Mladí a talentovaní herci šíria vôkol seba pozitívne vibrácie. Výbimkou nie je ani Richard Labuda, syn Mariána Labudu a vnuk Mariána Labudu, ktorý pokračuje v rodinnej hereckej tradícii. Bol by však rád šiel vlastnou umeleckou cestou a uvedomuje si, že to sa dá jedine poctivo krok za krokom.
Na váš mladý vek máte množstvo skúsenosti z filmov ako Rukojemník či Učiteľka. Televízni diváci vás zase sledovali v seriáli Kriminálka Kraj 2, Búrlivé víno a Oteckovia. Podľa čoho si vyberáte role?
Stále mám iba 23 rokov, študujem a zatiaľ neselektujem. Snažím sa brať všetko, čo príde, pretože potrebujem zbierať skúsenosti. Pár krát sa stalo, že som odmietol pracovnú ponuku, ale tam boli zvláštne okolnosti. Snažím sa vyskúšať všetko, čo sa dá. Potrebujem teraz naberať, čo najviac. V tomto našom svete musím čakať na príležitosť. Konkurzov býva raz veľa a raz nie. Momentálne som v čakacom móde. Doštudovať je teraz môj hlavný plán, mám pred sebou ešte rok a pol.
Ako sa pasujete s hereckými výzvami? Čo na vás najlepšie platí?
Je to veľa individuálnej práce. Na mňa funguje to, keď som stále v pracovnom cykle. Neprospievajú mi dovolenky a voľný čas. V ňom sa viem až príliš odviazať, zabudnem na robotu a potom sa mi ťažko do toho dostáva naspäť. Z mojich skúseností viem, že musím byť neustále sústredený a potrebujem toho mať veľa. Som proste čiastočný workoholik. Veľmi ma moja práca baví, napĺňa a zároveň mi aj pomáha.
Čo sa ti zatiaľ zdá na hereckom povolaní príťažlivé a čo by ste najradšej oželeli?
Príťažlivá je rôznorodosť. Každá hra je iná a aj každá skúška. Nikdy sa nič neopakuje. Verím, že sú ľudia, ktorí milujú kancelársku prácu, ale pre mňa to nie je. Ťažké je pre mňa písanie prác a podobne, tie školské teoretické povinnosti. Nie som veľmi študijný typ.
Tento rok ste skončili bakalárske štúdium na VŠMU a pokračujete. Ako sa vám darí zladiť školu a prácu?
Som v prvom ročníku magisterského štúdia. Herectvo je premenlivé, raz je toho viac, inokedy menej. Teraz mám toho viac, tak sa môžem viac sústrediť na školu. Predtým som veľa natáčal, to bolo náročnejšie. Ale môj názor je taký, že všetko sa dá, keď sa chce. Po dohode s pedagógmi a produkciou to ide. Všetci sme ľudia a vždy sa dá dohodnúť.
V čom je ťažké mať tak slávneho deda a otca?
V tom, že si musím nájsť vlastnú identitu a chcel by som prestať byť porovnávaný s nimi. Potrebujem si spraviť vlastnú cestu a nech ma verejnosť v jednom kuse neporovnáva s nimi. Samozrejme si ich oboch veľmi vážim a je to pre mňa veľká česť, ale každý človek chce mať prirodzene vlastný úspech a nie byť škatuľkovaný za úspech niekoho iného.
V čom sú pre vás obaja vzorom?
V hereckom svete a aj tom ľudskom. Starý otec bol výborný človek a môj otec ešte stále je. Otca a deda som vnímal viac ako rodinu než ako hercov a nemiešal som si prácu s rodinou. Keď zomrel dedo, bol som mladší, mal som sedemnásť rokov, ešte som herectvo neštudoval. Mám ešte šestnásťročného brata, odmala hráva futbal a tomu by sa chcel aj venovať. Tak aspoň niekto je u nás aj na šport (úsmev).
Aká spomienka sa vám ako prvá pri starom otcovi vybaví? Taká, na ktorú nikdy nezabudnete?
Keď film Rukojemník premietali v Zlíne a dedo sa rozplakal, keď ma videl v dojemnej poslednej scéne. Prišiel som za ním a on ma bez slova objal. Je to veľmi príjemná spomienka.
Zastihla som vás tesne po skúške predstavenia. Na akej hre pracujete?
Ide o Goldbergovské variácie v našom školskom divadle Lab. Premiéra bude 16. decembra. Sme v strede procesu, takže riešime všetko za pochodu, veľa skúšame, hádame sa, klasické skúšky ako to medzi mladými hercami býva.
Máte priateľov aj mimo hereckej brandže?
Jasné. Skoro všetci moji priatelia sú mimo herectva. Mali sme takú silnú partiu už od strednej školy a v nej sme sa venovali herectvu iba ja a Martin Klinec. Ostatní robia úplne iné veci.
V minulosti ste sa venovali aj influencerstvu, ako je tomu dnes?
Nikdy to nebola moja šálka kávy. Túto etapu mám už za sebou, nie je mi príjemné zdieľať život s ostatnými ľuďmi.
Na sociálnych sieťach máte aj krásne videá z vašej rodinnej chalupy vo Veľkom Poli, čo tam najradšej robíte? Vie chlapec vo vašom veku iba tak pasívne oddychovať?
Tam chodievame už roky celá partia a je to také naše šťastné miesto. Som veľmi aktívny človek, s tým oddychom mám trochu problém, po chvíli začnem mať zlý pocit, keď len tak ležím.
Aké máte záľuby okrem herectva?
Momentálne striedam tri aktivity, ktorým sa naplno venujem. Snažím sa ich pravidelne robiť každý týždeň. Cvičím tri krát týždenne, potom chodím liezť na lezecké steny a na skateboarde jazdím už viac ako sedem rokov. V posledných týždňoch som sa k tomu vrátil, ale musím sa priznať, že moje kolená už nevládzu to, čo predtým, asi vek (smiech). Jazdím už len rekreačne. A v zime rád snowboardujem. To sa chystám už čoskoro.
V hereckom prostredí ste vyrástli. Viete si predstaviť ísť aj iným smerom, alebo je to tak, že sa mu chcete naplno oddať?
Prvýkrát ma herectvo nadchlo, keď som ako malý chlapec chodil do Divadla Aréna na otcove predstavenia. Už od mala ho mám za svoje. Neviem si predstaviť robiť niečo úplne iné. Ak iné, tak prácu v réžii, s kamerou a podobne.
Aké predstavenia v divadlách aktuálne odporúčate? Čo vás zasiahlo?
Naposledy sa mi veľmi páčilo predstavenie Deti, ktoré som videl na festivale Dotyky a spojenia v Martine. Hrajú ho v SND a každému to odporúčam. Je to výborná inscenácia.
Hráte aj malé postavy v SND, avšak vedľa veľkých hercov. S kým si najlepšie rozumiete?
Tým, že mám rodinu takú akú mám, poznám ich odmalička a máme veľmi priateľské vzťahy. Mám inú perspektívu ako spolužiaci, ktorí sa medzi nich dostali až na vysokej škole. Pre mňa sú to všetko známe tváre. Nemám z toho žiaden ošiaľ. Veľmi blízko mám k Rišovi Autnerovi a Janke Oľhovej. Pracovali sme spolu na viacerích projektoch a rozumieme si aj v súkromí. Do Národného divadla nás obsadili zo školy, Veselé paničky hrám už od strednej, cez kasting. Hrať v SND je pre mňa veľká vec a dúfam, že toho bude postupne ešte viac.
Ani sa nenazdáme a máme opäť najkrajšie sviatky v roku. Kde zvyknete tráviť Vianoce?
Na Štedrý deň sme vždy doma spolu s rodinou. A potom chodievame na spomínanú chalupu. Na oddych sa teším a aj neteším. Ale tým, že premiéru máme až 16. decembra, dovtedy budem mať veľa práce a ešte aj medzi sviatkami máme naplánované nejaké predstavenia. Bude to taký mix, ktorý mi vyhovuje.
