Jej hlas sprevádza svet najväčších filmových hviezd, no ona sama nachádza pokoj v chorvátskej samote medzi figovníkmi a horou, ktorú volá „moja“. Bibiana Ondrejková otvorene rozpráva o živote medzi kamerou a kávou na terase s výhľadom na more, o návštevách onkologických pacientov ako „tá z telky“ aj o tom, prečo je dôležité prestať sa báť a zobrať veci do vlastných rúk – napríklad aj pokazenú posteľ.
Aktuálne nakrúcate v Česku – môžete nám priblížiť, na čom pracujete?
Dostala som ponuku pracovať na českej komédii s režisérom Tomášom Slobodom. Volá sa to Proč bychom se nezabili. Je to vlastne parafráza na Proč bychom se netěšili. Príbeh sa odohráva v jednej dedine, kde skúšajú operu Bedřicha Smetanu, a zároveň sleduje susedov, ktorí si navzájom robia naprieky – a ako to celé vplýva na ich deti. Ja hrám manželku jedného z tých susedov. Trochu Montagueovci a Capuletovci (smiech).
Ako sa vám pracuje mimo domova – zvykli ste si na cestovanie?
Ja som vo svojej podstate rodená kolotočárka (smiech). Rada cestujem, rada šoférujem.
Napriek tomu, že ste stvárnili množstvo postáv ako herečka, ľudia vás často spoznávajú podľa hlasu. Ako vnímate túto „neviditeľnú“ popularitu?
Je to perfektné. Dodnes ma prekvapí, aký majú ľudia výborný sluch, že vás dokážu identifikovať len podľa hlasu. Niekedy si ani neuvedomujem, že som takpovediac súčasťou mnohých domácností a obývačiek. Aj teraz na pľaci ma oslovil mladý človek z Čiech: „Jó, už si vybavuji, odkud vás znám.“ Ukázalo sa, že vyrastal na Morave na slovenských dabingoch.
Dabujete áčkové herečky ako Julia Roberts, Jennifer Garner, Juliette Binoche. Čo rozhoduje o tom, že si k niektorej vytvoríte výnimočný vzťah?
Už len to, že som dostala príležitosť ich dabovať, ma podnietilo viac sa o ne zaujímať, čítať si o nich. Sú to veľmi sympatické ženy. Sledujem ich kariéry a keď vidím, že sa chystajú na nejaký nový projekt, už sa teším, že z toho bude dabing (smiech).
„Vaša“ Phoebe zo seriálu Priatelia je už legendárna – máte k nej aj vy osobný vzťah?
Raz som jej chcela napísať, že ja som jej slovenský hlas. Dcéry ma hneď schladili: „Ježiši mami, to je trápne.“ Tak som to nechala tak (smiech). No keď som bola na výlete s kamarátkami a rozprávala som im to, chytili sa toho – a spoločne sme napísali správu Lise Kudrow na Instagram. Doteraz mi neodpísala (úsmev).
Možno ju ešte niekedy náhodou stretnete – napríklad na chorvátskom ostrove Krk, kde prenajímate dva domčeky.
Áno, to by bolo skvelé! Nech sa páči, pozývam ju (smiech).
Hovoríte, že Krk je ostrov silných žien. V čom ste na ňom zosilneli vy sama?
V prvom rade som tam dostala svoje krídla. Tam naberám energiu. Neviem, či je to tou silou miesta, mora, hôr – alebo mojimi životnými rozhodnutiami – ale tam rada dýcham, kráčam, smejem sa. Pozerajúc sa na horu oproti nášmu domu, ktorú nazývam Moja hora, som napísala mnoho básní. Mám pocit, že je magická. Dodáva mi silu. Dozrela som tam ako žena a prestala som sa báť niektorých vecí…
Akých napríklad?
Tých najobyčajnejších (smiech). Že si sama opravím posteľ, vymaľujem prasknutú stenu, viem, na koho sa obrátiť, keď niečo potrebujem. Som tam murárka, natieračka, chyžná – iná Bibiana než tá z televízie, ale nesmierne si to užívam. Učím sa aj po chorvátsky. Som rada, že som sa pustila do tohto „prenajímacieho“ dobrodružstva, ku ktorému som prišla ako slepé kura k zrnu…
Váš domček v Drage Bašćanskej pripomína miesto u babičky – čo na ňom ľudia milujú a čo milujete vy?
Je to ako domček u babičky, len za humnami nie sú kravičky, ale more. Je zašitý v typickej chorvátskej dedine, na samote. Má veľkú figovníkovú záhradu, jedného suseda, ktorého ani nevidieť. Neďaleko je pekný kostolík a hora. Niekedy nám do záhrady zavítajú srnky. Kolegovia známi z obrazoviek, si toto miesto vyberajú práve pre súkromie a pokoj. K moru treba ísť autom, no výhodou je, že si môžete vybrať z viacerých pláží.
Druhý dom v Punate je pri zmrzlinárni a s výhľadom na more. Máte tam svoj rituál – rannú kávu, večerné ticho?
Ráno vyjdem von, dám si hrnček horúcej vody, až potom kávu a ak si dovolím, tak aj croissant. Sedím, pozerám sa, kochám sa… občas si vybehnem zacvičiť jogu k Slovenke Andrei, ktorá mi akoby vidí do duše. Samozrejme, to je tá idylická verzia (úsmev). V realite väčšinou len čo si sadnem, už sa ženiem riešiť pokazenú klimatizáciu, kvapkajúci bojler, poštové veci či parkovacie karty…
Takáto manuálna práca býva skvelou psychohygienou. Vy sa venujete náročnému projektu Nie rakovine a ako onko-asistentka osobne navštevujete ľudí, ktorí sa stretli s touto zákernou chorobou.
Odjakživa ma to ťahalo k pomoci. Mám za sebou veľa krásnych projektov – pre autistické deti, bábätká z detských domovov, týrané ženy, ľudí so zdravotným postihnutím aj sociálne slabších. Môj otec mal rakovinu pankreasu a na ňu aj zomrel. Vtedy ma oslovili kolegovia Jana Pifflová Španková a Patrik Herman aby som sa stala ambasádorkou združenia. Neváhala som. Venujeme sa takmer všetkým onkologickým diagnózam – od prevencie, vzdelávania, poradenstva až po tlak na legislatívu. Bojujeme za dôstojné podmienky a dostupnú liečbu, ktorú si pacienti zaslúžia.
Hovoríte, že keď k nim prídete domov ako „tá z telky“, zažiaria im oči. Aké je to – byť pre niekoho „viac“?
To sú tie chvíle, keď si poviem, že tých pár minút slávy dáva zmysel. Prídem a oni vyhŕknu: „Jee, to ste naozaj vy?“ Rozprávame sa, pofotíme sa… Presne si pamätám pani zo stredného Slovenska – len mesiac pred mojou návštevou jej zomrel manžel. A ona, ktorá čakala, že sa bude lúčiť s rodinou ako prvá, zrazu ostala sama. Moja návšteva ju rozveselila, spoločné fotky okamžite rozposielala rodine a kamarátkam. Vtedy som si uvedomila, že aj takto sa dá priniesť trocha svetla do ťažkých chvíľ – zmiešať smútok s ľahkosťou.
Je pomoc súčasťou vašej identity?
Myslím si, že áno. Asi som to u nás doma vždy videla u rodičov. Ešte za slobodna sme si s Andrejkou Karnasovou brávali na Vianoce domov deti z detského domova v Bernolákove. Vždy som k nám do Senice dotiahla k štedrovečernému stolu dvoch chlapcov. Naši s tým nikdy nemali problém.
Tú podporu cítim aj od svojich dcér. Zapájajú sa do Nie rakovine – ja napríklad učím ženy, ako si samovyšetrovať prsníky na trenažéri Cecilka (úsmev), a moje deti už o tom vedia hovoriť v škole. Strážia svoje spolužiačky a kamošky. Dokonca mi dcéra nedávno volala, že našla novú výpomoc do jednej z piatich poradní pre onkologických pacientov. Keď napríklad idú z ordinácie a práve sa dozvedeli diagnózu, alebo ju už majú a potrebujú sa vyrozprávať, vyplakať, dozvedieť sa, aké majú sociálne nároky a podobne…
Takže jablko nepadlo ďaleko od stromu. A rovno na viacerých frontoch. Vašu Bibi sme nedávno zachytili dokonca v reportáži na TV JOJ. Aký to bol moment – vidieť ju v akcii?
Bola to len skúška – a hneď z toho bol boom, lebo hrdí rodičia (smiech) sme to dali na Instagram. Bibi študuje politické vedy v Madride, zaujíma ju dianie v európskych štruktúrach. Na leto hľadala prax a dostala príležitosť spolupracovať ako brigádnička na zaujímavých témach pre JOJ-ku.
Ak by sa chcela v budúcnosti venovať žurnalistike – podporili by ste ju, aj keď viete, že novinári to dnes v politike nemajú ľahké?
Aj keď ju zrejme viac priťahujú európske témy, ak by sa rozhodla ísť cestou žurnalistiky, určite by som ju podporila. Hlavne, ak by to bola zmysluplná súčasť jej cesty. Pretože keď sa človek rozhodne spojiť svoje talenty s pomocou druhým, tak to vždy dáva zmysel – nech už sa ocitne pred kamerou, za mikrofónom alebo pri lôžku pacienta.
Majú u nás mladí ľudia podĺa vás dostatočné možnosti na sebarozvoj?
Vnímam prirodzený odliv mladých ľudí, ktorí idú do sveta. Už len teraz v Prahe som spoznala počas nakrúcania vo voľných chvíľach viacero šikovných Slovákov, ktorí sa tam sťahujú a presúvajú svoje firmy. Rozprávali sme sa o tom, že skupina slovenských filmárov mala fantastický námet na film o našej historickej osobnosti, ktorého produkcia by mala byť v našom záujme. To my Slováci by sme mali o nej hrdo hovoriť do sveta. Na Slovensku však tento námet neprešiel, pritom v Čechách, v Británii a iných krajinách zaujal a dočkal sa podpory. Som si istá, že mladí ľudia u nás majú čo ponúknuť. Nie je to len instagramová generácia, ako by sa mohlo niekomu zdať. Vidím v nich obrovský potenciál…