Prešiel rok odkedy nás navždy opustil legendárny herec so srdcom na pravom mieste Juraj Sarvaš. Bol milovníkom ľudí, prírody, tajov umenia a svojej rodiny. Zaspomínali sme si na neho spolu s dcérou Juraja Sarvaša a Zlatici Gillovej, herečkou z Divadla Jozefa Gregora Tajovského, Svetlanou Hank Sarvašovou.
Ubehol rok odkedy odišiel na druhý svet váš otec, herec a režisér Juraj Sarvaš. Ako by ste zrekapitulovali ten čas bez neho?
Prišlo to dosť nečakane. Najskôr dostal malú cievnu príhodu, ktorá mu postihla reč, ale postupne sa upravila, no o tri týždne na to ďalšia mozgová príhoda postihla dolné končatiny. Stále sme všetci verili, že to opäť rozchodí, ale nabralo to rýchly spád. V poslednú noc pred jeho smrťou som už Evke povedala, že ho púšťam a nech tak spraví aj ona, ak to tak cíti. Otecko vydýchol posledný krát presne 17. júna 2023 o 10:45. Bola som pri ňom a držala som ho za ruku. Druhú ruku som mala na jeho hrudi a vyslovene som cítila, ako sa nadýchol, vydýchol a už sa nenadýchol.
Mozog mu fungoval do poslednej sekundy, všetko si pamätal a stále ho zaujímalo ako dopadla v divadle premiéra, čo nové v športe a v kultúre. Musím povedať, že som nečakala, ako náročné to bez neho bude. Nikdy som si nevedela predstaviť, že mi odíde jeden z rodičov, či mamina alebo ocino. Človek má pocit, že rodičia tu majú byť večne. Ocino si prešiel za svoj život rôznymi ťažkými chorobami, ležal v nemocnici už viac krát a vždy sa z toho doposiaľ dostal.
Aj jeho priatelia sa k nemu stavali tak, že Sarvaš sa vždy zo všetkého dostal a bude žiť ešte do 100 rokov. Sám mi hovorieval, že radšej zomrie pri recitovaní Maríny, ako niekde v posteli. Každý večer, keď som si líhala, som sa modlila, aby mi neodišiel, keď pri ňom nebudem. Želala som si, aby som bola pri ňom. Verím, že cítil našu prítomnosť. Ocino miloval Banskú Bystricu a chcel byť pochovaný na tamojšom evanjelickom cintoríne. Zomrel presne 28 dní pred svojimi nedožitými 92. narodeninami.
Kedy na neho najčastejšie myslíte?
Najčastejšie na neho myslím, keď si večer ľahnem a všetko stíchne. Modlím sa. A prihováram sa k nemu, aby nad nami držal ochrannú ruku. Nech môžem zostarnúť spolu s mojím milovaným manželom. Celý posledný rok bol pre mňa veľmi náročný. Pomáhala mi moja milovaná práca na javisku, ale sú chvíle, kedy ma premohne plač. Bola som zvyknutá si s ním dennodenne volať. Veľmi mi chýba, že s ním nemôžem zdieľať každodenné radosti a starosti.
Boli to prvé Vianoce bez neho, všetky tohtoročné premiéry a podobne. Myslím si, že keď zomrie rodič, žiadny vek nie je taký, aby sa povedalo: dožil sa krásneho veku. Dieťa sa s tým naučí žiť, ale nikdy nezabudne. Mala som šťastie v tom, že moji rodičia aj ako rozvedení ľudia mali medzi sebou krásny vzťah. Komunikovali vždy slušne a kultivovane a rástla som vo veľkej pohode.
Som im obom zato dodnes vďačná. Na poličke mám po ňom odložené obľúbené okuliare, mobil a ocenenie zo Starého Klíža, ktoré tam dostal. Dokonca je po ňom pomenované aj divadlo v tomto krásnom priestore. Teší ma aj iniciatíva platformy, ktorá mapuje veľké množstvo zo 172 poetických večerov, ktoré ocko organizoval od roku 1982 až do roku 2022. Ponorte sa do archívu týchto významných stretnutí na stránke www.sarvasovapoezia.sk od kameramana a režiséra Michala Schwarca.
Juraja Sarvaša a náš týždenník spájalo mnohé. S jeho menom sa budú už navždy spájať také podujatia, ako je súťaž v prednese poézie – Návraty poézie – o cenu Andreja Sládkoviča, ktorého bol odborným garantom, či jeden z našich kľúčových projektov – Slovenský deň kroja. Čomu všetkému naučil otec vás, z čoho čerpáte dodnes?
S ocinom sme mali výnimočný vzťah. Chodieval krížom-krážom po Slovensku a nevedel nikomu povedať nie. Mal radosť z toho, že môže poéziu rozširovať do rôznych kútov krajiny. Chodievala som za ním do Bratislavy, aj na dovolenky sme sa vybrali spolu a keď som potrebovala pomoc, vždy pri mne stál, pomohol mi aj v zdraví aj v chorobe. Bol to veľmi blízky vzťah otca a dcéry.
Som veľmi vďačná môjmu manželovi, ktorý mi do poslednej chvíle s ocinom pomáhal. Vtedy človek zistí s kým naozaj žije. Po ockovi mám určite dravosť a aj to, že niekedy treba robiť zadarmo a život nám to vráti. Ak ma akýkoľvek lekár, alebo dobrý priateľ požiada, aby som mu prišla zaspievať, prídem veľmi rada. Veľmi ich rešpektujem a vážim si ich. Vzala som si od neho posolstvo, že nie všetko je za peniaze.
Vo vašom domovskom divadle DJGT účinkujete v hre Verná nevera. Prezraďte nám viac o vašej role..
Je to najnovšie predstavenie, ktoré bolo 7. júna odpremiérované a oštartovali sa ním aj Zámocké hry zvolenské. Tento rok oslávili 50. ročník svojej existencie. Predstavenie je plné energie, piesní, tancov, temperamentu, vtipných situácií a akrobatických čísel. Ide o poslednú premiéru tejto sezóny. Moja postava je krčmárka s ktorou nemám v reálnom živote veľa spoločného, ale to čo nás jednoznačne spája je energia a temperament. Doslova som sa v nej vybláznila (úsmev).
Som v neustálom v pohybe, spievam a tancujem. Páči sa mi aj vizáž, ktorú mám ako táto postava. Vrstvené sukne, rozpustené vlasy a čižmičky. Hudbu k predstaveniu robil Martin Geišberg, niektoré texty pesničiek dopísal aj režisér Kveťo Palik a autor hry pán Jozef Mokoš. Veľmi rada by som aj touto cestou pozvala čitateľov na predstavenie, určite sa dobre zabavia. Ešte jedno predstavenie zahráme 26. júna.
Čochvíľa sú tu divadelné prázdniny a aj herci si môžu vydýchnuť. Aké máte plány na leto vy?
Musím sa priznať, že ja sa už na voľno teším, myslím si, že ho všetci potrebujeme na vyčistenie hlavy. Každé leto sa snažíme ísť niekde k moru. Potrebujeme ho. Nemám rada kúpaliská a prepchaté pláže. S manželom si vyberáme miesta, kde je pokoj. Snažíme sa vyberať rezorty niekde na samote, tak, aby sme si mohli skutočne vydýchnuť. Na pláži vieme zostať až do večera. Ešte radi spoznávame nové miesta, v takom prípade si všetko zabezpečíme samy a ideme si po svojich plánoch. Máme obaja radi históriu a pamiatky.
Ktoré predstavenia by si v žiadnom prípade nemali diváci na budúcu sezónu vo Zvolene nechať ujsť a prečo?
Ja som divák, ktorý nemenuje. Radšej odporučím, aby si to šli ľudia samy pozrieť. Viete ako sa hovorí – koľko ľudí, toľko chutí. Ak by som však mala konkretizovať, poviem Čepiec. Skúšali sme ho v náročnom kovidovom období ešte v respirátoroch. Pochodili sme s ním aj divadelné festivali, boli sme na Novej dráme, Divadelnej Nitre, na Dotykoch a spojeniach, na festivale v Prahe. Je to moja srdcovka, avšak žiaľ už ho hrať nebudeme, lebo už prebehla derniéra. Druhé predstavenie je Hauerland, je potrebné, aby ho ľudia v dnešnej dobe videli. Pracoval na ňom ten istý tím ako na Čepci. Je tam prítomná vojnová téma a hoci to nie je komédia, patrí medzi jedno z mojich najobľúbenejších predstavení.
Vnímam ho ako očistu. Medzi obľúbené predstavenia patrí aj Škola, základ života, ktoré hrávame už dosť dlho a napriek tomu mávame našťastie vypredané. Čoskoro by sa mal oprášiť aj muzikál Balada pre Banditu, ktorý milujem. Hrám tam plešatú vedmu, jej psychické pochody sú fantastické. Hudbu máme prevzatú z Divadla husa na provázku, ktoré tento muzikál hrávalo. Pre nás ju upravil Martin Geišberg. Ďalšiu výbornú hru máme od Izraelskej režisérky Hadar Galron v ktorej sa zoširoka rieši ženská tématika. Hosťuje nám v nej Božidara Turzonovová. Máme aj krásne rozprávky pre deti, Zázračná cesta králíka Eduarda a rozkošnú rozprávočku Pom-Pom. Keď to zhrniem, zrealizovali sme za jednu sezónu päť premiér, čo je naozaj dosť. Som hrdá na všetkých kolegov a kolegyne, že sme to takto pekne zvládli.
Jar je krásne obdobie najmä pre záhrady. Vy sa máte naozaj čím pýšiť, ako to momentálne u vás na nej vyzerá?
V minulosti sme si samy posadili tuje, skalky s kvetmi aj s ihličňanmi a teraz sa z nich tešíme. Strašne rada strihám rôzne konáre a formujem stromy a kvety. Už dvanásť rokov máme našu záhradu a zveľaďujeme ju. Kam sa pozrieme, tam je zeleň. Vyzerá to u nás teraz prenádherne. Učím sa od skúsených záhradníkov. Veľmi ma to baví. Milujem levandule a robím z nej aj domáce sirupy. V kombinácii s mätou, citrónom a cukrom je to vynikajúci letný nápoj. Máme aj bylinkový rad. V lete si napustíme bazén a máme tu božský kľud a raj na zemi.
Vás vzťah s rodičmi je priam ukážkový. Napriek tomu, že spolu dlhšie už nežili, vedeli krásne vychádzať a s láskou vás obaja vychovávali. Ako dnes najradšej trávite čas s maminou (herečka Zlatica Gillová – pozn. red)?
Medzi mojimi rodičmi bol rok, 2. júla sa bude mamina dožívať 92 rokov. Na tento vek má sili dosť. Vyšlape sama na štvrté poschodie vo svojej bytovke. Miluje našu záhradu, vždy chce k nám prísť autobusom, to jej však nedovolíme, chodíme pre ňu a nikdy nezabudne priniesť ani napečený koláč. Ja by som tak dobre veru nenapiekla (úsmev). Som veľmi rada, že jej môžem oplácať jej lásku. Obaja sa so mnou vždy pekne rozprávali a vychovávali ma k úcte.
Pre mňa je mamina jeden najláskavejší, najpozitívnejší a najlepší človek, akého poznám. Vždy mám pocit, že to je chodiaca dobrota a láska. Vštepovala to aj do mňa, ale ono sa to aj prirodzene na človeka nalepí. Keď vyrastáte od malička v láske a tak pozitívnej atmosfére, ovplyvní to aj vaše nastavenie. Aj ja sa dnes obklopujem ľuďmi, ktorí nemajú v sebe zlo. Necítim sa dobre medzi negatívnymi ľuďmi. Mám chvalabohu okolo seba výborných priateľov. Obklopujem sa ľuďmi, ktorí sú mi podobní.
Vaša mamina pracovala ešte aj potom, ako bola oficiálne v dôchodkovom veku. Chodieva sa ešte pozrieť aj na vaše predstavenia?
Samozrejme. Či som hrala v Prešove, alebo vo Zvolene, chodievala sa na mňa vždy pozrieť. Nevynechala ani jednu moju premiéru. Pre mňa je obrovským hereckým vzorom. Je výborná vo svojom povolaní a vždy som sa s ňou rada radila. V niektorých predstaveniach sme sa spolu aj stretli. Ešte okolo sedemdesiatky s nami hrala a tancovala ako mladé dievča a naposledy s nami naskúšala ťažké divadelné predstavenie Tichá noc, tmavá noc v osemdesiatichôsmych rokoch .
Ktoré miesta máte vo Zvolene najradšej?
U nás doma v Kováčovej sa cítim najlepšie. Narodila som sa v Bratislave, ale Zvolen mám veľmi rada. Všade je blízko, sme obklopení prírodou, no pre mňa raj na zemi. Máme úžasný domček v slepej ulici na Kováčovej. Bývame ako v lese.
Váš manžel nedávno dostal významné ocenenie za prínos vo volejbale. Zvyknete športovať aj spolu?
Môj manžel sa od mladosti venoval športu. Dlhé roky bol medzinárodným volejbalovým rozhodcom a cestoval po celej Európe. Momentálne je viceprezidentom Slovenskej volejbalovej federácie. Robí poradcu iným rozhodcom. Odovzdáva ďalej svoje skúsenosti a zručnosti. Som na neho veľmi hrdá. Každý rok býva podujatie Volejbalista roka a na tom tohtoročnom dostal môj Štefan ocenenie Čestného člena Slovenskej volejbalovej federácie. A čo sa týka športu spoločné máme plávanie.
