MUDr. Michal Pečík už zopár rokov pôsobí ako lekár záchrannej služby. Pracuje na pozemnej aj leteckej „záchranke“. Zároveň, v súkromí je to parašutista a na oblohe „stvára kúsky“ ako akrobatický pilot.
Na úvod treba uviesť, že Michal nie je ten klasický prípad – gymnazista, čo si postupne počas stredoškolského štúdia povedal, že chce ísť na medicínu a bude lekár. MUDr. Michal Pečík začínal, ako sa vraví, od piky. Do nemocnice nastúpil ako sanitár. Ťahalo ho to k záchrannej službe, preto prešiel na pozíciu vodiča dopravnej zdravotnej služby. Potom sa stal vodičom záchrannej služby, zdravotníckym záchranárom a až počas práce na „záchranke“ vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Teda, až po rokoch praxe v odbore sa rozhodol, že bude lekárom. „Rozhodnutie študovať medicínu u mňa dozrievalo postupne, počas mojej životnej cesty. Určite nešlo o jednoduché rozhodnutie „budem lekár“, ktoré by prišlo v jeden konkrétny deň,“ vraví Michal. Pôsobí v Bratislavskom kraji, avšak pri mimoriadnej udalosti ho operačné stredisko môže vyzvať a vyslať na zásah kamkoľvek v rámci Slovenska. A po novom aj na zásah v rámci cezhraničnej spolupráce.
Urgent ide priamo na vec
„Urgentná medicína má svoje nezameniteľné čaro. Je priama, účinná, jednoduchá. Tá druhá stránka je už kontext ,doby‘ a, ako ja zvyknem hovoriť ,prostredie okolo nej‘. Problémy s riadením, odovzdávaním pacientov, kvalita ľudského potenciálu. Za tie roky toho vnímam veľmi veľa. No, ten moment, keď viete, že ste niekomu naozaj v danú chvíľu zachránili život, a to nie obrazne, ale úplne fakticky a doslova, je na nezaplatenie,“ opisuje svoje pocity mladý lekár. A čo povestný adrenalín? My laici si to predstavujeme tak, že pri záchrane ľudského života musí byť aj poriadny kus adrenalínu a že práve preto si lekári vyberajú urgentnú medicínu. Doktor Pečík však vraví niečo iné – práca lekára v záchrannej službe s adrenalínom nemá veľa spoločného. „Človek musí krízové situácie riešiť pokojne a s rozvahou. V tom je urgentná medicína špecifická a zároveň príťažlivá,“ konštatuje.
Aj hobby ho trénuje na záťaž
No na druhej strane sa na pestrosť práce veru sťažovať nemôže. Rozmanitosť týždenného rozvrhu mu zabezpečuje aj jeho originálne hobby. „Môj bežný týždeň niekedy vyzerá ako splnenie mnohých snov na niekoľko životov dopredu. Pondelok môžem visieť na lane pod vrtuľníkom, utorok robím s lietadlom akrobatické prvky a kotrmelce vo vzduchu, v stredu sedím v „húkajúcej“ sanitke, vo štvrtok vyskakujem z lietadla a lietam na padáku… To všetko ma pripravuje na výzvy, ktoré mám pred sebou. A snívam naozaj vo veľkom. No a potom je celkom pochopiteľné, že vás len tak úplne „hocičo“ v bežnom živote nerozhodí. Schopnosť vyrovnať sa so záťažovou situáciou máte naozaj vysokú,“ mieni vskutku odvážny lekár. Určite nie je veľa doktorov, ktorí by vo voľnom čase skákali padákom, alebo sa venovali leteckej akrobacii. Michal si však na to trúfol. Začalo to už v detstve. S rodičmi býval v Martine a letisko Tomčany videl z okna. Chodieval naň s otcom a cítil sa tam ako doma. Túžba vzniesť sa do oblakov vznikla práve tam, aj keď do lietadla si sadol neskôr. „Letecká akrobacia vyžaduje od človeka určité predispozície. Rozhodne to nie je pre každého a je veľmi dôležité, aby človek v istom smere ako pilot dozrel. Jedna vec je, že sa nám niečo páči, druhá vec je realita, či na to vôbec máme,“ myslí si Michal.
Pripravuje knihu
V posádkach záchrannej služby Michal pracuje už bezmála šestnásť rokov. Za ten čas zažili veľa náročných zásahov. Údajne toho je na vydanie samostatnej knihy. A niečo aj pripravuje, ale bude to vraj veľmi špecifické. Krátke edukačné príspevky v jednoduchom jazyku už teraz zdieľa vo svojich postoch na sociálnych sieťach, kde je známy ako flydoc_flyingdoctor.michal. „Najnáročnejšie sú tie momenty, keď na mojom rozhodnutí priamo závisí, či pacient dostane šancu a prežije. To sú tie najťažšie situácie v mojej práci. Bolo tomu tak aj pri jednom zásahu, na ktorý si spomínam. Mladý pacient, dopravná nehoda. Auto vyletelo z cesty, niekoľkokrát sa vo vzduchu prevrátilo a počas toho ho vymrštilo z vozidla. Vždy zdôrazňujem absolútnu nevyhnutnosť používať vo vozidle bezpečnostné pásy. Jeho stav bol mimoriadne zlý. Ťažké zranenia, bezvedomie, opakovane povracaný. Veľmi dobre si pamätám presne ten moment, vedel som, že ak tu zlyhám, zomrie. S tímom sme urobili všetko, čo bolo na mieste potrebné a realizovali urgentný transport. Bol to veľmi náročný zásah ako po fyzickej, tak najmä psychickej stránke a v tej dobe som bol aj odborne prognosticky „na pochybách“, či prežije. O to viac ma úprimne potešilo, keď sa mi pred časom ozvala jeho mama, že rehabilituje. A keď bude mať všetko ,za sebou‘, radi by sa stretli. Takéto momenty majú nádych človečiny a sú pre mňa veľmi zmysluplné,“ opisuje Michal Pečík.
So smrťou sa musíme zmieriť
Ako lekár záchrannej služby sa, prirodzene, stretáva aj s úmrtím. Nie vždy sa dá pomôcť, zachrániť pacienta. Ako spracúva takéto chvíle? „Už dávno som pochopil – aj vďaka mojej práci, že so smrteľnosťou sa všetci musíme zmieriť. Všetci. Ak viem, že by nikto neurobil pre pacienta viac, vyčerpali sme naše možnosti, dokážem to prijať. A tá horká ,pachuť‘ je prekrytá silou času…,“ dodáva. Doktor Pečík je jedným z lekárov, ktorého priamo pri práci môžeme sledovať aj v relácii – dokumente STVR Tiesňová linka. Projekt približuje autentický pohľad na prácu a činnosť záchranných zložiek. Vzdeláva a učí verejnosť správne reagovať na krízové situácie, keďže náš každodenný život prináša nečakané situácie, v ktorých rozhodujú sekundy.
Kamera mu pri práci nevadí
„Tento projekt vnímam veľmi pozitívne a vidím v ňom veľký potenciál z pohľadu možnosti edukácie najmä laickej – no nielen verejnosti. Čo sa mňa osobne týka, mal som dve podmienky. Autentickosť, teda nič nebudem ,umelo hrať‘ kvôli tomu, že je tam kamera. Ďalšou podmienkou bolo, aby celá relácia mala vhodný edukačný presah. S produkčným tímom sme sa na tomto zhodli a tak výborne spolupracujeme. Osobne mi kamera nijako nevadí, ani ma pri práci nevyrušuje. Nemám s tým problém. Samozrejme, človek pracuje s vedomím, že ohlasy sú a budú rôzne, no vždy sa snažím vidieť pohár poloplný a nie naopak,“ vysvetľuje šikovný lekár.
Viera Mašlejová
Foto: MUDr. Michal Pečík, STVR
