Maľuje veľkoformátové obrazy plné farieb, kvetov a svetla. V prírode nielen hľadá inšpiráciu, ale aj prespáva pod hviezdami, aby ju mohla vnímať celým bytím. Maliarka Alena Šikulová žije kvety tak intenzívne, až sa zdá, že jej plátna dýchajú. V jej tvorbe sa stretáva jemnosť, ženskosť, intuícia a radosť zo života. „Kvety sú moja téma, žijem nimi,“ hovorí výtvarníčka, ktorej obrazy pôsobia ako liek na dušu.
Vaša aktuálna výstava s názvom Snenie o lúkach prebieha v bratislavskej Eurovey v priestoroch reštaurácie Sajado. Čo na nej môžu návštevníci vidieť?
Návštevníci si môžu pozrieť obrazy, ktoré sú tematicky zamerané na prírodu. Prevažne kvitnúce lúky, flóru a faunu. Venujem sa výhradne tomuto žánru, a to v modernom, impresionistickom štýle.
K impresionizmu ste sa dostali postupne?
Presne tak. Počas štúdia na výtvarnej škole sme si prešli rôznymi štýlmi, čo je prirodzená súčasť umeleckého vývoja. Začínala som realisticky, no čím viac som maľovala, tým viac som zjednodušovala formu. A tak si ma prirodzene získal impresionizmus. Dnes je to môj hlavný výtvarný prejav.
Obrazy sú charakteristické aj tým, že sú väčších rozmerov. Je to váš zámer?
Určite. Maľujem výlučne olejom a väčšina mojich obrazov má viac ako meter, niektoré aj meter a pol. Veľký formát mi umožňuje lepšie sa výtvarne vyjadriť. Mám priestor na detaily, na farby, na tie moje lúky plné kvetín. V malom formáte by sa mi to všetko nezmestilo.
Vaša tvorba je silne spätá s prírodou. Je aj o ženstve? O intuícii?
Určite áno. Myslím, že som v tomto typická žena. Milujem kvety, prírodu a jemnosť. Je zaujímavé sledovať, že na výtvarných sústredeniach majú ženy často blízko k prírodným motívom, zatiaľ čo muži skôr k architektúre. A mne to vyhovuje. Kytice, ktoré dostanem, si vždy odfotím, uchovám a neskôr ich prenesiem na plátno. Kvety sú moja téma, žijem nimi.
Čo býva tým prvým impulzom, ktorý vás privedie k plátnu?
Impulzov je veľa. Mám stovky inšpirácií v mobile, množstvo fotografií. Keďže v zime príroda nekvitne, často si pomáham práve archívom. Ale najväčším impulzom sú pre mňa farby. Keď vidím zaujímavú farebnú kompozíciu ako je rozkvitnutá lúka, skalka, alebo záhradka, tak hneď viem, že si to chcem namaľovať. Je to úplne prirodzené, zo života.
Dá sa povedať, že maľovanie je pre vás aj forma meditácie?
Áno, ale priznám sa, že nie vždy je to jednoduché. Keď sa už maľovaniu venujete profesionálne, niekedy s tým aj bojujete. Nie vždy je nálada, nie vždy sa chce. Ale snažím sa udržať si ten vzťah k tvorbe čo najživší. Maľovanie je pre mňa emocionálnym vyjadrením. Zaujímavé je, že keď prežívam ťažšie obdobia, moje obrazy sú ešte farebnejšie. Vyložene temné obrazy nemám. Čím horšie obdobie, tým pestrejšia paleta.
Vaše diela sú plné jasných farieb a pôsobia veľmi pozitívne. Vnímate v tom aj spirituálny rozmer?
Určite maľujem cez intuíciu. Spiritualita ako taká však nie je hlavnou zložkou mojej tvorby. Je to skôr vedľajší efekt, duševno sa do obrazov vpíše prirodzene, ak človek tvorí úprimne.
Máte skúsenosti aj s vystavovaním v zahraničí? Vnímate rozdiely v reakciách divákov na Slovensku a v zahraničí?
Áno, vystavovala som napríklad v Olomouci v Čechách. Pracujem však najmä na Slovensku, aj keď mám zopár zákazníkov aj v Nemecku či Rakúsku, možno päť ročne. Takže mojou hlavnou pôsobnosťou zostáva slovenský trh. Slovensko podľa mňa ešte nedozrelo na hlbšie vnímanie výtvarného umenia. Aspoň v porovnaní s krajinami ako Rakúsko či Česko. Tam majú ľudia umenie prirodzenejšie zakorenené v živote, vážia si ho viac, je tam aj viac galérií. Ja som z Malaciek a u nás galériu ani nemáme. V Bratislave je to už o niečo lepšie. Ale všeobecne mám pocit, že v zahraničí sú ľudia voči umeniu otvorenejší.
Z vašich obrazov vyžaruje pokoj. Myslíte si, že umenie môže byť liečivé? Pre diváka aj pre samotného umelca?
Jednoznačne áno. Tvorba má terapeutický účinok. Aj pre mňa, aj pre toho, kto obraz vníma. Moje diela sú optimistické, pokojné a farebné, a ľudia ich často chcú práve preto. Aby im skrášlili domácnosť alebo priniesli dobrú energiu. Mnohí mi píšu, že sa na obraz pozerajú aj dve hodiny v kuse. To je pre mňa najväčší kompliment. Tie obrazy sú plné detailov, pracujem na nich aj tri-štyri týždne. Človek v nich každý deň môže objaviť niečo nové.
Ako vnímate svoju úlohu ako umelkyne v dnešnej dobe?
V detstve ma rodičia prihlásili na výtvarnú pod slovami: „Umením sa živiť nedá.“ Ako dieťa som tomu neprikladala význam. Rovno by som nadviazala, že možno to nie je ani o dnešnej dobe, ale umelci sú tak vnímaní už odjakživa. Vždy bolo aj je veľa kvalitných umelcov a ja som veľmi vďačná, že mám možnosť robiť práve toto remeslo. Čo sa týka výtvarného umenia, umelci nie sú obmedzovaní takmer ničím – nové umelecké štýly, techniky, ktoré už ani ja niekedy nestíham sledovať. Máme naozaj neobmedzené možnosti, no ja som zostala taký klasik a stále maľujem štetcom.
Snívate o tom, že raz vytvoríte vlastný ateliér v prírode? Alebo o výstave pod holým nebom? Uvažujete o tom, že by ste svoje skúsenosti a prístup k tvorbe niekedy odovzdávali ďalej – napríklad cez workshopy alebo kurzy?
Výstava pod holým nebom by bola určite fajn, ale z praktického hľadiska by to bolo celkom náročné, nakoľko ja maľujem veľké formáty a exteriér by bol môj veľký nepriateľ. Muselo by byť naozaj bezvetrie, aby tie veľké plátna zostali tam, kde sú. Dostala som aj ponuky učiť kreslenie, taktiež teraz „fičí“ tzv. večerné kreslenie a vzniká veľa ateliérov, kde si ľudia tvoria po práci. Ale priznám sa, ja nemám na toto povahu. A taktiež ani autoritu a trpezlivosť. V tejto myšlienke sa veľmi nevidím. Pre mňa je najlepšie, keď si maľujem sama a mám svoj priestor.
Máte obľúbený kvet, ku ktorému sa vo svojej tvorbe vraciate častejšie?
Áno. Alebo skôr by som povedala, že mám obdobia, keď sa zamilovávam do konkrétnych kvetov, či už sú to lupíny, alebo známe pivonky a potom ich stvárňujem v rôznych lúčnych kompozíciách, kým sa ich vlastne „neobjem“. Potom si nájdem nový druh záujmu. Ale tie lupíny, tie sú pre mňa také už typické – k tým sa stále vraciam.
Máte niekedy pocit, že cez kvety hovoríte niečo, čo by sa slovami vyjadriť nedalo?
Samozrejme. Všetci vedia, že maľujem kvety a lúčne motívy a znie to jednoducho.
Veľmi rada svoje maľby kvetov vyjadrujem metaforicky. Kde nie je povedané všetko hneď a naraz, ale človek si môže domýšľať, snívať, prechádzať sa. Presne taká som aj ja. Možno som iba typická žena.
Spomenuli ste, že v prírode aj prespávate. Ako to vyzerá?
Úplne jednoducho. Vezmem si karimatku, spacák, niekedy aj vínko. Idem freestyle, nájdem si pekné miesto, ľahnem si pod hviezdy a načúvam prírode. Ráno vstanem a idem rovno do ateliéru pracovať. Je to pre mňa silný zdroj inšpirácie. Východ slnka, zvuky cvrčkov, vône a farby, to všetko ma fascinuje. Neviem si predstaviť, že by som to videla len z okna. Potrebujem to zažiť naplno. Aj v noci, aj ráno, v tichu prírody.