Herec Slovenského národného divadla Jozef Vajda zvykne chodiť na ajurvédske pobyty do Indie, ale najlepšie sa cíti u nás doma, v Piešťanoch, je totiž kúpeľným dieťaťom. Kvôli čomu to tak je, sa dozviete v našom rozhovore.
Zastihla som vás v Polomke na zájazde s predstavením Lordi. Ide o vskutku úspešnú hru, keďže ju hrávate už pätnásť rokov. V čom je podľa vás pre divákov tak atraktívna?
Lordov hrávam spolu s Marošom Kramárom a Petrom Šimunom už naozaj dlho. Hra vznikla na základe korešpondencie slávneho Oscara Wildea. Ide o salónnu komédiu, ktorá si uťahuje z mužskej samoľúbosti, ale je aj oslavou pevného priateľstva. Našťastie sa aj na včerajšom predstavení diváci veľmi zabávali, mali sme vypredané a mám z toho veľkú radosť. Bol to veľmi príjemný večer. Polomka je pomerne ďaleko, ale stálo to tam za to (úsmev).
Diváci vás mali možnosť vidieť aj v seriáli Hranica, ktorý ste už dokončili. Máte na seba teraz viac času, alebo ste v jednom kole?
Teraz idem skôr z projektu do projektu. Pripravuje sa dlhodobejší projekt Bura a bude sa natáčať u nás, v Čechách aj v Chorvátsku, tak už sa aj na to teším. Pôjde o zaujímavú kriminálnu zápletku. V Slovenskom národnom divadle hrám vo veľmi vydarenom predstavení Deti. Nie je oceňované iba odborníkmi, ale aj divákmi, tak v tomto prípade ide o symbiózu v pravom slova zmysle. Taká, aká má v divadle byť. V RTVS ešte účinkujem v relácii Hit roka v úlohe glosátora a v seriáli Výnimočná Nikol som si zahral otca Táni Pauhofovej, má sa rozvinúť v ďalšej sérii. Ešte sú v hre aj ďalšie pracovné ponuky, len ešte nie sú potvrdené, tak si ich zatiaľ nechám pre seba.
Doma máte dve rastúce vnúčatá, ako vnímate rolu dedka?
Teším sa na všetko, čo nás spolu čaká. Všetci starneme, aj naše deti, beriem to veľmi prirodzene. Nemám na nich toľko času koľko by som chcel, keďže ešte aktívne pracujem, ale samozrejme sa stretávame a teším sa z nich ako rastú a aké sú šikovné.
Nazvali ste sa „kúpeľným dieťaťom“, z akého dôvodu?
Narodil som sa dva mesiace predčasne, takže ma museli dať do inkubátora, ktorý bol v tom čase iba v Žiline. Až do štúdia na VŠMU v Bratislave som žil v obci Nimnica, kde môj otec založil kúpele. Teraz bývam v Devíne, kde mám pocit, akoby som ani nežil v meste. Nemám rád ruch mesta a ďakujem osudu, že som blízko mesta a zároveň na dedine. V Devíne máme sútok dvoch riek, Dunaja a Moravy, je to energetické miesto, považujem ho doslova za skvost na Slovensku. Chalupa v Piešťanoch je ďalšie moje útočisko a mám veľmi rád aj Tatry.
Zájdete si v Piešťanoch aj do kúpeľov?
Áno, samozrejme. Sú mojou alfou a omegou v prístupe k sebe a k zdraviu. V kúpeľoch som sa narodil, vyrástol som v nich a pokračujem rád v tejto tradícii aj naďalej. Považujem ich za dôležitú prevenciu v starostlivosti o zdravie. Odporúčam ich každému na Slovensku. Máme ich na každom kroku doslova pod nosom a netreba potom tak často chodiť k lekárom. Vďaka nim sa nabijete energiou a môžete ďalej fungovať a pracovať.
Mnohí ľudia ich vnímajú cez fyzické zdravie, ale oni nám prinášajú aj duševnú pohodu..
Presne tak. Vytrhnú vás z toho mestského každodenného zhonu a uponáhľaného života. Odchod do prírody je pre mňa veľmi podstatný. Je to moja nabíjačka. Už roky sa spolieham na kalokagatiu, čiže prepojenie tela a duše a v praxi to u mňa vyzerá aj tak, že navštevujem ajurvédske kliniky. Najbližšie sa chystám hneď v januári na dvojtýždenný pobyt do Indie. Chodievame tam s manželkou pravidelne. Považujem to za absolútne vyčistenie hlavy.
Stačia naozaj dva týždne na relax a úplný reset mentálnych nánosov?
Ak toho máte skutočne veľa a neriešite sa preventívne, tak nestačí. Našťastie ja nie som tento prípad, starám sa o seba počas celého roka. Keď si vy nenájdete čas pre seba, čas si potom nájde vás.
Karma je zdarma, veríte, že sa každému jeho konanie vráti?
Každý človek by si mal dávať pozor na to, ako sa správa a čo robí. Mne, keď sa niečo udialo, dobré alebo zlé, vedel som prečo. Dnes už aj vedci tvrdia, že my ľudia sme tiež energetické polia.
Celý náš život pripodobujem moru. Raz je krásne, hladké, pokojné, a potom zrazu prídu rozbúrené vlny. Musíme si zvyknúť na to, že slnko nesvieti stále. Treba byť vďačný za všetko a naučiť sa s tým žiť. Nemôže byť stále dobre, ale ani stále zle.
Viete vy sám sebe v tom rozbúrenom mori povedať, že bude zase aj dobre?
Áno, viem si povedať, že keď búrka príde, raz skončí. Sme súčasťou prírody, je to prirodzený kolobeh.
Sú herci, ktorí sa zrealizujú na javisku a doma sú zahĺbení do seba, patríte medzi nich? Dokážete sa ľuďom otvoriť?
Ako ktorým, som typ človeka, ktorý vycíti, komu môže a komu nemôže niečo povedať. Ľudom, ktorí mi nesadnú, sa nebudem otvárať. Nepotrebujem to ani hodnotiť, jednoducho odídem. Každý z nás to cíti, veď keď to cítia psy, tak aj my ľudia, len my sme už na to zabudli. Nežijeme vedomé životy. Považujem za dôležité, aby človek robil to, čo mu robí dobre. Najhoršie je, keď vykonávate prácu, ktorú nechcete robiť, alebo ste pod jednou strechou s partnerom, s ktorým žijete nasilu. Treba si začať uvedomovať svoje strachy a zbavovať sa ich. Robil som na hre S vylúčením verejnosti od Jeana Paula Sartra a je tam fantastické tvrdenie: Peklo na tomto svete si robíme my sami.
Vieme si spraviť aj nebo?
Určite áno. Všetko je v nás. Váľať vinu na okolie ešte nikomu nič neprinieslo. Treba začať vždy od seba.