„Raz si ťa aj tak zoberiem,“ láskyplne ju štuchol popod rebrá a jej adolescentné srdce spravilo štyri saltá. „Ale ja radšej Pištu Hufnágela,“ zakontrovala mu so smiechom. Robo a Dida. Zlatíčka strednej školy.
Od tej doby už Dunajom pretieklo veľa vody, napísalo sa množstvo príbehov a polámalo more sŕdc. Stredoškoláci dospeli a životy ich stiahli svojím závratným tempom, každého iným smerom. Prvé roky si zvykli aspoň vymeniť pohľadnice z letných dovoleniek, ale ako plynul čas, aj tento zvyk postupne zapadol prachom…
Evka
„Kuriatko moje, vstávame,“ zaštebotal s láskou na dcérku a rozhrnul závesy do detskej izby. Býval s ňou sám, manželka mu zomrela, keď boli ešte mladí. Utrápila sa. Dcérka Evka sa narodila s poruchou prietokov, jej mozog nedostával v maminom brušku dostatok výživy. Napriek dospelosti tak navždy ostala dieťatkom, o ktoré sa treba starať. Robo sa však staral rád. Hoci mu osud vzal ženu, nechal mu aspoň dcéru, pri ktorej sa bude navždy cítiť potrebný. Nemal to ľahké, sám chlap na postihnutú dcéru. Musel veľa bojovať, aby jej zabezpečil dôstojný život a aby ochránil aj seba. Ťažké dni striedali tie menej náročné, ale o akomsi oddychu či vypnutí nebolo ani chýru, ani slychu. Obracal sa ako vedel. Hnala ho bezpodmienečná láska, ktorú k najdôležitejšej žene svojho života ako oddaný rodič pociťoval. Mal šťastie, že mu pomáhala širšia rodina a priatelia, za čo im bol neustále veľmi vďačný. Žil najlepšie ako vedel, no duša cítila, že aj tak mu ktosi chýba.
Pani domu
Dida sa s chlapmi nemaznala, skôr naopak. Srdce z kameňa bolo dôsledkom bolesti a sklamania, ktoré jej osud uštedril. Nečakala na princa na bielom koni, chcela len slušného priateľa na zdieľanie strastí a slastí každodennosti. A presne taký sa javil Dodo. Kým nezačal hľadať pravdu na dne pohárika. Nemohli mať spolu deti a roky na nich zanechali veľké nánosy trpkosti. Priateľstvo sa vytrácalo a po láske veru neostalo ani stopy. Stále častejšie ich príbytok zaplavovala nevôla a hádky. V tom dusne už nevedeli dýchať. Sekla s tým Dida, keď podala žiadosť o rozvod. Bolo to minulý rok a celý proces šiel vďaka dohode pomerne rýchlo. „Je to presne štrnásť mesiacov, odkedy opäť slobodne dýcham,“ vyjadrila v skratke svoju skúsenosť s traumatickou udalosťou. Slobodne. Tak ako kedysi s Robom…
Stretávka
V jeden septembrový večer cinkol všetkým žijúcim členom gymnaziálnej 4.A zo Starého mesta email s predmetom „Stretávka po rokoch“. Robo sa ihneď usmial od ucha k uchu. Okamžite odpísal, že spraví všetko preto, aby sa na miesto konania dostavil včas a plný energie, veď takúto seansu treba veru patrične osláviť. V skutočnosti šípil, že možno po rokoch uvidí kedysi spriaznenú dušu Didu. Tá sa na druhej strane mesta automaticky zamračila a popod vrásku hnevu hlesla: „No to mi už len bude panoptikum trápnosti.“ Roky, bolesť i žiaľ z nej spravili cyničku a dudrošku. Kedysi sa tak rada usmievala, rada tancovala, rada rozdávala dobrú náladu. Dnes ju zdobia vrásky plné skúseností, ale kde tu pomedzi ne vytryskne lúč svetla onej ľúbivej osobnosti. Tá láska ku všetkému živému a zvedavosť dieťaťa v nej sa určite nestratila, len si skrátka dala pauzu a to jej nemožno zazlievať. Nemožno byť stále v pohode. Ona v nej nie je už roky…
Priateľ na telefóne
„Pozrimeže sa, vás tu ale je, burani,“ zaštebotala hneď ako sa blížila už k plnému stolu. Pätnásti prítomní jej zakontrovali hurónskym rehotom. Ono to ani nebolo tak vtipné, ako výstižné. „Burani“ si totiž hovorili celú dobu ako triedna partia. Vtedy jej už oči zachytili pohľad od konca stola. Robo na ňu žmurkal a tľapkal po stoličke vedľa seba. „Tu ťa čakám, Diduška, hádam si si nemyslela, že si sadneš k niekomu inému,“ nežne ju objal okolo pliec. „A čo, ak áno…“ skúsila. „Ale prosím ťa,“ vedel, že to nemyslí vážne. Večer prebiehal v skvelej nálade a smiechu bolo na rozdávanie. Spomínanie na tých, ktorí s nimi už neboli odložili na iné chvíle. Tešili sa na sviatky, tešili sa, že mohli byť medzi svojimi. S batohom starostí, ktorí si niesol každý člen, si tak partia aspoň na pár hodín dala pokoj. Ale nastal čas odísť. „Tu je moje číslo, Dida, budem rád, keď sa mi ozveš a pokecáme,“ pošepol jej pri rozlúčke podávajúc jej vizitku. „Ja tebe? Ty si sa asi s koňom zrazil,“ na čo mu chytila ruku a na dlaň mu napísala svoj mobil.
Prečítajte si tiež
Pod vianočnou hviezdou
„Som pri stromčeku,“ napísal jej správu, keď dorazil na vianočné trhy. Po stretávke zahájili neutíchajúcu telefonickú komunikáciu, kde si postupne rozprávali zameškané. Osobné stretnutie bolo na spadnutie. „Vystupujem z električky, 5 min.“ prišlo mu vzápätí. Zdal sa mu to, alebo mu v bruchu lietali motýle? Takto po rokoch a stále tam bol cit, ktorému nedali šancu kvôli externým udalostiam. O krátku chvíľu ju uvidel a pochopil, že tentokrát ju už nenechá odísť. Úplne prirodzene sa na privítanie pobozkali na pery a ruky si spojili v pevnom zovretí. „Diduška moja, už ťa nepustím,“ šepkal jej a zabudol na okolitý svet. Zrazu tam boli opäť len oni dvaja. Robo a Dida. Zlatíčka. Poznačení skúsenosťami, ale osudoví. Oplatilo sa čakať…
Napokon, aj tento pár je dôkazom, že zázraky sa dejú. A na Vianoce obzvlášť.
