budeme sa z každej chvíle tešiť tak ako doteraz.
Manžel Martin bojuje s nevyliečiteľnou chorobou – sklerózou multiplex. Teraz mnohým ukázal, že ani choroby nie sú dôvodom na to, aby človek „nevystrčil päty z domu“. Vyžadoval si jeho zdravotný stav špeciálnu opateru či podmienky na to, aby ste mohli prejsť i nalietať tak veľa kilometrov?
My sme si túto cestu plánovali už pred piatimi rokmi, v čase, keď bol manžel ešte zdravý. Zrejme sme mali dovolenku o niečo drahšiu ako zdraví ľudia, pretože sme mali naplánovaný individuálny prístup. Manžel napriek zdravotným obmedzeniam všetko zvláda, lety aj presuny, jediné, na čo si musí dávať veľký pozor, je chôdza. Ideme svojím pomalým tempom a to nie je vhodné pre veľké skupiny. Dáva si pozor na každý jeden krok, z ničoho nič môže prísť niečo, čo ho odhodí, spadne a môže to byť fatálne. Na základe toho sme si pripravili cestu, na ktorej sme nikoho nezdržiavali, neobmedzovali, a aby sme si kráčali v pokoji. Našťastie sme mali pri sebe ľudí, ktorí ihneď pochopili, keď sme už nechceli vyšliapať na ďalší kopec, pretože sme už nevládali. Martin je doslova mojím hrdinom. Chodievame spolu často na prechádzky aj doma. Našťastie máme aj v našom hlavnom mieste krásne miesta na prechádzky, a tak trénujeme.
Prešli ste krajiny Južnej Ameriky doslova na vlastnú päsť. Klobúk dole pred vašou odvahou. Odporučili by ste podobnú cestu aj iným ľuďom, zažili ste na nej nejaké úskalia?
Určite sa netreba ničoho báť, a ak to človeka čo i len trochu láka, treba vyraziť. Južná Amerika je úplne iný svet ako Európa a zvyšok sveta. My sme síce chodili sami, no mali sme všade anglicky hovoriacich sprievodcov z cestovných kancelárií. O všetko bolo postarané. Zaujímavé bolo, že sme boli pre všetkých prví Slováci, ktorých sprevádzali. Zo začiatku sme si preto aj dávali pozor, aby sme zanechali aj patrične dobrý dojem (úsmev). Potešilo nás aj to, ako nás v Lime na letisku privítala naša sprievodkyňa, staršia dáma. Bola nadšená z môjho manžela, ktorý bol v jej očiach určite dedičom pokolenia pána architekta Malachovského, ktorý sa pričinil o výstavbu mnohých budov na námestí v Lime. Ide „bohužiaľ“ iba o menovca, no aj takéto drobnosti nás na cestách potešili.
Čo z toho, čo ste videli, vo vás zanechalo najsilnejší dojem?
Okrem Machu Picchu sme videli aj obrazce na planine Nazca, nachádza sa ich tam viac ako tristo. Letíte k nim malým lietadlom približne štyridsať minút a už samotný let je veľkým zážitkom. Videli sme, samozrejme, aj najznámejšie jazero Južnej Ameriky – Titicaca. Je to jedno z najvyššie položených miest v rámci sladkých jazier na svete. Vzduch je tam veľmi riedky. Navštívili sme aj plávajúce ostrovy Uros, ktoré vyzerajú úplne ako z rozprávky. Stále tam žijú ľudia, n vo súčasnosti pôsobí skôr ako skanzen pre turistov. Prišli sme do kontaktu aj s miestnymi obyvateľmi, tí si veľmi pochvaľujú svojho prezidenta, ktorý bol síce v decembri zvrhnutý, no stihol im zariadiť slnečné kolektory a toalety. Vďaka tomu sa im ľahšie žije. Zaujalo ma aj mesto v peruánskych Andách, Cusco. Nachádza sa vo výške 3 400 metrov nad morom a tiež sa tam horšie dýcha, no za to úžasne žije. Ľudia sú veľmi ústretoví, usmiati, priateľskí, no to platí pre všetkých v Južnej Amerike. Cusco je miesto, ktoré bolo hlavným mestom Inkskej ríše, plné nádherných koloniálnych stavieb. Boli sme aj v Čile, tam nás zase zlákalo mesto zapísané v Unesco – Valparaíso. Mne veľmi svojou polohou pripomínalo Acapulco v Mexiku. Podobne sa nachádza v krásnej zátoke, aj keď vo Valparaíso sú domy vystavané do kopcov. Sú tam výťahy, ktoré si domáci postavili, aby sa dostali do svojich domovov. Nesmiem ešte opomenúť fantastickú mestskú hromadnú dopravu v La Paz, kde vláda pred desiatimi rokmi spoločne s Nemcami zainvestovali a podarilo sa im vybudovať fungujúcu elektrickú a čistú dopravnú sieť. Určite skvelá inšpirácia, ako sa dá riešiť mestská doprava.
Bola výška 3 400 metrov nad morom najvyššia, v akej ste sa na výlete ocitli?
Nie, boli sme aj vyššie, v 5 100 metrov nad morom pozrieť sopky v Bolívii. Tu nás veľmi nadchla aj najväčšia soľná pláň na svete Salar de Uyuni. Pozriete sa doprava, doľava a všade je soľ. Vyzerá to ako u nás sneh. Keď sme vystúpili z auta, podvedome sme si dávali pozor, aby sme sa nešmykli. Pripomínalo nám to naše ľadové plochy.
Radíte sa medzi takzvaných gastro turistov, ktorí musia na výletoch ochutnávať všetko lokálne a sezónne?
Nepreháňame to, no radi jeme v miestnych reštauráciách. Bolo tomu tak aj teraz. Gastronómia je v týchto končinách rovnako na vysokej úrovni. A ich ryby…
V prestížnej ankete Slovenka roka 2023 ste zvíťazili v kategórii Médiá a komunikácia. Váš príhovor smerom k manželovi vohnal mnohým slzy do očí. Preukázali ste mu nesmiernu vďačnosť. Patrí aj tá do vášho balíčka manželského šťastia?
Vďačnosť je veľmi podstatná vo všetkom. Choroba môjho manžela nám do života priniesla nové pohľady. Úplne inak sa pozeráme na potácajúcich sa ľudí na uliciach než doteraz. Mnohí mladí ľudia trpiaci touto chorobou sa bránia paličkám, chcú byť samostatní, no potrebujú oporu. Obávam sa, že choroba je stále viac rozšírená a treba byť prirodzene ostražitý a dávať si pozor. Ja som na môjho manžela veľmi pyšná, ako ju zvláda.
Patríte medzi veľmi priamych ľudí, čo môže niekoho odradiť a niekoho, naopak, veľmi priťahovať. Ako to balansujete?
Som veľkorysá voči ľuďom, ktorým prekáža môj úspech aj moja pravdovravnosť. Už som sa naučila to, že ma to naozaj vôbec nezaujíma. Akurát mi je ich ľúto. Život je naozaj krátky a pretečie nám pomedzi prsty, ani nevieme kedy. Ja sa celý život vzdelávam, pracujem na sebe, a keď to niekomu prekáža, čo už …
Vyjadrili ste sa, že férovosť a dobré vzťahy sú pre vás alfou a omegou v živote. Čo však cítite vtedy, keď k vám ľudia féroví nie sú?
Keď som mala o 20-30 rokov menej, vedela som byť nepríjemná, rovnako ako mnohí ľudia ku mne. Ako človek starne, zreje, stáva sa aj oveľa viac tolerantnejším. Veľa ľudí v brandži mi spravilo vedome zle a ak by som si to pripúšťala, asi už ani nepracujem. Naučila som sa to brať ako motiváciu a ísť ďalej ešte húževnatejšie. A najviac dôležité je, že pri mne vždy stáli Martin, dcéra, mama aj sestra. To je moje útočisko, kde som vždy našla veľkú podporu. Keď vyšla nejaká klebeta, manžel si ma posadil a ukázal mi svoju lásku a oporu. Keď máte pri sebe človeka, ktorý vás presviedča o tom, ako vás úprimne ľúbi a motivuje vás, nepotrebujete nič iné.
Momentálne si užívate oddych a čerstvý vzduch v krásnych Vysokých Tatrách. Čo hrá u vás prím – hory či more?
Pred asi 45. rokmi detský lekár Martinovým rodičom prízvukoval, že pre zdravie detí je dôležité, aby trávili počas letných prázdnin trošku času pri mori a trošku v horách. Ja som bola pri skutočnom mori prvý raz, keď som mala asi dvadsaťtri rokov, no my dvaja sa snažíme tento zdravý model dodržiavať odkedy sme spolu – každý rok, keď to okolnosti a, samozrejme, aj financie dovolia.
