Zuzana Jurkovičová, mladá dobrovoľníčka, má za sebou niekoľko kratších dobrovoľníckych skúseností v rôznych kútoch Európy. Tentoraz sa však rozhodla urobiť odvážny krok a na šesť mesiacov odcestovala do Zambie, kde pomáhala deťom a komunitám v ťažkých životných podmienkach.
Stretnutie s realitou každodenného života v Afrike jej otvorilo oči a navždy zmenilo spôsob, akým vníma svet. „Ja som sa počas svojho pôsobenia snažila zdieľať predovšetkým radosť, úsmevy a krásu Zambie, nielen jej chudobu. Pretože práve to je to, čo túto krajinu robí výnimočnou a krásnou,“ objasňuje na úvod nadšená dobrovoľníčka.
Pred pôsobením v Zambii sa Zuzana zúčastnila viacerých dobrovoľníckych projektov v Európe. Hneď po ukončení strednej školy, v roku 2021, sa vybrala cez program European Solidarity Corps do Grécka na projekt s názvom Act Green: „Nachádzali sme sa v malom mestečku Krioneri a program zahŕňal viacero úloh. Najskôr sme sa venovali vytváraniu a čisteniu turistických chodníkov v okolitých horách, kde sa nachádzali jaskyne, ktoré počas druhej svetovej vojny slúžili ako úkryt pre židovské obyvateľstvo. Keďže som kreatívny typ človeka, podujala som sa aj na rekonštrukcii mozaiky v centre mesta. Ďalšou súčasťou projektu bola spolupráca s miestnou škôlkou v Korinte, kde sme spoločne vytvorili nástennú maľbu, aby sme deťom spríjemnili každodenné chvíle v škôlke. Počas tohto projektu som si uvedomila, ako veľmi ma napĺňa cestovanie a dobrovoľnícka činnosť, a tiež ako rada pracujem v medzinárodnom tíme,“ približuje Zuzana.
V roku 2022 sa preto rozhodla pokračovať v dobrovoľníckej činnosti a zapojila sa do ďalšieho projektu vo Fínsku s názvom Project Friendship. Nachádzali sa uprostred prírody, kde prvé týždne strávili prípravou seminárov a hier na tému priateľstva, ktoré následne prezentovali deťom v okolitých školách: „Bola to nielen zábavná, ale aj obohacujúca skúsenosť, keďže som mala možnosť vidieť ako funguje školstvo v jednej z najvyspelejších krajín Európy.“
Dobrovoľníctvo otvára srdcia
Je to činnosť, ktorú vykonávate bez očakávania odmeny, no nakoniec vás obohatí viac ako akákoľvek iná práca. Vďaka nemu malo mladé dievča možnosť cestovať a spoznávať svet. Nie ako turista, ale ako súčasť miestnej komunity. „Dobrovoľníctvo je o vzájomnej výmene skúseností, tradícií a kultúry; človek začne vnímať svet inak, s väčšou empatiou a pochopením. Spája ľudí s rovnakým cieľom a prispieva k tomu, aby bol svet lepším a krajším miestom. Každému by som odporučila aspoň raz v živote vyskúšať dobrovoľnícku činnosť. Nemusíme pritom cestovať ďaleko do zahraničia. Množstvo príležitostí na pomoc existuje aj v našom okolí. Niekedy stačí málo, napríklad vyčistiť park či les,“ odporúča Zuzana zanietene.
Nie každá organizácia pôsobiaca v Afrike funguje tak, ako by mala
Najdôležitejšie pre ňu bolo nájsť organizáciu, ktorá sa skutočne venuje udržateľnému rozvoju komunít. Dobrovoľníctvo v Afrike sa pre mnohé organizácie stáva biznisom, no lokálnym komunitám nijako neprispievajú, práve naopak. Častokrát sa nesprávnym výberom organizácie stáva, že ľudia z miestnych komunít prichádzajú o prácu, napríklad učiteľa, len preto, aby si niekto zo zahraničia mohol na dva týždne „vyskúšať“, aké to je byť dobrovoľníkom v Afrike.
„Ako dobrovoľník si treba uvedomiť, že do krajiny neprichádzame ako tí, ktorí chcú všetko zmeniť alebo si myslia, že vedia všetko najlepšie. Miestni ľudia veľmi dobre vedia, čo je pre nich najlepšie, a často majú aj dostatok vedomostí, chýbajú im len prostriedky a podpora. Je mimoriadne dôležité pracovať ruka v ruke s miestnymi obyvateľmi, navzájom si pomáhať a hlavne sa nad nikoho nepovyšovať,“ upozorňuje Zuzana
Chlapci majú prednosť
Mladá študentka vedela, že situácia v niektorých častiach krajiny bude zlá, no netušila ako veľmi. „My sme mali ešte veľké šťastie. Mali sme dom a posteľ, v noci nám na pár hodín fungovala elektrina aj voda a každý deň sme mali čo jesť. Toto, žiaľ, nie je realita, ktorú v Zambii žije každý. Ľudia, najmä na vidieku, žijú v malých hlinených domčekoch so slamenou strechou, kde spolu býva aj niekoľko generácií, a to úplne bez prístupu k elektrine či tečúcej vode. Pre vodu chodia do vzdialených komunít a varia na ohni. Sú to podmienky, ktoré si mnohí z nás ani len nevieme predstaviť,“ približuje realitu všedných dní.
Negatívne ju prekvapil aj prístup k vzdelávaniu dievčat. Ak má rodina viacero detí, chlapcov aj dievčatá, a nemajú dostatok financií, častokrát sa rozhodnú, že v štúdiu budú pokračovať len chlapci. Dievčatá zostávajú doma, pomáhajú v domácnosti alebo na poli a snažia sa prispieť k príjmu rodiny. Materská dovolenka pre ženy trvá iba tri mesiace. Po jej skončení si rodiny musia buď platiť opatrovateľku, alebo si deti nosia do práce. Niekoľkokrát videla mladé matky, ktoré pracovali dlhé hodiny na slnku na poli s bábätkom uviazaným na chrbte.
Všadeprítomné predsudky
Väčšina ľudí si pod slovom Afrika predstaví obrázky hladujúcich detí či miesto plné utrpenia. Prvé, čo na nás vyskočí na internete, sú zábery detí z krajín, ktoré akoby ani nepatrili do nášho sveta. Čítame dlhé odseky o globálnej chudobe a v ďalšom momente otočíme stránku, zabudnúc na skutočnú realitu. To je obraz nášho sveta. Zabúdame však na to, že Afrika je obrovský kontinent, kde má každý kút inú tvár. Samozrejme, v mnohých častiach panuje veľká chudoba, no žiaľ, práve tento obraz sa najčastejšie prezentuje. Pritom mnohé africké mestá či krajiny fungujú v mnohých smeroch lepšie ako tie naše.
„Jedna z mojich kolegýň pochádzala z Nigérie a to, ako mi popísala fungovanie ich krajiny, mi v niektorých prípadoch dávalo väčší zmysel než systém, ktorý poznáme u nás. S predsudkami som sa stretla aj v oblasti vzdelania. Niektoré deti, s ktorými som pracovala, nemali možnosť chodiť do školy. Nevedia čítať ani počítať, no zvládajú hovoriť šiestimi až siedmimi jazykmi. Každý z nich je pritom výrazne odlišný (napokon, v Zambii existuje až 72 lokálnych jazykov-pozn.red). Títo ľudia nie sú hlúpi. Často len kvôli chudobe nemajú možnosť svoje schopnosti a nadanie naplno rozvíjať,“ objasňuje Zuzka.
Skutočné hodnoty
Zuzane sa najviac v Afrike páčilo to, že napriek ťažkým podmienkam, v ktorých ľudia žijú, si dokážu užívať život. Nesťažujú sa, tvrdo pracujú, aby uživili svoje rodiny a zvládali každodenné výzvy. Bola to pre ňu to obrovská lekcia pokory a vďačnosti. „Naučila som sa, že mať menej často znamená mať viac. My ľudia máme často pocit, že nám stále niečo chýba. Naháňame sa za vecami, peniazmi, trávime celé dni v práci a pritom zabúdame žiť. Zabúdame si vážiť to, čo máme. Na druhej strane sú tam ľudia, ktorí nemajú ani zďaleka toľko ako my, no aj tak dokážu prežívať radosť a užívať si život omnoho viac. Pravá radosť totiž nepramení z materiálnych vecí. Je to o schopnosti tešiť sa z maličkostí, byť obklopený blízkymi, vážiť si každý okamih a jednoducho byť prítomný tu a teraz,“ hovorí mladá žena s pokorou.
Ľudia, ktorých tam stretla, ju naučili tešiť sa aj z tých najmenších drobností, nad ktorými by sa predtým ani nepozastavila. Žijú v nesmierne náročných podmienkach, no nevzdávajú sa. Bojujú za svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. „Verím, že táto skúsenosť ma veľmi zmenila a že už nikdy nebudem pozerať na svet rovnakými očami.“
Palacinky na pahrebe
Detské mestečko je miesto, kde sa sústreďuje viacero projektov na jednom mieste. Jeho hlavnou súčasťou je škola, ktorú navštevovali deti od predškolského veku až po 12. ročník. V škole bolo približne 500 žiakov. Okrem toho sa v areáli nachádza aj akadémia pre mladých ľudí z ulice, projekty zamerané na boj proti klimatickej kríze či klub mladých farmárov, ktorý združoval mladých poľnohospodárov z okolitých komunít.
„Ja som bola súčasťou škôlky a akadémie. V škôlke som sa venovala malým deťom. Vymýšľala som rôzne aktivity a hry, učili sme sa písať, tancovali sme na detské pesničky. Taktiež som vytvárala edukačné plagáty, ktoré sme vyvesili po celej škôlke, a pomocou nich som deti učila základy angličtiny. V Zambii je povinnosťou vyučovať v anglickom jazyku, no deti doma hovoria len lokálnymi jazykmi, a preto je dôležité začať s angličtinou už v predškolskom veku. V akadémii som pomáhala s výučbou angličtiny. Každý pondelok večer sme organizovali dodatočné hodiny. Raz za 2–3 týždne sme mali týždeň služby, počas ktorého sme boli zodpovední za celý večerný program počas celého týždňa, plánovanie víkendových a voľnočasových aktivít, a taktiež sme trávili celý deň v blízkosti študentov, dohliadali na nich a pomáhali im. Popri tejto práci som založila aj Klub umenia, kde sme sa so žiakmi školy aj akadémie venovali kresleniu a rozvíjaniu kreativity. Jednou z najpopulárnejších aktivít bola výroba náramkov. Nebola to len zábava, ale aj rozvoj praktickej zručnosti. Mnohí študenti objavili svoj talent a otvorila sa im možnosť v budúcnosti začať malé podnikanie. Ďalšou aktivitou, ktorú sme zrealizovali spolu s kolegyňami, bola výroba lavičky v školskom parku z plastových fliaš a odpadu. V Zambii neexistuje systém zberu odpadu, a tak sa smeti bežne povaľujú po zemi. So študentmi sme zbierali plastové fľaše a odpad v areáli školy aj v okolitých komunitách. Fľaše sme následne naplnili rôznymi druhmi plastového odpadu, aby boli pevné, a použili ich ako stavebný materiál na lavičku. Touto aktivitou sme mladým ľuďom ukázali, že aj bez dostupných zberných služieb existujú kreatívne riešenia, ako chrániť planétu,“ tvrdí Zuzana.
Bývala v malej komunite, kde elektrina a voda fungovali len niekoľko hodín týždenne, a to väčšinou uprostred noci. Len málokedy sa stalo, že by mali elektrinu počas dňa. V Zambii totiž prísun vody závisí od elektriny, keď nešla elektrina, netiekla ani voda. V dome mali veľké nádoby, do ktorých zachytávali vodu a používali ju na varenie, umývanie, sprchovanie či splachovanie toalety. Spolu s kolegyňami, s ktorými zdieľala ubytovanie, sa striedali v tom, ktorá sa v noci zobudí a doplní vodu. Voda nebola pitná, tak ju museli filtrovať alebo prevariť a následne nalievať do fliaš, aby mali čo piť počas dňa.
Na varenie používali plynový sporák, ale keď sa minul plyn v bombe, museli pripravovať jedlo na ohni. Niekoľkokrát si robili palacinky na pahrebe. Jedlo nemohli skladovať v chladničke, takže si pri nákupe vyberali len potraviny, ktoré vydržia bez chladenia. V okolitých komunitách si vedeli kúpiť len základnú zeleninu ako paradajky alebo cibuľu a práve tie tvorili základ každodennej stravy. Zariadenia a baterky dobíjali pomocou solárnej nabíjačky, alebo sa im ich podarilo nabiť počas nočných hodín, keď bola dostupná elektrina.
Konflitky sa (ne)riešia bojom
Akadémia je miestom druhých šancí pre mladých ľudí, ktorí pochádzajú z nestabilných rodín, detských domovov alebo zažili život na ulici. Mnohí z mladých ľudí, ktorí do nej prichádzajú, majú od 15 do 22 rokov. Tí najstarší boli v Zuzaninom veku a získať si ich rešpekt bolo naozaj náročné.
„V spomínanom detskom mestečku začínajú dvojročnú cestu transformácie. Program je pútavý a navrhnutý tak, aby ich podporil vo všetkých oblastiach ich rozvoja. Keďže mnohí z týchto študentov nikdy nenavštevovali školu alebo školu predčasne opustili, počas svojho pobytu sa učia čítať, písať, správne skladať slová v angličtine, používať časy a pracovať so základnou matematikou. Všetky tieto zručnosti sú nevyhnutné, aby sa orientovali v živote a možno aj jedného dňa viedli svoj vlastný biznis. Hlavným zameraním programu je praktické školenie v zručnostiach. V Zambii nie je vždy ľahké získať prácu, ale zručnosť je niečo, čo im nik nevezme, je to niečo, na čom môžu postaviť svoju budúcnosť. Mladí ľudia, s ktorými som pracovala, pochádzajú z ulice a často zažili veci, ktoré si my ani nevieme predstaviť. Mnohí z nich boli súčasťou gangov len preto, aby prežili. Veľa z nich bolo alebo stále je závislých na drogách, cigaretách či alkohole a mnohí nemali žiadnu výchovu ani rešpekt k autoritám. Aj tie najmenšie konflikty riešili bojom, preto potrebovali stáli dozor. Aby na ulici prežili, museli veľakrát kradnúť, a tento zvyk si so sebou priniesli aj do školy. Niekedy sa stalo, že zmizla aj soľ na varenie a žiaci si následne sťažovali, že jedlo, ktoré sa varí, je bez chuti, no sami boli toho dôvodom. Častokrát si mysleli, že trestajú učiteľa a nás, keď neprídu na hodinu, no museli si uvedomiť, že tu sú hlavne pre seba a pre svoju budúcnosť. Niekedy to bolo naozaj náročné a človek na takúto prácu potrebuje veľkú trpezlivosť, “ rozpráva Zuzka.
„Mnohí boli zneužívaní, bití a dennodenne vystavení násiliu. Čo ma však najviac fascinuje, je ich túžba zmeniť svoj život a bojovať o lepšiu budúcnosť. Je to náročný boj, mnohí to vzdajú a vrátia sa späť na ulicu. V škôlke som zase zažila situáciu, kde niektoré deti prišli do školy bez akéhokoľvek jedla. Mnohé z nich pochádzajú z rodín, kde si rodičia môžu dovoliť len jedno jedlo denne. No aj tieto malé detičky mali silný duch spolupatričnosti a spoločne sa kúsok po kúsku podelili s deťmi, ktoré si jedlo v ten deň nepriniesli.“
Tradičné zvyky
Ľudia majú v Zambii rôzne zvyky a tradície. Deň pred oslavou Dňa žien sa všetky ženy, učiteľky aj žiačky spoločne stretli, obliekli si tradičné oblečenie, čo je farebná látka s lokálnymi vzormi, ktorú uviazali okolo pása, a spoločne skrášlili a upratali prostredie okolo školy. Chceli všetkým ukázať, aké dôležité sú ženy v spoločnosti a ako si ich treba vážiť. Ďalšou tradíciou v oblasti, v ktorej sa Zuzana nachádzala, je Festival Kulamba Kubwalo. Je to tradičná oslava kmeňa Lenje, ktorá sa každoročne koná v okrese Chibombo v Centrálnom regióne Zambie.
Prípravy na oslavu trvajú celý týždeň a zahŕňajú tance a prezentáciu tradičných jedál. Hlavným bodom festivalu je sprievod náčelníka, Senior Chiefa Mukuniho Ng’ombeho, ktorý prechádza ôsmimi zastávkami. Tieto miesta symbolizujú trasu, ktorou kmeň Lenje kedysi migroval z dnešnej Demokratickej republiky Kongo do Zambie.
Zuzana nezažila v Zambii iba príjemné chvíle: „V jednu noc nám neznámy muž alebo muži vnikli do nášho domu cez okno aj mreže, prehrabali nám veci a ukradli najdrahšiu vec, ktorú našli – bicykel. Dvere si potom odomkli z vnútra a celý dom nechali otvorený, až pokým sme sa ráno nezobudili. Bol to naozaj nepríjemný zážitok a chvíľu trvalo, než sme opäť začali v dome pokojne spávať. Najdôležitejšia vec však bola, že sa nikomu nič nestalo.“ Mladá dobrovoľníčka sa na ulici cítila ako celebrita. Ľudia ju zastavovali, chceli sa o ňou rozprávať alebo odfotiť. „Veľakrát sa stalo, že si muži pýtali moje telefónne číslo, alebo sa ma rovno spýtali, či si ich nevezmem za muža. Raz som dokonca dostala ponuku : chceli ma odkúpiť od rodičov za sto kráv,“ spomína si Zuzana so smiechom.