Uplynuli tri roky od úmrtia Antona Srholca

V pondelok 7. januára uplynuli tri roky od úmrtia Antona Srholca, obľúbeného kňaza, saleziána, publicistu a charitatívneho pracovníka.

Odkaz Antona Srholca rezonuje nielen v srdciach najbližších, ktorí si na neho s láskou spomínajú, ale i vo verejnom priestore.

V roku 2018 mu Verejná ochrankyňa práv udelila Poďakovanie za celoživotný prínos v oblasti ľudských práv in memoriam, členovia občianskeho združenia Babie leto a starosta Mestskej časti Ružinov vybudovali pomník v Bratislave – Prievoze, Trnavský samosprávny kraj zriadil a prvý raz slávnostne udelil Cenu slobody Antona Srholca, a bol nominovaný i v populárnej televíznej ankete.

Útek sa mu nevydaril

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v maloroľníckej rodine ako druhé zo siedmich detí rodičov Márie a Antona Srholcových. V roku 1944 nastúpil do Saleziánskeho ústavu v Šaštíne.

Po násilnom rozpustení reholí sa ako saleziánsky klerik v roku 1951 pokúsil o prekročenie hraníc, aby mohol pokračovať v štúdiách teológie v Taliansku. Keďže útek sa nevydaril, bol odsúdený na 12 rokov a deväť odsedel vo väzení a pracovných táboroch v jáchymovských uránových baniach.

Po prepustení pracoval v robotníckych profesiách v Skalici a Ostrave. V školskom roku 1969 -1970 študoval na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne, kde si dokončil štúdiá a v r. 1970 bol v Ríme vysvätený na kňaza. Vrátil sa na Slovensko a pätnásť rokov pôsobil ako kňaz v pastorácii vo farnostiach Bratislava – Blumentál (1970-1974), Pernek (1974-1978), Veľké Zálužie (1978-1982) a Záhorská Ves (1982-1985).

Viedol aj  domov pre bezdomovcov Resoty

V roku 1985 mu za účasť na Velehradskej púti zobrali štátny súhlas na kňazské pôsobenie a do roku 1989, keď sa stal dôchodcom, znova pracoval ako robotník. Po Nežnej revolúcii, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na okraji spoločnosti.

Od roku 1992 viedol v Bratislave domov pre bezdomovcov Resoty, kde poskytli pomoc a prístrešie takmer tisícke odkázaných občanov. Od roku 2008 bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a s plným nasadením a veľkou vážnosťou sa zasadzoval za zachovanie pamiatky obetí komunistického režimu.

Je držiteľom čestných doktorátov Trnavskej univerzity a Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety ako i mnohých vyznamenaní a ocenení za jeho angažovanie sa v oblasti charity, sociálnej práce a ľudských práv. Viacero miest a obcí na Slovensku mu udelilo čestné občianstvo.