Najlepšie príbehy stretnete na cestách a ten, ktorý vám teraz predstavíme, je doslovnou ukážkou. Len čo sme vyrazili z hlavného mesta, na diaľnici nás zaujalo autíčko so sympatickým polepom, na ktorom sa usmieva dáma kutilka a sľubuje, že opraví všetko, čo jej príde do cesty. Museli sme ju spoznať…
„Volám sa Adriana. Nie som elektrikár, inštalatér, murár ani IT-čkár. Riešim bežné domáce a praktické veci. Viem technicky premýšľať. Rozumiem si s kladivom, štetcom, vysávačom či kosačkou a so skrutkovačom sme nerozlučná dvojica,“ predstavuje sa sympatická dáma, ktorej zvoní telefón, len čo niekto potrebuje vymeniť vodovodnú batériu, navŕtať poličku, upratať či opraviť tečúcu toaletu. Nuž, nedá sa večne čakať, kým to spravia doma naši muži, súhlasíte?
Bežný deň kutilky
„Ráno som bola upratovať a poobede som majstrovala jednej dáme kľučky na dverách,“ odpovedá Adriana, keď sa pýtame, aký mala deň. Technické zručnosti dostala rovno do vienka. „Dedo bol diplomovaný technický riaditeľ tatranského podniku v Kežmarku a pradedo stolár. A tak bol prirodzene aj môj otec veľký kutil. Nuž, a keďže som jeho druhorodená dcéra, čo sa týka majstrovania, si otec zo mňa urobil syna a dedo vnuka,“ smeje sa Adriana.
„Baťovská“ škola nadovšetko
Aďa žije v Bratislave, pôvodom je však z Kežmarku. Dvadsaťdva rokov pôsobila na poste riaditeľky prevádzky stredísk, kde mala na starosti gastro podniky. V tejto spoločnosti začínala ako čašníčka, neskôr sa vypracovala na prevádzkarku, a keď vyštudovala vysokú ekonomickú školu, povýšili ju na riaditeľku. „Nebola som však riaditeľ ,od stoličky’. Mala som pod sebou päťdesiatšesť ľudí, s ktorými som na tých prevádzkach doslova žila.
Umývala som riady, keď nám vypadla sila, bola som za barom alebo v kuchyni, keď bolo treba. Nikdy som s tým nemala problém. Baťovská škola je najlepšia. Tým, že som do riaditeľskej funkcie postupovala postupne, zamestnanci ma nemohli ničím prekabátiť, keďže som si všetkým poctivo prešla (smiech).“
Napriek tomu, že tam mala tím údržbárov na pokazené veci, stávalo sa jej, že prišli dvaja chlapi a nevedeli si rady s nejakým problémom. „Nedalo mi to a ponúkla som vlastné riešenie. Hovorím im: ,Chlapci a nebolo by lepšie, keby sme to urobili takto? Pozreli sa na mňa a skonštatovali: „Do frasa, Aďa, máš ty pravdu!“ Pri práci v gastre sa Adriana naučila vyriešiť aj nevyriešiteľné. „Nebojím sa výziev. Keď niečo neviem ja, vie to google,“ hovorí pohotovo.
Nový začiatok
Adriana obetovala práci v gastrobiznise veľkú časť života. „Bola som karieristka, do práce som dávala všetok čas, a tak nemám deti. Vždy som hovorila, že každá jedna prevádzka, ktorú otvárame, je moje dieťa. Zveľaďovala som ich, sama som pripravovala dekorácie a dbala o to, aby napredovali.“ Popri manažovaní podnikov rada majstrovala aj doma alebo u známych, ktorí si nevedeli vynachváliť jej zručnosť. Nuž a keď už pocítila po dvoch dekádach v tom istom pracovnom kolobehu určité vyhorenie, skrsla jej myšlienka založiť vlastný projekt, kde využije všetky svoje schopnosti.
A tak Aďa, ktorej to myslí, zaplátala dieru na trhu! Zručná žienka začala ponúkať svoje technické služby verejne. „Najskôr som si chcela dať názov hodinová manželka, no na nete som už také našla, s tým rozdielom, že ponúkali iba upratovanie. Hľadala som teda niečo všestrannejšie. Napokon mi skrslo na um, že som vlastne taký „lady kutil“. Zmenu profesie si chváli.„Teraz už nemám starosti, či prišiel personál do práce, či treba robiť výkazy a podobne. Zodpovednosť je však stále rovnaká. No tá sloboda je o inom. Práca kutilky je pre mňa zároveň relax,“ hovorí spokojne.
Stretáva sa s predsudkami
Ako každá žena, ktorá sa rozhodne vŕtať do prevažne mužských zamestnaní, aj Adriana sa už stretla s predsudkami, že ako žena nemá miesto vo svete technických prác.Napríklad aj vďaka spomínanému autíčku s polepom. „Stalo sa mi, že som zaparkovala v meste, a keď som otvorila dvere, stál predo mnou istý pán, ktorý sa začal na plné hrdlo smiať: ,A to ste akože vy, ten kutil?“ Možno by bol prekvapený, keby sa na Adinu prácu pozrel z opačnej strany.
„Chlapi majú pochybnosti, či technické práce dokáže aj žena, no v konečnom dôsledku, keď prídem k zákazníčke, ktorá je sama doma a ukáže mi, čo jej treba opraviť – ja som tá, čo sa pousmeje. Poviem si pre seba: ,Panebože, a toto jej chlap nedokáže opraviť?‘ Stáva sa, že mi dá na druhý deň zákazníčka spätnú väzbu, že keď prišiel manžel domov a videl, že to ,zmákla’ baba, celkom sa zahanbil,“ hovorí zo života…
Komfort pre ženy
Adine služby vítajú hlavne ženy a teraz nenarážame na pánske ego.Neraz majú strach otvoriť dvere cudziemu mužovi a stráviť s ním samy v byte niekoľko hodín. „Neviem si predstaviť že by mi sem mal prísť nejaký upotený chlap,“ znejú bežne úsmevné odozvy paničiek. Má to však aj jednu nevýhodu: „Zákazníčky sú šťastné, že k nim prišla nejaká baba a môžu sa vyrozprávať. A tak sa stáva, že na miesto hodiny u nich strávim dve, lebo pri ,kecaní‘ sa ťažko sústreďuje,“ smeje sa Aďa.
A ešte je tu iný prípad, keď sú z hodinky aj tri dni: „Naposledy som prišla k pani, ktorá mala odlepené parketové lišty, chcela skrátiť luster a ešte nejakú drobnôstku, čo by mi normálne trvalo opraviť do hodinky. Kým som však pracovala, prišla za mnou s toľkými ďalšími nápadmi na opravy, že sa mi práca nakopila tak, že som k nej nakoniec chodili tri dni,“ spomína kutilka. Človek by nepovedal, koľko prác nájde okolo domu, keď je konečne priestor a čas poohliadnuť sa, a najmä – k dispozícii osoba, ktorá má zlaté ruky.
Všetko v jednom
Nedávno prišla Adriana ku klientke, ktorá sa jej priznala s tým, že pôvodne hľadala nejakého hodinového manžela, ktorý jej opraví zopár drobnôstok, no stretla sa s odozvou, že na také malé zákazky sa neoplatí prísť. Tak išla na to postupne. Hľadala zámočníka, ktorý by jej prišiel opraviť kľučky. Okrem toho potrebovala skrátiť nožičky na barových stoličkách a vytrhnuté pánty na kuchynských dvierkach.
Nuž na to by zase potrebovala niekoho iného, pričom každý z fachu by si zvlášť zaúčtoval za služby, termín aj cestu a výdavky by závratne stúpali. U Adriany našla všetko v jednom. „Práca ma neunavuje, skôr stres zo zodpovednosti. Stáva sa mi, že dámy chcú odo mňa aj niečo, v čom si nie som na sto percent istá. Tlačia na mňa, nech im pomôžem, nech to skúsim na ich zodpovednosť. Vtedy musím improvizovať,“ zúfa si kutilka, ktorej však žiadna výzva nie je cudzia.
Zázraky sa dejú
Adina kamarátka raz potrebovala vymeniť pokazenú batériu v sprchovom kúte. Zavolala dvoch opravárov nezávisle od seba, aby sa na problém pozreli a nacenili zákazku. Obaja skonštatovali, že jej batériu nevedia vymeniť, a má si kúpiť nový sprchovací box. „Iritovalo ma to! Prečo kupovať celý sprchový box, keď je len batéria pokazená?“ kládla si otázku Aďa.
„Pofotila som si batériu spredu-zozadu, objednala som si cez internet čo treba a všetko som opravila, pričom náklady boli nejakých šesťdesiat eur. V porovnaní s kúpou nového sprchového boxu by bol kamarátkin výdavok niekoľko-násobne vyšší.“ Šikovná kutilka problém vyriešila do dvoch dní. Rodina a priatelia ju musia nosiť na rukách, no a partner má v nej doslova životnú výhru.
Pred pár dňami lamentoval nad znečistenými svetlometmi v aute. Hľadal na internete firmu, ktorá by mu ich zrenovovala, lebo zle videl. Servis mu vyčíslili na sumu okolo sto eur. „Hovorím mu, neexistuje!“ iniciovala sa Aďa. „Postav auto do dvora,“ zahlásila suverénne táto žena do voza aj do koča. „Vyhľadala som na internete čistiace pasty za dvadsať eur. O dvadsať minúť boli svetlomety ako nové,“ uzatvára skromným úsmevom.
Vniesť veciam nový život je pre ňu zadosťučinenie „Keď sa mi niečo podarí poviem si: ,Som taká šťastná, že som niečo nové opäť zvládla.‘ Naposledy som tento pocit zažila počas opravy záhradnej pergoly, ktorá zatekala. Bola už škaredá, musela som ju demontovať a natiahnuť na ňu nový lexan, čo nebolo zrovna jednoduché. Ešte niekoľko dní po podarenej zákazke som chodila naplnená. Vidieť, že ľudia sa tešia, že im niekto pomohol – to je moje krédo,“ hovorí inšpiratívna kutilka.
