Kanadský profesor, vedec, psychiater a spisovateľ s československým koreňmi doktor Thomas Verny prišiel po desiatkach rokov späť na Slovensko. Svojim láskavým prístupom si získal veľké množstvo čitateľov po celom svete.
Máte pekné priezvisko. Ste verní svojmu životu?
Áno, som. Robím samé dobré veci (smiech).
Mali ste to tak vždy?
Viac menej. S vekom prichádza istá múdrosť a človek si viac uvedomuje na čom záleží a čo si cení. Ja si vážim priateľstvo a pravdu, nadovšetko.
Čo môžeme spraviť pre to, aby sme sa udržali fyzicky a psychicky čo najdlhšie zdraví? (Pán Verny má 88 rokov – pozn. red.)
Veľa (úsmev). Veľmi dôležitá je správna výživa, cvičenie a držať sa ďaleko od drog. Nemusíte denne zabrhnúť maratón, ale aspoň nejaký pohyb raz denne je nutný. Prechádzka, plávanie, je toho toľko, čo môžeme robiť zadarmo, nemusíte hneď utekať do posilňovne. Ja napríklad zvyknem chodiť hore dole po schodoch a pomáha mi to. Jeden pohár vína denne s jedlom, ale inak žiaden alkohol.
Veľa výskumov poukazuje na dôležitosť správnych baktérií v gastrointestinálnom trakte a variabilita stravy. Nekonzumujte stále tie isté potraviny. Odporúčam veľa zeleniny, ovocia a antioxidantov. Pobyt v prírode je veľmi dôležitý. Aj keď ide o taký detail, akým je výhľad z okna. Existujú dôkazy na to, že ľudia hľadiaci do prírody sa rýchlejšie uzdravia ako tí, čo pozerajú iba do múru oproti. Platí to aj pre tehotné ženy – ak chodia v gravidite viac do prírody, majú neskôr ľahší pôrod a zdravšie deti. Čo sa týka našej hlavy, stráňte sa stresu. Je skutočným zabijakom. Je veľmi dôležité ho eiliminovať najviac, ako sa dá. Ďalej sú pre náš spokojný život dôležité dobré vzťahy. Ľudia s dobrým sociálnym zázemím sú zdravší ako na tele, tak aj na duši.
Hovorí sa, že každého pritiahne k správnemu povolenia niečo iné, u niekoho je to srdce, u iného životné skúsenosti. Ako to bolo u vás?
U mňa zavážili dve veci. Keď som mal 13 rokov, odišiel som z Bratislavy a šiel som žiť do Viedne. Tam som začal študovať sny a zaujala ma Freudova interpretácia snov.Bol som ňou fascinovaní a začal som sa celkovo zaujímať o psychológiu. Kvôli tejto knihe som dnes psychiatrom. Potom som šiel študovať medicínu do Toronta. V tých časoch (rok 1952 – pozn. red.) malo veľa našich profesorov negatívny pohľad na psychiatriu. Psychiatri totiž príjmali iba bohaté paničky, ktoré nemali iné problémy ako ich malých psíkov. Neviem si naozaj predstaviť, čo spolu riešili, ale našťastie bolo to dosť na to, aby ma to na čas od psychiatrie odradilo. V treťom ročníku na medicíne som šiel na prax do katolíckej nemocnice v Toronte a nevedel som si predstaviť, čo ma tam čaká. Mali sme tam veľa pacientok z Talianska.
A skutočne som neznášal, akým spôsobom sa nimi pri pôrode kolegovia zaobarali. Kričali na nich, že tlačt, používali pri pôrodoch kliešte a podobne, no kto by už len takto v kľude priviedol na svet dieťa? Bolo to pre mňa barbarské. Cez letné prázdniny som napokon šiel do psychiatrickej nemocnice do Ameriky, do štátu New York. Bola to jedna z tých veľkých nemocníc, mali sme okolo 5000 pacientov. Dali mi biely plášť a spýtali sa kam by som rád šiel praxovať. Tak som si vybral urgentný príjem.
Prichádzali k nám rozrušení pacienti s rôznymi poruchami, halucináciami a paranojami. Vtedy ešte neboli drogy v Kanade tak rozšírené, ako sú dnes. Nevedel som v tej dobe ešte veľa o psychike, bol som iba študentom, ale vedel som, že dôležitá je ich minulosť. Mal som malinkú kanceláriu a začal som sa v nej pacientov pýtať na ich rodinnú históriu, vzťahy rodičov a podobne. Volal som si do nemocnice partnerov pacientok.
Po čase sa rozšírilo, že v nemocnici je psychiater, ktorým som mimochodom nebol, bol som stále študentom, ktorý s pacientmi komunikuje. Normálne sa s nimi rozpráva. Všetci z toho boli v šoku. Tak si viete predstaviť na akej úrovni bola psychiatria v tej dobe. Iní kolegovia sa s nimi nebavili, predpísali lieky a vzali si zvyšok dňa voľno. Keď bolo príjemné počasie, väčšinou si šli zahrať tenis, alebo študovali a nechali pacientov v rukách sestričiek. Zrazu som mal kopec pacientov pred svojími dverami, doslova sa ku mne dobíjali a začali sa mať lepšie oveľa rýchlejšie než iní pacienti. Vtedy som zistil, že mi to celkom ide a asi by som mohol byť dobrým psychiatrom.
Vaša posledná kniha Myseľ celého tela vyšla vlani aj v Českej republike. Tvrdíte v nej, že veľké množstvo informácií, ktoré sme predtým očakávali len v mozgu, nesú aj bunky človeka v celom tele.
Myseľ je spojená s každou časťou nášho tela, nielen s mozgom. Odporúčam každému, aby zaujal umelecký prístup k životu. Tvorenie nás udržuje živých. Nezabíjajte kreativitu v sebe. Mňa uspokojuje nachádzať odpovede na otázky, považujem to za kreatívny proces, niekoho uspokojuje niečo iné. Treba si to nájsť v sebe.
Máte za sebou silný príbeh, keď ste z rodnej krajiny utekali s rodičmi ako dieťa hneď dvakrát – prvý raz v roku 1942 ako šesťročný do Maďarska kvôli nacistom. Po troch rokoch ste sa na Slovensko vrátili a v roku 1949 ste sa odsťahovali po druhýkrát, a to do Viedne, kvôli diktatúre. Vaši starí rodičia boli odvezení do Osvienčimu a čoskoro nato zabití (Starý otec Leopold Neufeld mal v tom čase jedinú tlačiareň v Bratislave – pozn. red) V čom vás to ťažké priblížilo ku kráse? Dokážete ju vidieť?
Veľa veci mi v tom pomáha. Výborní priatelia, zdravie a dobré vzťahy vôkol seba. Najmä pekný vzťah s manželkou a mojimi deťmi. Často a veľa cestujem na nové miesta a spoznávam zaujímavých ľudí. Učím sa stále nové veci a rád som stimulovaný novými podnetmi. Stáva sa mi, že sa potom vyberiem na výlet za poznaním toho, čo ma zaujme.
Ako sa váš príbeh zapísal do buniek vo vašom tele?
Na istej úrovni som zažil a absorboval do tela veľa utrpenia. Ako šesťročný chlapec som bol v budapeštianskom väzení. Nechali ma tam asi tri dni. Bola to basa pre deti a starých ľudí. Jedna maďarská rodina si ma odtiaľ nelegálne adoptovala. Starala sa o mňa žena so zlatým srdcom, teta Margita. Bola to veľmi jednoduchá šička, ale neskutočne bystrá. Priniesla do väzenia svoju krásnu osemnásťročnú dcéru, ktorá neustále flitrovala s jedným strážcom.
Na tretí deň nás vypustili na dvor a zrazu ma schmatla ruka toho strážnika, ktorý mi pošepkal: “A teraz utekaj!“ Vonku ma už čakala Margita a šli sme na obed. Tieto spomienky žijú stále v mojom tele. Myslím si, že jedna z možností, ako sa s tým vyrovnať je zmierňovať utrpenie iných ľudí. Vždy som sa zaujímal o to, ako im pomôcť, nielen ako psychiater, ale najmä ako človek. Niekto to vo mne je.
Mladá generácia má dnes k dispozícii doslova a do písmena materiálne všetko. Napriek tomu si mnohokrát nič z toho nevážia. Čo odporúčate mladým ľuďom v rámci dnešného žitia?
Ak im poviete, že problém nemajú a mali by byť šťastní, neuspejete.
Ale nie je problémom to, že ich „skutočné“ problémy obchádzajú?
Možno. Ale nezmenia svoje nastavenie, to je problém (smiech). Úprimne neviem čo im povedať. Je to absolútne odlišný svet od toho, v čom som vyrastal ja. Internetová doba je surová najmä na medziľudské vzťahy. Myslím si, že najlepšie čo môžeme pre mladých spraviť je ísť im príkladom. Ukázať ako sa dá pekne žiť. To je lepšie než im čokoľvek rozprávať. Ak im ukážete, že máte dobré vzťahy s s rodinou a ste šťastní, dávate im model, ktorý budú neskôr aplikovať vo vlastných rodinách.
Ak zacítia separáciu od rodičov a veľkú prekážku v komunikácii, podporenú neustálou kritiku od vlastných rodičov, stiahnu sa do svojoje ulity. Považujem za dôležité, aby sa mohli rodičom zdôveriť. Nemusí sa mi to ako rodičovi páčiť, ale vždy si dieťa vypočujem. Treba im povedať, že ich vždy budeme milovať a pokúsime sa ich podporiť. Rešpektujme ich voľbu, to je jediné, čo môžeme robiť. Byť pri nich.
Ako psychiater sa špecializujete najmä na psychológiu pred narodením. Predstavme čitateľom vašu knihu Tajný život nenarodeného dieťaťa, ktorá roky žne úspech v 32 krajinách sveta a teraz vychádza už aj v slovenčine.
Starostlivosť rodiča o dosiaľ nenarodené dieťa a postoj k nemu môžu na celý život ovplyvniť jeho fyzické zdravie a emocionálnu stabilitu. Rozhodnutia, ktoré robí rodič dnes, zásadným spôsobom určujú, ako sa bude dieťa cítiť. Rodič môže svojmu dieťaťu darovať podmienky pre šťastný a zdravý život.Sumarizujem v nej závery medicínskych výskumov. Čo všetko ovplyvňuje formovanie osobnosti dieťaťa pred narodením, čo ho môže brzdiť a čo podporovať. Môže mu niečo ublížiť? Akú rolu hrá láska a nadviazanie puta (tzv. bonding)? Ako veľmi dôležitá je emocionálna pohoda matky počas tehotenstva? Rozoberám v nej aký druh predpôrodnej prípravy si vybrať a ktorý typ pôrodu zvoliť. Čo ukazujú vedecké štúdie o vplyve technologických vymožeností používaných pri pôrode a podobne. Myslím, že sa v nej dnes nájde každá žena, ktorú zaujíma podobná tématika.
Do Kanady ste prišli ako šestnásťročný chlapec. Aktuálne bývate so svojou manželkou v meste Stratford. Aká bola pre vás Kanada vtedy a aká je teraz?
Bývala to veľmi zvláštna krajina. Keď sme s rodičmi prišli, prevládala v nej britská chladná spoločnosť na mnohých frontoch. V nedeľu bývalo všetko zatvorené, dokonca na obchodoch bývali aj stiahnuté žalúzie, aby ľudí nelákalo hľadieť dovnútra a potom by nezašli až do kostola, ako bolo zvykom. Kaviarne mali dokonca dva vchody, separátne pre mužov a pre ženy. Bolo to všetko neemotívne a studené. Nízke budovy, ťažko by ste našli divadlo či vonkajšiu kaviareň na aké som bol zvyknutý z Viedne.
Bolo to dosť depresívne a prvé roky boli dosť hrozné, ale začalo sa to meniť. Keď sme tam ako imigranti prišli, hľadeli na nás zvrchu, pretože sme neboli britského pôvodu. Cítili sme denne veľa predsudkov. Teraz tam mám veľa priateľov a som šťastný, Kanada sa otvorila celému svetu. Nemáme veľa problémov s akými sa boria iné krajiny. A hlavne máme mier za ktorý som vďačný. Nie je samozrejmosťou. Aj Bratislava sa zmenila k lepšiemu.
Ako sa cítite v rodnej Bratislavy po viac ako tridsiatich rokoch?
Je tu kopec ľudí, každý je priateľský a ľudia sa usmievajú. Budovy sú pekné a čisté. To je pre mňa nové a veľmi pozitívne znamenie. Cestujem veľa, v takých Benátkach som bol 13 krát, ale Bratislava je krásna. Kždého, koho som tieto dni stretol, bol veľmi zrelaxovaný. Udržte si to, čo najviac!
Foto: Ľubomír Pidaný
Profesor Verny je svetoznámym priekopníkom prenatálnej a perinatálnej psychológie. Na svojom konte má doposiaľ už 8 kníh a 47 vedeckých prác. Svojou prácou už pred desiatkami rokov zmenil svetové vnímanie tehotenstva a pôrodu. „Ako psychiater som sa celý život zaujímal o pamäť a myseľ. Na začiatku mojej kariéry ma to priviedlo k založeniu vedy prenatálnej a perinatálnej psychológie. Pred niekoľkými rokmi som sa začal zaujímať o bunkovú pamäť a bunkovú inteligenciu,“ hovorí osemdesiatosemročný Thomas Verny, ktorý študoval aj v Toronte či na Harvarde.
