„Každé dve hodiny sme k nej v noci vstávali – ja a moja manželka, aby sme jej dali pár kvapiek mliečka. Mláďa mohlo mať tak maximálne dva týždne, ešte nemalo ani dostatočne vyvinutý chvostík, ale zachránili sme ho,“ hovorí zanietene Bohuš Fančovič z Babindolu pri Nitre. Zrejme ako jediní na Slovensku prevádzkujú chovnú a záchrannú stanicu pre veľmi milé a obľúbené zvieratká –veveričky.
Áno, čítate dobre. Už aj toto zvieratko u nás potrebuje ochranu a starostlivosť od človeka. Chovnú stanicu zriadili v roku 2023 a je zameraná na chov, rehabilitáciu a záchranu veveričky obyčajnej v regióne Ponitrie. Bohuš Fančovič, vyučený záhradník, sa stará o poranené, choré a osirelé mláďatá a snaží sa tiež chovať a rozmnožovať veveričku obyčajnú za účelom zachovania genofondu a posilnenie stability populácie tohto chráneného druhu – malého cicavca. „Veverička ma oslovila ako veľmi temperamentné zviera. Veveričiek je v súčasnosti na Slovensku veľmi málo. Tieto zvieratá v prírode ťažšie prežívajú, sú veľmi zraniteľné a v dnešnej dobe slúžia aj ako potrava pre dravce. Takže preto veveričky. Špecializujem sa len čisto na záchranu veveričiek,“ vysvetľuje pán Fančovič. Má uzatvorenú zmluvu a spoluprácu zo Štátnou ochrannou prírody Chránená krajinná oblasť Ponitrie a ľudia, verejnosť, môžu priamo k nemu do Babindolu, čo je dedina medzi Nitrou a Vrábľami, nosiť poranené veveričky, mláďatá vypadnuté z hniezda bez rodičov z oblasti Ponitrie.
Tri mesiace rehabilitujú
„Ja mám oprávnenie na držbu veveričiek. Môžem aj priamo prevziať zranenú veveričku od ľudí, samozrejme, potom zvieratko nahlásim na Štátnu ochranu prírody, kde každý kus zaregistrujú. Ochranári veveričky evidujú,“ vysvetľuje ďalej. Dozvedáme sa, že postarať sa o zranenú veveričku je skutočne náročné. „Veverička veľmi prežíva stres. Keď má zlomenú nožičku – ak ju poranilo auto, padol na ňu nejaký konár alebo má rozbitý čumáčik, má stres zo zranenia,“ hovorí pán Fančovič. Takéto zviera berie k zmluvnému veterinárovi. Ten veveričku ošetrí, ak má zakrvavený čumáčik dezinfikuje ranu tampónmi, prípadne, ak je to potrebné, pinzetou uvoľní dýchacie cesty. Keď má veverička zlomenú nožičku alebo labku, zlomeninu zafixuje pevným obväzom na určitú dobu. A ak je treba, veterinár nasadí aj ďalšiu liečbu, napríklad antibiotiká. „Ja si zranené veveričky zoberiem domov, mám ich umiestnené v malých klietkach. Chodievam s nimi k veterinárovi, aby skontroloval ich zdravotný stav, ako postupuje liečba. Po radikálnej zmene, teda keď sa zdravotný stav zlepší, nasleduje trojmesačná rehabilitácia. Ešte nasledujúce tri mesiace u mňa tá veverička rehabilituje. Musí byť v poriadku na sto percent, až potom ju vypustíme do prírody,“ opisuje, ako to chodí v takej „nemocnici pre veveričky“.
Hovejú si na výhrevných poduškách
Stará sa aj o veveričky, čo vypadnú z hniezda. Vraví, že ich záchrana je celkom úspešná. A to aj v prípade celkom malých mláďat, veveričiek, ktoré majú len tri – štyri týždne, sú ešte slepé. „Doma ich prikrmujeme mliečkom, pomáha mi aj moja manželka. Striedame sa, lebo k nim treba vstávať aj trikrát počas noci. Sám by som to nezvládol. Oplatí sa to však, naša starostlivosť zaberie, naštartujú sa a potom ich môžeme vypustiť do prírody,“ konštatuje zanietený ochranca veveričiek. Mláďatá sú umiestnené na výhrevných doskách, na výhrevných poduškách, ktoré sa vyrábajú pre psíkov. Na poduške veverička leží, aby mala teplo, aby jej bolo teplúčko, lebo ináč by uhynula. Mláďatá ešte nemajú vyvinutú termoreguláciu svojho organizmu, nevedia regulovať svoju telesnú teplotu. Zhruba takých 10 až 12 dní, koľko daný jedinec potrebuje. Pán Fančovič za ten čas čo sa venuje tejto nezištnej práci, „vypiplal“ už pätnásť veveričiek. Lásku k prírode, zvieratkám zhmotnil do konkrétnej pomoci jednému z chránených druhov. Komu by napadlo takto sa obetovať pre, na prvý pohľad, obyčajné veveričky.
Ako žijú veveričky
Prirodzeným biotopom veveričky obyčajnej sú koruny stromov a to hlavne ihličnaté, listnaté alebo zmiešané lesy. Jedince v prírode sú teritoriálne zvieratá a žijú osamote, stretávajú sa len skoro na jar v období párenia. Váha jedincov sa pohybuje od 250 – 400 g, podľa množstva a kvality potravy v danom regióne. Zvieratá dosahujú veľkosť 25 – 35 cm. Rozmnožovanie prichádza skoro na jar a to 2- až 3-krát do roka, dĺžka gravidity trvá 35 – 45 dní. Mláďatá sa rodia slepé a bez srsti v počte 3 – 4 jedincov. Veveričky sa v prírode dožívajú 6 – 8 rokov, v zajatí pri dobrej starostlivosti viac. Sfarbenie veveričky je čierne, hnedé, ryšavé, až sivasté.
Viera Mašlejová
Foto: Bohuš Fančovič – Chovná a záchranná stanica Pinia
