Svet filmu je vábivo voňavý. Dokážete cez neho prežiť inú realitu, rozšírite si obzory a filmoví zanietenci chcú stále viac. Nestačí už jedna kvalitná snímka, kocky sú hodené a na svete je veľké množstvo kvalitnej kinematografie. O ceste nadšenej filmárky a jej zákrutách a prekážkach sme sa rozprávali s producentkou Katarínou Krnáčovou, prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Ste uznávanou filmovou producentkou. Čo všetko má vaše povolanie pod palcom? Aká je náplň filmovej producentky?
Často krát sa to zamieňa s pozíciou produkčnej. Je to v niečom podobné, ale producentka býva s filmom spätá najdlhšie. Doslova ho vypiplá od A po Z. Je prítomná pri písaní scenára a ostáva s filmom, až kým ide do kina alebo do televízie. Zahŕňa to širokú škálu činností. V tom je moja práca zaujímavá, každý deň sa venujem inej činnosti, ale zároveň sa vo všetkom musím aj vyznať.
Riešim kreatívnu časť prípravy a výroby filmu, napríklad pripomienkovaním scenára alebo výberom hereckého obsadenia, manažujem tím ľudí počas celého procesu a zároveň zastrešujem celé zafinancovanie filmu. Skrýva sa za tým množstvo podstatných činností, bez ktorých by film nikdy nevznikol.
A to sú aké?
Zohnať kľúčový tvorivý štáb (režisér, kameraman, scénograf, scenáristi), ďalej kostýmových návrhárov, maskérsky tím a ďalšie profesie. Dať dokopy financovanie filmu, tam v mojom prípade nastupuje koprodukcia so zahraničím, pretože na Slovensku žiaľ väčšinou niesme schopní zafinancovať výrobu filmu samy. Najčastejšie spolupracujeme s Čechmi alebo aj inými európskymi krajinami. S nimi prichádzajú do filmu aj noví spolupracovníci a to je tiež vždy výzva. Vytvoriť po sociologickej a psychologickej stránke tím ľudí, ktorý si bude rozumieť a zároveň z toho vyjde čo najlepší výsledok.
Nasleduje samotná výroba, ktorá si vyžaduje nemalé manažérske schopnosti. Krízový manažment ide v tejto fáze naplno (úsmev). Počas fázy financovania filmu podávame veľa grantov, čo si zase vyžaduje literárne, ekonomické a prezentačné znalosti. Vo fáze postprodukcie riešime strih, zvuk a obraz. Tam vstupujú do hry umelecké schopnosti a tiež manažment. Nasleduje príprava na distribúciu, marketing a PR samotného filmu. V zahraničí je bežné, že PR filmu majú na starosti tímy špecializujúce sa na filmovú propagáciu, ale u nás to stále do veľkej miery musí riadiť a zastrešovať opäť producent.
Vývoj filmu naberá posledné desaťročia na obrátkach, pamätáte si moment, kedy vás chytil za srdce?
Ako stredoškoláčka som rada chodievala do filmových klubov na rôzne umelecké filmy a zároveň som mala veľkú záľubu aj vo výtvarnom umení. Zacítila som to vtedy tak, že som sa rozhodla vyštudovať výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte. A nakoniec som i tak skončila pri filme. Po vysokej škole som pracovala tri roky v korporácii, ale necítila som sa tam naplnená.
Kamarátka ma vtedy oslovila, či nepomôžem jej priateľovi ako produkčná dokončiť jeho magisterský film na VŠMU. Samozrejme zadarmo. S nadšením som súhlasila a vrhla sa do sveta filmu, kde som dodnes. Neskôr ma oslovila režisérka Iveta Grófová, ktorej som produkovala film Piata loď. Nikdy som nešla za filmom cielene, bola som však rada pri jeho tvorbe a za tie roky som si vybudovala už stabilnú produkčnú spoločnosť, v ktorej vyrábame naše filmy.
Zaujímavosťou filmu Piata loď je, že to bol debutový film vo viacerých rozmeroch. Zvíťazila v ňom rodová vyváženosť v tvorbe, keďze to bol prvý hraný film režisérky, vás ako producentky a aj kameramanky Denisy Buranovej..
Áno a podarilo sa nám s ním dostať na Berlínsky medzinárodný filmový festival (pozn.red – Berlinale), kde sme vyhrali cenu Krištáľoveho medveďa, čo sa predtým ani potom žiadnemu slovenskému filmu nepodarilo. Film zvíťazil v sekcii Generation Kplus. Bol to obrovský úspech a veľmi sme sa z neho tešili. Pomohlo mi to tiež odštartovať založenie vlastnej produkčnej spoločnosti a rozbeh ďalších mojich filmových projektov.
Pochádzate z umeleckej rodiny, takže jablko nepadlo ďaleko od stromu..
Môj otec šiel ako druhú vysokú školu študovať réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU a v deväťdesiatych rokoch si založil vlastnú spoločnosť a produkoval filmy. Malo to na mňa samozrejme vplyv, ale nakoniec som sa k filmu dostala iným smerom, cez spomínanú záľubu vo filmových kluboch a cez moje kamarátky. Momentálne je otec prodekanom na VŠMU a učí tam vyše 15 rokov. Už je v dôchodkovom veku, tento rok je teda jeho posledný v učiteľskom talári.
Teší sa otec z vašich úspechov alebo razí skôr metódu „zbytočne nechváliť“?
Priamo mi to nepovie, ale vidím, že je na mňa hrdý, keď sa o mne s niekým rozpráva. Poteší ma to vždy. Tiež je vzácne, že sa spolu môžme porozprávať o kinematografii, prípadne sa mám vždy s kým poradiť, keď to potrebujem. Na premiéry ma chodia podporovať aj aj moji početní bratranci, z čoho sa veľmi teším. Máme rodinu, čo drží pokope a vieme sa navzájom podporiť. Je veľmi dôležité udržiavať takéto blízke prepojenia, i keď je život dnes veľmi rýchly.
Ste matkou dvoch detí s vekovým rozdielom 11 rokov. Pristupovali ste k ich výchove rozdielne?
Dcéru som mala už na vysokej škole, dnes má 23 rokov a syn má 12. Pri dcére to bolo iné. Všetko šlo veľmi prirodzene, nešpekulovala som, čo a ako mám robiť, robila som veci intuitívne. Internet bol vtedy ešte oveľa menej mienkotvorný. Asi týždeň pred pôrodom mi skončili prednášky na VŠ, porodila som a o mesiac som mala štátnice. Dnes si neviem predstaviť, kde som na to mala energiu.
Ale mala som o 23 rokov menej, všetko išlo akosi ľahšie. Syna som si zase viac vedome vychutnávala, to som mala po tridsiatke. Akurát som však vtedy veľa pracovala, a tak som v siedmom mesiaci skončila v posteli a musela zrušiť na istý čas všetky pracovné povinnosti. Prvý rok môjho syna som si intenzívne užila.
Inklinujú vaše deti k umeniu?
Radi navštevujeme spoločne rôzne galérie. Dcéra študuje psychológiu a pripomína mi mňa na strednej škole. Chodieva do filmových klubov, na výstavy, diskusie, festivaly a na rôzne kultúrne podujatia.. Hľadá si svoju cestu, a k filmu má dobrý vzťah, dokáže ho vnímať citlivo. Syn je veľmi šikovný v kreslení a zároveň aj pohybovo zdatný. Som rada, že má prítomné oba póly. Rád pracuje s rôznymi materiálmi a stále niečo vyrába, chodíme spolu často aj do galérií inšpirovať sa krásnym vizuálnym umením.
V minulosti ste boli viceprezidentkou, dnes ste prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Na čom momentálne v akadémii najviac pracujete?
Pracovali sme dlho na prípravách slovenských národných filmových cien Slnko v sieti a jeho slávnostnom galavečeri, ktorý sa konal v apríli s rekordnou účasťou filmov, prítomných členov a členiek akadémie a aj divákov pri televíznych obrazovkách. Pozíciu prezidentky si veľmi vážim a prijala som ju s pokorou a rešpektom voči všetkému, čo tá práca obnáša. Pre mňa je dôležité, aby sme pracovali spoločne, vedeli sa navzájom počúvať a dosahovali efektívne riešenia.
Nie som typ direktívnej producentky, snažím sa hľadať cestu, ktorá je v poriadku pre všetkých zúčastnených. Vždy rada diskutujem s okolím tak, aby všetci boli vypočutí a aby sme smerovali k jednému cieľu. Som presvedčená, že tímová práca dokáže vytvoriť viac, ako keď je to o jednom človeku. Film je kolektívne dielo a podobne vnímam aj prácu v akadémii. Je to vždy o spolupráci, dialógu a komunikácii. Či už to nazveme kompromismi, alebo hľadaním spoločných riešení.
Rodová vyváženosť je téma, ktorou sa už dlhšie zaoberáte. Je tento problém v našich končinách vysoko zastúpený, alebo sa jedná skôr o globálnu záležitosť, založenú na podobných základoch?
Určite je to problém globálny, avšak v každej krajine je to inak nastavené, nakoľko máme inú históriu, politickú aj sociologickú situáciu. Treba povedať, že na Slovensku máme v porovnaní s inými krajinami v oblasti kinematografie pomerne dobrú situáciu. Mmnohé krajiny, najmä v západnej časti Európy, tento rpoblém riešia aj kvótami, no my sme kvóty nikdy nemali, ale boli sme na tom štatisticky o čosi lepšie (pozn. red – zamestnanosť vo filmovom priemysle ženy vs. muži). Dôvodov je asi viac, no jeden z nich vyplýva z nedávnej histórie. Slovenská kinematografia v deväťdesiatych rokoch veľmi poklesla a bez štátnej pomoci takmer prestala existovať. Filmári odišli do iných profesií a už sa k filmu mnohí nikdy nevrátili. Chýba nám tu prakticky celá jedna generácia filmových profesionálov.
V roku 2009 bol založený Audiovizuálny fond a tým sa začala nová éra rozkvetu slovenského filmu, ktorý vidíme aj dnes. A vtedy jednoducho dostalo nové príležitosti množstvo mužov aj žien a začali tak spoločne nanovo vytvárať slovenskú filmársku obec. V západných krajinách bola kinematografia dlhodobo vedená mužmi a ženy sa tam dostávajú len postupne a nie ľahko. Dnes máme u nás mnohé výborné režisérky, producentky, scenáristky a tiež aj kameramanky, scénografky a podobne. Najväčší problém je však vždy v nastavení myslenia u ľudí, v boji s predsudkami alebo rodovými stereotypmi, v ktorých sme vyrastali.
A to sa týka mužov, ale tiež samotných žien. Je dôležité o tom hovoriť a snažiť sa tie stereotypy rozpoznať a chcieť ich zmeniť, a to naprieč celou spoločnosťou a rôznymi odvetviami. Je to dôležité obzvlásť v časoch, kedy sa do boja o prezidentské kreslo tentokrát neprihlásila ani jedna žena – kandidátka. To vypovedá veľa o stave krajiny.
Čerešničkou na vašej práci je aplikovanie zeleného prístupu pri nakrúcaní. Ste producetnkou prvého ekologicky udržateľného filmu na Slovensku, s názvom Stand up. Je takáto zdravá čerešňa náročná na vypestovanie?
Ekológia je pre mňa veľmi dôležitá téma a som rada, že sa v poseldných rokoch stáva už celosvetovou témou. Otázne je však, či už nie je neskoro. Pre výrobu filmov, ktoré sa snažíme vyrobiť ekologicky a udržateľne, som vytvorila tyzv. „Zelené desatoro“. Je to súbor desiatich pravidiel, ktoré sa týkajú rôznych oddelení filmovej výroby, ako napr. doprava, stravovanie, osvetlenie, kostýmy atď. Vždy to pozorne odkomunikujeme so štábom a hľadáme riešenia s čo najväčším zreteľom na životné prostredie.
Slovensko sa pripojilo aj k celoeurópskej zelenej iniciatívea vyvíjali sme spoločne tzv. uhlíkovú kalkulačku. Je to program, kde zadávame dáta z celej výroby filmu s informáciami napr. o tom, ako ďaleko bývame od nakrúcania, či máme mäsovú, vegetariánsku stravu či čisto vegánsku stravu, akými autami sa premiestňujeme, či používame aj leteckú prepravu a podobne. Meria to teda uhlíkovú stopu, ktorú nakrúcanie zanechá a porovná to s nakrúcaním klasického filmu. Vypočíta zníženie emisií.
Spolu so zástupcami Audiovizuálneho fondu sme pripravili aj zelený manuál pre producentov. Je to príručka, v ktorej sú dopodrobna vypísané zlepšenia, ktoré sa dajú spraviť v rámci ekológie pri nakrúcaní. Niekedy je to o malých zmenách, ktoré však prinesú výrazné výsledky. Nie je možné fungovať 100 % ekologicky, či už v práci alebo doma, ale treba sa snažiť meniť, čo je v našich silách a možnostiach. Aj malé kroky sú dôležité, niekedy sú naozaj jednoduché – napríklad nosiť vlastnú tašku na nákup, fľašku na vodu a separovať odpad. To nie je nič náročné aj pre bežného človeka vo svojom každodennom živote, a možno by ostal prekvapený, koľko plastu a odpadu sa mu aj za pár mesiacov podarilo ušetriť.
Slovenské národné filmové ceny Slnko v sieti udelila Slovenská filmová a televízna akadémia už trinásty raz. Tento rok sa prihlásil rekordný počet filmov. Čo hovoríte na víťazov? (Pozn. red – najviac ocenení získal film Invalid)
Som veľmi rada, že ceny získali rôznordé filmy, napokon už aj samotné nominované filmy boli rôznych žánrov. Mali sme vo výbere historickú drámu, čiernu komédiu, ale aj mysteriózny thriller či životopisnú drámu. Vysoký počet vyrobených filmov za minulý rok a tiež ich pestrosť je znakom toho, že máme na Slovensku kinematografiu vo veľmi dobrom stave a kondícii. Teším sa tiež z toho, že tento rok hlasoval aj rekorný počet divákov v Diváckej cene a že túto cenu vyhral film Insalid, ktorý aj získal najviac ocenení Slnko v sieti od členov a členiek akadémie. Je to zada dôkazom toho, že aj divácky úspešné filmy už dokážeme robiť kvalitne.
Objavujú sa hlasy, že slovenská kultúra sa poberá „maďarskou cestou“. Na podujatí Slnko v sieti ste mali prejav, v ktorom ste sa zastali pani prezidentky a verejne upozorňujete na nebezpečenstvo straty demokracie. Ako sa môžu podľa vás predstavitelia kultúrnej obce brániť voči reštrikciám vlády?
V mojom prejave som v prvej časti prehovorila k našej filmárskej komunite a vyzvala ju na súdržnosť, empatiu a prajnosť navzájom. Lebo naozaj verím v to, že tak budeme silnejší voči akýmkoľvek externým problémom, ale rovnako aj pri zveľaďovaní našej filmárskej obce a zvyšovania kvality filmov. Je tiež dôležité neustále sa snažiť o dialóg s tými, ktorí majú aj iný názor a nemusíme súhlasiť s ich krokmi. Je však tiež dôležité vyjadriť vlastné stanovisko jasne a pevne a využiť možnosti, ktoré ako občania máme. Samozrejme v slušnosti jeden k druhému.
A čo môžu robiť občania na Slovensku preto, aby sa im žilo spolu lepšie a nepolarizovali sme sa navzájom?
To je veľmi široká otázka a ťažko sa na ňu hľadá všeobecne platná odpoveď, obzvlášť v dnešnej vysoko emocionálnej dobe. Povedali to už však iní, a ja s nimi súhlasím – starajme sa o seba a o svojich najbližších, vnímajme aj naše okolie, rozprávajme sa a snažme sa byť otvorení, neodsudzujme, ale snažme sa skôr iných pochopiť. Lebo každý z nás má za sebou nejaký príbeh, ktorý je častokrát príčinou nášho konania.
Máte ešte producentský sen?
Rada by som robila filmy v žánri, ktorý nazývame „komerčný arthouse“. Ide o umeleckejší film, ktorý pritiahne aj divákov do bežných kín. Čiže dokáže hovoriť jazykom väčšiny a kultivovať ju zároveň. S filmom Jej telo sa nám niečo podobné podarilo. Svetovú premiéru sme mali na medzinárodnom festivale kategórie “A” v Tallinne a následne mal film v českých a slovenských kinách pomerne vysokú návštevnosť. Taktiež sa už podarilo predať film do mnohých zahraničných teritórií, takže z toho mám veľkú radosť. Želala by som si, aby sme mohli pokračovať v našej práci aj naďalej, slobodne a bez cenzúry, a prinášali divákom kvalitné filmové a televízne diela, pre radostný umelecký zážitok nás všetkých, tvorcov i divákov.
