V letných mesiacoch sa do lesov vyberá čoraz viac ľudí. Utekajú pred sparnom, alebo chcú mať chvíľu pre seba. Mnohí sa obávajú stretu s medveďom. Na názor sme sa spýtali aj milovníka prírody, účastníka seriálu Lebo medveď a tvorcu projektu Život v divočine, Radovana Haluzu.
Ako situáciu u nás v medvedej problematike vnímate vy?
Aktuálna situácia na Slovensku je taká, že medvede sa strieľajú aj legálne, ale vo väčšej miere nelegálne. Tak to bolo u nás vždy, len teraz je medveď braný ako obyčajné zviera, ako nejaký potkan a nik z kompetentných poriadne nerieši pytliactvo. So súčasným stavom sú ľudia viac spokojní ako nespokojní.
Sú medvede premnožené alebo nie?
Nepovedal by som, že sú premnožené. Problém je v tom, že sa veľké množstvo medveďov zo širokého okolia sústredí na malom mieste. Napríklad na poli, kde je zasiata ďatelina, je ich spolu pätnásť, ale ďalších desať kilometrov nenatrafíte ani na jedného. Medvede sa naučili kde a v akom období nájdu potravu, ktorá im najviac vyhovuje a hromadne sa za ňou presúvajú.
Teraz je to ďatelina, neskôr to bude vysoká tráva s mraveniskami, potom sa presunú na čerešne a čučoriedky a opäť sa vrátia nižšie kvôli kukurici. Takto spolu chodia hromadne dole hore a potom vzniká obraz, že sú premnožené.
Máte návod ako to riešiť?
Táto problematika má svoje riešenia. Dokázal by som to vyriešiť tak, aby boli všetci viac menej spokojní. Nemám však teraz žiadne práva niečo organizovať. Ak sa náhodou niekedy karta obráti, som pripravený pomôcť.
V čom sme my ľudia v rámci vzťahov ako medvede?
Naše svety sú veľmi odlišné. Jediná podobnosť sa nájde pri materstve a obete s ním spojenej. Inak je medveď samotárske zviera, vyhľadáva pokoj a nepotrebuje vôkol seba nikoho. Rovnako sa ani do nikoho nestará. V tom by sme si my ľudia mohli z nich zobrať príklad. Keby sa každý staral iba o svoje problémy, svet by bol lepším miestom.
„Problém je v tom, že sa veľké množstvo medveďov zo širokého okolia sústredí na malom mieste. Napríklad na poli, kde je zasiata ďatelina, je ich spolu pätnásť, ale ďalších desať kilometrov nenatrafíte ani na jedného.“
V dokumente Lebo medveď tvrdíte, že ste v mladosti boli obeťou fyzického násilia, bojíte sa viac ľudí ako šeliem?
V detstve som prežíval náročné chvíle. Často krát som mal strach. Dnes je situácia opačná. Nebojím sa zvierat, ani tristopäťdesiatkilového medveďa a dokážem sa mu postaviť. Viem ho neustále fotiť, aj v noci. Nemám strach ani z ľudí. Prichádzam s nimi občas kvôli téme medveď do konfliktu, dokonca ma veľa ľudí nemá za to aj rado a prekáža im čomu sa venujem. Keby som mal strach zo zvierat alebo ľudí, prišiel by som o moje živobytie, ktoré ma veľmi napĺňa. A verím, že ho robím šľachetne s dobrými úmyslami.
My ľudia sme všade. Turistika v posledných rokoch enromne zrástla. Džípy, motorky aj bicykle sú v lesoch stále viac prítomné. Prichytili ste sa niekedy pri čine, že aj vy vašou činnosťou rušíte pokoj medveďa?
Určite svojou činnosťou často krát vyruším zvieratá, aj medveďa. Nedá sa vstúpiť do lesa bez toho, aby vás zvieratá nezaregistrovali. Vždy vás niekto zacíti, začuje alebo uvidí. Nerušene sa pohybovať po lese nie je možné. Nemôžeme obmedziť pohyb ľuďom po prírode iba kvôli tomu, aby neboli zvieratá rušené. Skôr treba hľadať kompromis medzi nami a zvieratami. Oni ho už robia. Zvykajú si na ľudskú prítomnosť a neberú nás ako tragédiu. Neľakajú sa ako kedysi. Začalo to byť naopak. Človek sa začal ľakať.
Na svojom Instagramovom profile (Život v divočine) máte skoro 19 000 sledovateľov. Vyše 31 000 ľudí odoberá vaše videá na Youtube. Aký je váš cieľ s touto činnosťou ďalej?
Mojím cieľom na sociálnych sieťach je získať si čo najväčšiu pozornosť a to najmä od krajanov a čechov. Mohol by som sa venovať aj zahraničiu a vydávať videá a príspevky aj v inom jazyku, ale ja sa snažím zaujať domácu scénu. Rád by som si vybudoval dobré meno, ukázal svoje kvality a verím tomu, že raz sa mi pozornosť ľudí zíde a ja im to budem môcť vrátiť.
Z vašej práce je zjavné, že milujete prírodu. Nemáte však dojem, že sa zároveň aj ochudobňujete aj o iné radovánky zo života?
Nemám ten pocit. V prírode som šťastný, spokojný a cítim sa tam prirodzene. Jediné o čo ma môj životný štýl oberá je čas strávený s najbližšimi. Je extrémnym žrútom času. Celý týždeň pracujem na týždňovkách a víkendy trávim v lesoch.
„Nemôžeme obmedziť pohyb ľuďom po prírode iba kvôli tomu, aby neboli zvieratá rušené. Skôr treba hľadať kompromis medzi nami a zvieratami. Oni ho už robia.“
Čo vám chýba vo verejnej diskusii ohľadom problematiky o medveďoch? O čom sa málo hovorí alebo vôbec?
Chýba mi najmä samotná verejná diskusia. To, čo sa aktuálne deje na Slovensku nie je diskusia, ale cirkus. A to som práve urazil cirkus. Verejná diskusia by mala byť o dvoch stranách, ktoré ponúknu riešenia a spoločne nájdu východisko. Naše debaty sú iba o ukazovaní protistrán a toho zlého. A hľadajú na sebe chyby. Nevedia ponúknuť riešenia a ak aj ponúknu, nevnímajú nič okolo. Aplikuje sa tu princíp, že kto je pri moci má pravdu. Je to veľmi čiernobiele a krátkodobé zmýšľanie.
Prišlo niekedy ku konfliktom pri hájení prírody medzi vami a inými ľuďmi?
Odkedy som začal zdieľať svoje zážitky z prírody na sociálnych sieťach, prichádza tam ku konfliktom denne. Nespravím s tým nič. Neexistuje človek, ktorého by mali všetci radi. Vždy budú ľudia, ktorí vás majú alebo nemajú radi. A tá druhá skupina spraví všetko preto, aby vám uškodila. V mojom svete stačí, že odparkujem auto tak, že desať centimetrov z neho zostane na tráve a v momente niekto zavolá policajtov. Dostávam aj rôzne vyhrážky. Naučil som sa s tým žiť a niekedy sa na nich doslova zabávam.
foto: archív R.H