Na móle sebavedomá diva, na obrazovke krehká Magda z Dunaja. Monika Szabó ukazuje, že žena môže byť všetkým – matkou, modelkou, herečkou aj “chalaniskom” v duši. O jazvách, ktoré neukrýva, tehotenstvách, ktoré jej na chvíľu „zobrali krásu“, aj o odvahe robiť veci, v ktorých nie je profíčka, hovorí s odzbrojujúcou úprimnosťou. A čo si hovorí pred zrkadlom? Možno presne to, čo by si mala každá z nás.
Magda v Dunaji je plachá, krehká, čistá duša. Vy na móle v plavkách , ste ukázali úplne inú ženu – hrdú, silnú, vedomú. Kedy ste si túto ženu v sebe uvedomili?
Mám rada byť ženou a vždy som v sebe ženskosť veľmi cítila. Aj tá Magda je svojím spôsobom veľmi ženská – prihliadnuc na dobu a okolnosti. Ženskosť som mala vždy na prvom mieste. Je to pre mňa dôležitý aspekt, lebo nesie v sebe všetko, vrátane materstva. Trochu som sa ho najskôr obávala, že mi tú ženskosť vezme – že bude na prvom mieste už len matka a nie žena, no práve naopak, mi to materstvo ešte viac podporilo vnímanie ženskosti v sebe. Tí čo ma poznajú, vedia, že viem byť niekde vo svojej hĺbke aj taký „chalanisko“, no keď na to príde, som rada aj za „dámičku“. Moja Emília je v tomto úplne po mne. Je čistý chalanisko – zašpinená, dotrhaná v teplákoch zo škôlky príde domov, obuje si moje vysoké topánky, prezlečie šaty, nanesie si svoj detský balzam na pery, a behom chvíle sa prestrojí na dámu (úsmev).
Bola tá prehliadka pre vás aj nejakým ženským manifestom?
Určite. Bola to moja prvá veľká modelingová skúsenosť. Je sranda, že keď som bola siedmačka na základnej škole, prišla k nám agentka z modelingovej agentúry do školy a vybrala si z nášho ročníka zopäť dievčat, medzi nimi aj mňa, a ponúkla nám zmluvu. Mali sme ju zobrať domov rodičom a ozvať sa. V ten istý deň však prišiel za nami učiteľ zo ZUŠ-ky robiť nábor na dramatický krúžok. Prišla som domov s týmito dvomi papiermi. Veľmi som chcela robiť obe, no nevedela som sa rozhodnúť. Rodičia ma naviedli, nech idem na dramaťák, že by sa zo mňa raz možno mohla stať herečka. Zhodou okolností to vyšlo. Do dnešného dňa som však vnímala, že sa o mňa v tejto súvislosti už niekto zaujímal.
Začiatkom tohto roka som si uvedomila som si, že ma baví móda, obliekanie sa, rada by som aj nafotila nejaké krásne fotky… a tak som asi tie myšlienky nejako vysielala do vesmíru. Odrazu sa to celé nejako pospájalo a vyvrcholilo to tým, že som začala dostávať ponuky týmto smerom. Pre Zuzanu Hakovú som predvádzala najskôr na menšej súkromnej prehliadke. Po nej ma oslovila, či by som nechcela pre ňu predvádzať aj na Bratislavských módnych dňoch. Asi dvakrát som jej to odmietla, že tak na toto si fakt netrúfam. Napokon som si povedala, že nemám čo stratiť, iba získať. Rozhodla som sa, že ten strach z toho, že idem robiť niečo, v čom nie som profesionál, a medzi profesionálky, musím oklamať tým, že to vezmem za svoju hereckú rolu, a že si zahrám tú modelku (úsmev). Vyšlo to…
Poznali ste v nejakej inej životnej etape svoje telo aj vo verzii, s ktorou ste sa nestotožňovali?
Asi každá z nás si tým prejde. U mňa to prišlo najmä pri tehotenstvách. Pri prvom som pribrala tridsaťpäť kíl. Ľudia ma nespoznávali. Mne skrátka ani jedno z mojich tehotenstiev nepristalo (smiech). Zhoršila sa mi pleť až tak, že som mala vredy na tvári. Mala som prílišnú tvorbu mazu, ráno som si umyla vlasy a večer som ich už mala mastné. Veľmi som sa naliala. Bola som ako iný človek! Hocikomu, keď dnes ukážem fotku z toho obdobia, povie – nie, toto nie si ty (smiech). Ono sa to aj hovorí, že keď čakáte dievča, zoberie vám krásu. Celé tehotenstvo som si teda vravela – aj pri jednej aj pri druhej dcérke, že keď z týchto dvoch nebudú supermodelky, tak potom „neviem na čo to malo celé význam“ (smiech).
Vaša postava je prirodzene štíhla?
Geneticky nie. Musím na sebe prísne makať, aby som bola so sebou spokojná. Ak by som nemala kontrolu svoju stravu a zároveň necvičila alebo si aspoň nedopriala procedúry, ktoré mi pomáhajú, bola by som „krv a mlieko“. Som na seba veľmi prísna a vnímam túto vlastnosť smerom k sebe pozitívne, lebo vďaka tomu dávam svojmu telu to najlepšie, čo môžem – kvalitnú stravu, pohyb a viac spánku, ak je to možné. Dodržiavam aj striedavý pôst, ktorý pre mňa nie je žiadnou drastickou diétou, ale prirodzenou súčasťou životného štýlu. Výsledok? Cítim sa dobre, som so sebou spokojná – a to sa premieta do všetkého, čo robím.
Keď sme sa posledne stretli, spomínali ste lásku k móde skrz babičkinu skriňu…
Oh, áno. Sledovala trendy, aj keď v tej dobe to bolo ťažšie ako dnes. Materiál zo západu nebol tak k dispozícii, tobôž inšpirácie, ktoré dnes nachádzame skrz sociálnych sietí. Záchranou bol vtedy časopis Burda. Babka veľmi dobre šila a väčšinu svojho odevu si dokázala spichnúť sama. Niektoré kúsky mám dodnes doma a nosím ich. Napríklad blúzku z krepového materiálu, ktorá je skrátená – cropp-topová. Je zaujímavé, ako sa to všetko vracia naspäť. Má pre mňa veľkú hodnotu, lebo viem, že si ju babka ušila sama.
Je z kvalitnej látky, kvalitne ušitá, a preto prežila roky. Zdedila som po nej i niekoľko šperkov, ktoré rada nosím. Keď som bola malá, rada som sa hrabala v jej skriniach. Vyťahovala som si šatky, ktoré som si viazala ako sukne. Nosila som jej viskózové nočné košele ako princeznovské šaty – o ktorých mi, mimochodom, teraz hovorila, že nakupovala v Dunaji, takže kruh sa uzavrel (smiech). Keď si pozriem babkine fotografie z rôznych udalostí, vidím, že aj iné ženy boli pekne upravené a oblečené, no tá moja babička medzi nimi i tak vyčnievala. Pri jej mene sa spájalo: Marta, to je tá, ktorá vždy príde dobre vyzerajúca. A tak si hovorím, že by som aj ja rada išla týmto smerom.
Neraz vás stretávam na podujatiach a môžem skonštatovať, že sa vám to darí. Zaujalo ma, že niektoré kúsky aj recyklujete…
Nemám veľa vecí, no vyberám si nadčasové a rôznorodé kúsky, ktoré dokážem vždy inak vyskladať. Stačí ich zakaždým inak skombinovať a je z toho nový outfit. Ctím si udržateľnosť v móde.
Po nehode na svahu, z ktorej ste sa zotavovali celú zimu, vám pribudla na ruke jazva. Pre niektoré ženy by to bol alarm – ubudlo mi z krásy, no mám pocit, že vy ju nosíte s gráciou…
Pre mňa sú jazvy dôkazom toho, že žijeme. Sú to naše letokruhy. Pri pohľade na ne sa nám vynárajú spomienky aj odkazy – napríklad vďačnosť, že som tu a môžem tú ruku používať ďalej, pretože to mohlo dopadnúť aj inak. Nemám ju v pláne skrývať. Nedávno som absolvovala fotenie , po ktorom sa ma fotografka opýtala, či ju chcem retušovať. Ja som jej na to odpovedala, že určite nie, vnímam ju ako svoju súčasť (úsmev).
Veríte, že veci sa dejú z nejakého dôvodu? Ako si spätne vysvetľujete ten pád? Bol to nejaký signál od života?
Áno, vnímala som to tak, že mi chce život niečo povedať. Možno, aby som spomalila, neviem… Príde čas, keď to pochopím. Verím v osudovosť. Aj vďaka tomu pádu som totiž stretla ľudí, ktorých by som inak nespoznala a priniesli mi do života opäť niečo iné…
Veríte, že naše telo je ako partner, s ktorým musíme byť v dialógu? Počúvať ho, neignorovať ho… Ako dnes vyzerá váš rozhovor s vlastným telom?
Čím som staršia, omnoho viac svojmu telu načúvam a uvedomujem si konečnosť našej existencie. Svoje telo skutočne vnímam ako partnera, ktorý je tu so mnou do konca života, a preto preňho robím to najlepšie, čo môžem. Samozrejme, treba myslieť aj na tú hlavu, nielen našu schránku, a preto je dobré občas urobiť aj kompromis (úsmev).
Leto je čas, keď sa pozeráme viac do zrkadla. Máte niečo, čo si pred ním hovoríte?
Uvedomujem si veľký tlak zo spoločnosti, chtiac-nechtiac, porovnávame sa s inými prostredníctvom sociálnych sietí. Pri každom pohľade do zrkadla môžem vidieť ďalšiu procedúru, ktorú by som mala absolvovať, lebo „veď mám už po tridsiatke….“ A potom si pozriem svoje fotografie spred desať rokov a priznám sa sama pred sebou, že dnes vyzerám lepšie! Jasné, že som pred tými desiatimi rokmi nemala toľko vrások či pigmentových škvŕn, no stále platí, že ako ženy zrejeme a to je na tom to krásne…
Myslíte si, že má vplyv na to, ako nás vidia ostatní aj tom ako vidíme my sami seba?
Absolútne. Mám kamarátku, ktorá nie je so sebou spokojná a pred spoločnosťou poukazuje na veci, ktoré by sme si inak nevšimli. Zbytočne o sebe vytvára obraz, ktorý nie je pravdivý. A práve to je škoda, pretože krása a príťažlivosť nespočívajú len vo výzore, ale aj v tom, ako sami seba prijímame a ako o sebe zmýšľame. Ľudia nás často vidia cez to, čo im o sebe ukážeme – a ak im ukážeme neistotu, budú ju cítiť. Ale ak sa prijmeme s láskou a rešpektom, budeme vyžarovať sebadôveru, ktorá priťahuje viac než akýkoľvek ideál krásy.
Veľa z nás si z detstva nesie vzorce ako „sladkosť len za odmenu“ alebo „neplač, buď silná“. Ktoré predsavzatia od rodičov ste museli vedome zmeniť vy, aby ste boli k sebe láskavejšia?
Mne napríklad mama veľakrát hovorila „ja som tvoja mama, ja sa ti nemám prečo ospravedlňovať“. Slovo prepáč som od nej kedysi nepočula. ..Až kým sme sa o tom nezačali otvorene rozprávať. To, že som matka, totiž neznamená, že mám patent na to, mať za každej okolnosti pravdu. Moje deti sa snažím stavať na rovnocennú pozíciu. My rodičia im nastavujme zrkadlo, ktoré je dôležité.
Výchova pre mňa nie je v tom, byť dokonalý rodič a za žiadnych okolností neurobiť chybu. Naopak, dovoliť si spraviť chybu a ukázať im aj moment tej nápravy. Že si k jednej alebo k druhej dcére čupnem a poviem – prepáč, je mi to ľúto, momentálne je toto moja emócia, ktorú prežívam a je to v poriadku, pretože som len človek a spolu to dokážeme vyriešiť. Takto je to pre ne podľa mňa viac ako sa snažiť držať emócie pod pokrievkou a skrývať ich, lebo v reálnom dospelom živote, ktorý ich čaká, to predsa tak nechodí…
Vaša staršia dcérka má iného otca ako tá mladšia. To vie byť pre dieťa veľká téma. Ako ju vediete k tomu, aby sa v tom nestratila, ale vyrástla z nej vyrovnaná žena, ktorá sa nebojí zamilovať, aj keď to niekedy nevyjde?
Môj manžel si osvojil aj moju prvú dcérku. Nosí teda jeho priezvisko. Odpovedáme jej spolu pravdivo na všetky otázky, ktoré kladie adekvátne svojmu veku. Chceme, aby vyrastala v tom, že to je v poriadku. Úprimnosť je cesta. K tomu, aby dokázala aj ona spracovať veci, prijať samu seba. Príde vek, keď bude pátrať po svojej existencii a návratu k svojim koreňom a bude si môcť na veci urobiť vlastný názor s čistým papierom.
Ako sa chystáte spolu stráviť toto leto?
Toto je moje obdobie! Celú zimu ma drží len, že potom príde leto (smiech). Máme hausbót na Jarovskom ramene – to je naša dovolenka v rámci Slovenska. Chystáme sa s deťmi aj do Chorvátska a bez detí na Mykonos. Vtedy si dodám aj iné radosti, ktoré pri deťom idú bokom, napríklad spomínanú ženskosť. Nezabúdajme, že ani v dlhoročnom vzťahu netreba prestať randiť a že aj my mamy máme nárok na dobrú párty (úsmev)…