Choreograf Jaroslav Moravčík má naplnený život radosťou. Roky vykonáva profesiu, ktorá obohacuje ako jeho, tak aj divákov predstavení na ktorých sa podiela. Volajú ho dokonca motorová myš, alebo ohňová guľa.
Zachytila som vás na Liptovskej Mare pri ulovení veľkého kapra, ktorému ste hneď zložili aj báseň. Voľný čas trávite najradšej na svojej chalupe poblíž, priložíte aj ruku k dielu?
Začala rybárska sezóna a podaril sa mi uloviť naozaj krásny kúsok, tak sa teším. Básnička sa volá kapria mama. Všetci z okolia sa pribehli naň pozrieť. Keď nás zaskočila pandémia, dal som si postaviť na Liptove zrub a každý deň navštevujem aquapark. Cítim sa tu výborne. Celý život som sa niekde naháňal, býval som po hoteloch a všelikde, tak teraz mám konečne vytúžený pokoj. Mám krásny domček v Rusovciach, teraz novú chatu na Liptove, tak si chcem už užiť všetko, čo sa dá.
Nebojíte sa manuálnej roboty?
Pochádzam zo šiestich detí, som dedinský chlapec. Bol som už známy choreograf, keď som chodieval kydať hnoj na pole a vynášal som močovku. Keď sme s manželkou dostali byt, veľa vecí som tam robil sám, staval som kuchynskú linku, obkladal som kúpeľňu a podobne. Všetko sa dá naučiť, keď sa chce. A výborne sa pri tom prečistí hlava. Dokonca som veľa krát opravoval veci aj po samotných majstroch.
Máte za sebou a ešte stále ste aktívny v kariére choreografa a dokonca aj producenta. Čím vás tanec ešte aj dnes dokáže nanovo osloviť?
Tanečníkom som sa stal zrazu v pätnástich rokoch. Bol som bigbiťák a kamaráti zo školskej kapely ma nahovorili na konkurz. Mal som to šťastie, že som si tanec zamiloval a ako choreograh dokážem robiť v rôznych tanečných žánroch. Balet, folklór, muzikály, operu, operetu aj historické kúsky. Ako muzikant som si dokonca vymyslel vlastný štýl (moderný tanec ATAŠÉ – pozn. red.) Tanec nemá jazykovú bariéru, pochodil som s ním celý svet a ohlas na naše ľudové tance bol vždy fantastický. Zažívali sme nefalšovaný úspech a dodnes v sebe nosím ten pocit radosti. Tancujem stále, keď je to možné.
Zmeilo sa niečo vo svete tanca, keď ste začínali a spôsob fungovania súborov a skupín dnes?
Po otvorení hraníc k nám prišlo mnoho nových tanečných štýlov. Ja som vyrástol na štylizovanom folklóre a balete, nič iné som pomaly nepoznal. Pomaly som naberal nové poznatky. Teraz existuje široké spektrum tancov, ale našťastie tanec je stále veľmi živý komunikačný prostriedok. Vieme ním vyjadriť veľa. Vždy som chcel vyjadriť tancom konkrétny príbeh, aj keď šlo o jednoduchú choreografiu, muselo to mať myšlienku. Šlo my o to, aby tanec posúval dej, aby hovoril o tom, čo sa v predstavení deje. Vítam každého kto tancuje. Rád som na diskotékach a zábavách pozoroval ľudí, ako tancujú. Dodnes sa rád dívam, ako sa ľudia bavia.
Ste žiakom známeho choreografa Juraja Kubánka, čo dôležité ste si od kreatívneho otca SĽUK-u odniesli?
Naučil ma dôležité posolstvo: Tanec je ten najkrajší pohyb a dá sa ním všeličo povedať. Dodnes vychádzam z folklóru a z toho, čo všetko som sa od majstra naučil. Volajú ma motorová myš, alebo ohňová guľa.
Milovníci folklóru vás budú môcť stretnúť aj 1. septembra v Banskej Bystrici na výnimočnom podujatí Slovenský deň kroja na ktorom sa výrazne angažujete ako hudobno-dramatický autor. V čom bude tento ročník výnimočný?
O kroji som napísal aj báseň. Na Slovenský deń kroja som napísal scenár a som poradcom pre celý tím. Mám na starosti javiskovú réžiu, robíme dokrútky a realizujem aj krátke filmy o našich tradíciach a konkrétnych ročných obdobiach. Vždy sa teším na toto podujatie, pretože sú to krásne témy. Veľmi ma to baví. Aj cez tento projekt sa snažím v ľuďoch vyvolať pocit, že je to „naše“. Často sa mi stáva, že ľudia za mnou nadšene prídu, ako vidia tanec z ich dediny a to je veľmi dobrý pocit. Prinášať im radosť.
Ste umelecky veľmi činný (protagonista v modernom tanci ATAŠÉ, účinkovanie v skupine NORMALE), kde sa aktúalne pracovne najviac činíte?
Býval som veľmi rozbehaný človek, mával som až 13 premiér ročne. Ráno som sa zobudil v Prahe a večer som bol v Košiciach. Striedal som rôzne spolupráce pri filme, divadle a televízii. V poslednom období ma veľmi zaujalo mladé dievča zo Žarnovice. Má 12 rokov, volá sa Melissa Mandy a hrá na viacero hudobných nástrojov s vlastnou kapelou. Spravila pieseň Vtáča na základe môjho textu, úplne som z toho unesený, odporúčam čitateľom nech si ho pozrú. V poslednom období spolupracujem aj s PUĹS-om (Poddukelský umelecký ľudový súbor – pozn. Red.). V SĽUK-u som strávil 24 rokov, tak zúročujem svoje skúsenosti. Mám to šťastie, že práca mi je koníčkom.
Zvyknete si doma s manželkou zatancovať? Máte svoju obľúbenú pieseň?
Nehanbím sa provokovať, rád sa zabávam, ale musím sa priznať, že radšej pozorujem. Predstavte si, že inštalatér príde z práce domov a ešte si ide niečo doma montovať. Chatárska komunita na Liptove ma však už neraz vyzvala do tanca, tak som im aj malú choreografiu pripravil. Dokonca prinášam aj rôzne rekvizity do nášho rodinného života. Najradšej mám všetko, čo búcha, buble, trepe a s tým sa dajú vytvárať všelijaké zaujímavé zvuky. Naša dcéra je baletka, niekedy vymýšľame choreografie spolu. Tancovala v národnom divadle v Prahe, momentálne je na voľnej nohe a hrá aj v niektorých mojich muzikáloch.
Zaujímavosťou je, že nepijete už roky žiaden alkohol.
Áno, už 38 rokov som nevypil kvapku alkoholu. Alkohol mi vôbec nechýba, ani k zábave, ani k tvorbe. Miesto toho napríklad rád píšem básne. Priatelia ma nahovárajú nech vydám časom knihu, ale stále hľadám na to odvahu. Na môj text Biela holubica naspievala pieseň Lucie Bílá s Mariánom Čekovským. To sú skutočné radosti v živote.
Aké máte plány na leto okrem účasti na Slovenskom dni kroja a prípravy naň?
Chystám sa na dva týždne do Španielska, ku kamarátovi, ktorý tam má dom. Ako tanečník som mal zakázané lyžovať, ale tento priateľ ma teraz na to nahovoril a spoločne brázdime kopce v Jasnej. Veľmi mi to zachutilo. Prešiel som ako tanečník celý svet, aktuálne sa už vytešujem z toho, keď môžem byť doma a nikam sa neponáhľať. To je to najväčšie šťastie.
