Nežné žieňa s prívetivým dojmom sa venuje niečomu veľmi nebvyklému a vzácnemu. Smrti, ktorá sa týka každého z nás a predsa k nej pristupujeme s obrovskou okľukou. Zuzku Kadlec vždy zaujímalo, ako sa dá z tohto sveta dôstojne odísť. Potom, ako odprevadila svojich rodičov sa začala sprevádzaniu venovať na profesionálnej úrovni.
Ako to už býva, niekedy nám sám život ukáže cestu akou máme ísť a bolo to tak aj v Zuzkinom prípade. Jej vlastný príbeh predurčil mladú ženu byť sprievodkyňou. Obaja Zuzkiny rodičia boli onkologickými pacientami a ona pri nich stála do konca života.
Život mi sprevádzanie priniesol
“Prvý krát som sprevádzala otca, ktorý zomieral na rakovinu hrubého čreva. Pol roka bol ležiacim pacientom a už v tom čase som vnímala, že mám k téme smrti iný vzťah než ľudia navôkol.” Mnohí sa čudovali prečo si vyberá tak náročnú cestu. Pre ňu však znamenala jedninú správnu a cítila, že práve po nej chce kráčať. Otca mala v tom čase doma a trávila s ním čas, až kým neodišiel na druhý svet: “Stávalo sa, že ma ľudia za to veľmi glorifikovali, alebo naopak – pýtali sa sa prečo sa venujem tak smutnej téme. Ja som ju vnímala ako niečo prirodzené, ako to, čo moje srdce túži v tom momente robiť.” Zuzana sa nemýlila, pretože následne osud zamiešal karty a ocitla sa pri sprevádzaní maminy, ktorá mala rakovinu pankreasu s veľmi rýchlym priebehom. Zacítila, že by mohla pomôcť aj iným ľuďom v tak neľahkej situácii.
Začali sa jej ozývať známi s prosbou o pomoc, Zuzka preto založila Občianske združenie Podenka a začala na sebe profesionálne pracovať a rozvíjať sa: “Absolvovala som dostupné kurzy v našom okolí, ktoré ma veľmi posunuli. Akreditovaný kurz Ke kořenům – Doprovovázení obřady posledního rozloučení, výborný bol aj Deathwalker training s austrálskou obradníčkou Zenith Virago a momentálne sa vzdelávam vo vzdelávacom programe Sprevádzanie paliatívnych pacientov v Nemecku.”
Oživujúci faktor smrti
Keď si uvedomíme, že život je konečný, prinesie to veľa pozitív. Zuzke práca sprievodkyne dáva nesmierne veľa: “Je to pre mňa veľmi pozitívna téma. Keď viem, že každého život raz skončí a dennodenne si to uvedomujem pretože to zažívam, dáva mi to obrovskú silu.” Oddeľujme zrno od pliev čo sa týka priorít, našich “skutočných” problémov a nazerania na svet. Nik z nás tu nemusí o päť minút byť. Napriek tomu, že si to ako ľudia uvedomujeme, žije sa s týmto nastavením ťažšie. Ide o prácu na sebe, ktorá nie je vždy atraktívna a jednoduchá. “Ak ráno prebehne malá hádka s manželom kvôli banalite, sama sebe si poviem: takto by som chcela, aby sme sa videli naposledy? To určite nie.” objasňuje s úsmevom sprievodkyňa.
Rozlúčka inak
Každého cesta je veľmi individuálna. Tak ako nežijeme naše životy rovnako, aj zomierame ináč. Ako prebieha sprevádzanie a čo si pod tým môžeme predstaviť nám priblížila Zuzka: “Najprv ma kontaktujú blízki zomierajúceho s rôznymi otázkami. Niekedy sú to otázky ohľadom organizácie, poradenstva v zdravotníckych zariadeniach a administratívy, potom sa pýtajú ako vlastne komunikovať o smrti medzi sebou. Častý prípad je, že si na nemocničnej chodbe rodina pacientky šepká: zomiera, ale nehovorme jej to a pacientka tvrdí to isté lekárom v snahe chrániť svoju rodinu od smútku.” Je smútok niečo naozaj tak odstrašujúce v prípade, keď už vieme, že to inak nebude? “Vždy je prospešné, keď sa komunikácia otvorí a vyčistí,” hovorí Zuzka.
Sprevádzanie prebieha často krát po telefóne, pretože situácia sa veľmi rýchlo mení a nik nedokáže predpokladať čo sa stane v tej danej hodine konkrétneho dňa. Každá konzultácia je individuálna a vždy záleží od potreby rodiny. “Pre mňa je dôležité spraviť si obraz celého príbehu, kto je všetko zapojený pri odchode zomierajúcej osoby, aké sú možnosti rodiny a okolia. Potom sa snažím hľadať možnosti, ako najlepšie naplniť potreby jednotlivých členov rodiny, čo nie je jednoduché vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu.”
Prestaňme smrť vytesňovať
Prečo by sme sa smrti nemali báť a ako sa s ňou najlepšie zmieriť? “Smrť bola vždy súčasťou našich životov, my sme ju teraz vytesnili do inštitúcií a nevieme s ňou narábať. Vo filmoch ju vidíme veľmi skreslene. Je okolo nej obrovská hystéria a my sa ju bojíme v realite vidieť, pritom každý z nás má v sebe výbavu sa s ňou vyrovnať,” tvrdí Zuzka. Tisícky rokov dozadu sa ľudia starali o svojich blízkych a dokázali to robiť, sme na to vybavení, len sme zabudli, že to vieme. Zuzkine poslanie spočíva aj v tom, ukázať nám, že sa to dá robiť inak. Zároveň ukazuje ľuďom, že sa smrti netreba báť. V súčasnosti sú už aj na Slovensku možné rôzne alternatívne rozlúčky s blízkymi, ako návrat tomu, čo po stáročia fungovalo.
Venujú sa im Monika a Andrea z projektu Funebra. Prírodné cintoríny môžete nájsť vo Zvolene a v Košiciach. Aj v Bratislave je možné spraviť pohreb inak a osobnejšie. O organizácii poslednej rozlúčky, smútkovému poradenstvu a sprevádzaniu umierajúcich v porozumení a s citom sa venujú Katka a Zuzka z pohrebnej agentúry bolo. Keď sa ľudia dobre rozlúčia, naštartujú aj smútočný proces inak.: “Z mojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že čím je väčšie zapojenie rodiny, tým lepšie prechádzajú celým procesom. Mám na mysli napríklad napísanie smútočnej reči, aj to vie veľmi pomôcť v celkovom prežívaní novej situácie.”
Smútok je daň za našu lásku
Keď niekoho ľúbime, prirodzene cítime po jeho odchode veľký smútok. “Strata blízkeho je samozrejme smutná udalosť. Jeho odchádzanie zahŕňa veľmi intímnu časť života tak odchádzajúceho, ako aj jeho blízkych. Keď túto časť spolu prejdeme, tak vieme získať aj mnohé dary,” vysvetľuje odborníčka. Zuzka sa na svojej ceste stretáva s veľmi silnými príbehmi a osobnosťami. Niekedy nastanú aj čarovné momenty, keď smrť člena rodiny dokáže stmeliť celú rodinu.
Rozprávať sa o smrti je dôležité
Smrť je súčasť života a predsa sa občas tvárime akoby nejestvovala. Sprievodkyňa Zuzka sa rozhodla aj kvôli tomu spoluorganizovať festival o živote a smrti Memento mori. Návštevníci na ňom mohli zažiť rôzne prínosné diskusie s odborníkmi. Hlavná diskusia bola na tému Čo je to dobré umieranie? Prebehli tiež debaty o starnutí, či na ťažkú tému straty detí. Ďalej mohli hostia vidieť aj výstavu fotografií, koncert, vyskúšali si viazať vence na workshope či dozvedieť sa od odborníkov odpoveď na otázku ako s deťmi komunikovať o smrti.
Prednášky boli aj na témy jedninečné pohreby, prírodné pohrebníctvo a o pohrebných rituáloch v minulosi a dnes. “Išlo nám o to, aby sme my ľudia prestali smrť vytesňovať. Ešte stále existujú aj názory, typu keď budem o smrti rozprávať, tak si ju privolám. To už ja by som musela byť tisíc krát mŕtva,” hovorí so smiechom mladá žena. Nepomôže nám tváriť sa, že sme nesmrteľní. Pretože nie sme. A ako reagovať pri kondolencii? “Niekedy je lepšie iba prísť a priznať sa, že neviem čo mám povedať, ale súcitím a som s tebou, keby čokoľvek. Rozumiem tomu, že ľudia často krát nevedia ako na smrť reagovať, tak sa tomu kontaktu radšej vyhnú, ale aj to je zraňujúce. Podľa mňa je najlepším riešením komunikovať.”
Je v pohode nebyť v pohode
Ako sa zmieriť so smrťou blízkej osoby? Dá sa to niekedy? Smrť musíme na konci dňa prijať, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Smútenie je prirodzené a nastáva pri každom odchode.Zuzka to vysvetľuje nasledovne: “Ak budeme čokoľvek popierať, vždy nás to dobehne. Popieranie existuje ako prirodzená fáza smútenia, ale niekedy musí skončiť akceptáciou. Smrť treba prijať ako súčasť nášho života, každého jedného z nás.” Všetky udalosti či miesta, ktoré sme mali s danou osobou spojené, prirodzene prinášajú smútok. Smútok treba prijať a naučiť sa s ním žiť. A nás čaká nová ešte nepoznaná cesta. Netreba sa ničoho báť.
