Česká herečka Hana Vagnerová hviezdi v aktuálnych filmoch Hranice lásky a Za všetkým hľadaj ženu. Prvý menovaný spôsobuje rozsiahlu diskusiu, nakoľko sa dotýka citlivej témy – nevera v partnerských vzťahoch. Skúma hranice úprimnosti a slobody, na základe mladého páru, ktorý sa rozhodne žiť v polyamornom vzťahu. Aké sú dôsledky ich voľby a vie si niečo podobné predstaviť v reálnom živote aj hlavná predstaviteľka?
Film Hranice lásky nie je jednoduché pozerať, môj muž mal pri ňom miestami stiahnutý žalúdok. Čo ste sa dozvedeli o sebe, keď ste začali skúmať svet polyamorie počas nakrúcania filmu?
Spolu s režisérom Tomaszom Wińskim sme zistili, že máme na očiach veľké klapky. Ako spoločnosť podvedome – bez toho, aby by sme si to uvedomovali, odsudzujeme akúkoľvek inú formu vzťahu než tú zaužívanú. Zrejme preto, že je to téma, ktorá nás ohrozuje. Otázky, ktoré si začne človek klásť, nie sú totiž príjemné. Počas natáčania sme zistili, že sa nedokážeme našim postavám dostatočne otvoriť, pretože sme aj my mali strach. Tak sme sa začali pýtať sami seba, prečo nám tá téma naháňa taký strach. A vtedy to začala byť zaujímavá cesta. Film bol výbornou simuláciou toho, či by to človek zvládol aj v reálnom živote, čo všetko by musel akceptovať a aké otázky by sám sebe kládol. To sme si priali – vzbudiť diskusiu, aby sa ľudia zamysleli, ako to majú sami v sebe oni.
A ako to máte v sebe vy? Súhlasili by ste s otvoreným vzťahom?
Musím povedať, že ako som si to celé prežila počas filmu, utvrdila som sa v sebe, že to pre mňa nie je. Aj ja som mala stiahnutý žalúdok. Rovnako, ako váš partner a mnoho iných ľudí, ktorí náš film videli. V niečom je tá idea ohrozujúca a nie som zďaleka tak otvorená, akoby som možno mohla byť. Je zaujímavé pýtať sa sám seba, prečo to človek tak cíti. A som aj veľmi rada, že môj priateľ, ktorý žije vo Francúzsku a fungujeme vo vzťahu na diaľku, so mnou v tomto súhlasí. Nevedela by som si to teraz predstaviť, avšak nikdy nehovor nikdy. Úprimne som však rada, že film v ľuďoch vzbudzuje otázky. Mňa najviac na filmoch baví, keď vznikne emócia a rozprúdi sa debata.
Nevera je spoločensky prijateľnejšia než otvorené a jasné vyjadrenie sa k viacerým partnerom.
Áno, keď má kamarát aférku, každý povie – no jasné, veď to je normálne. A nie je to nič poburujúce. No keď sme povedali, že robíme na filme o otvorenom vzťahu, ľudia reagovali šokovane. Dokonca sa objavili reakcie, že kam tento svet speje a podobne. Paradoxne by neveru vedeli prijať ďaleko lepšie. Zjavne máme v sebe zakódované to klasické – zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Tiež sme si s Tomášom hovorili, že nevieme, čo by to s nami spravilo, avšak to, že začína už diskusia na túto tému, vnímame veľmi pozitívne. Ak tomu prispejeme naším filmom, budeme veľmi radi.
Česi sa považujú za otvorenejší národ v porovnaní so Slovákmi, už len kvôli vplyvu katolíckej cirkvi, a predsa ich film rovnako zaskočil…
Máme pre film francúzskeho sales-agenta z agentúry, ktorá film predáva do zahraničia, zrejme práve kvôli tomu, že pre Čechov je to stále šokujúca téma. Pre mojich kamarátov z Los Angeles je to téma, ktorá tam bola už dávno oddiskutovaná a je vybavená. Už sa tam nad tým toľko ľudí nezastavuje, my to však máme ešte stále pred sebou.
Čo vás na polyamornom vzťahu nadchýna a čo vás desí?
Príde mi fantastické, že existujú aj iné smery vo vzťahoch. A je na každom z nás, aby si zvážil, či v tom vie existovať alebo nie. Zažila som páry, kde sa na tomto fungovaní dohodli a jeden bol akoby viac zamilovaný do toho druhého a necítil sa v tom komfortne. Bol uviaznutý sám v sebe. Niekedy si človek môže sám o sebe myslieť, že to zvládne, že nie je žiarlivý typ a tá filozofia mu príde zaujímavá. Avšak, môže prísť k momentu, keď mu jeho psychika aj telo dajú najavo, že veci sa majú inak než si myslel. A desí ma na tom to, že sa môžu v tom zapliesť ľudia, ktorí si sami sebe nezodpovedajú, či to pre nich skutočne je. A v konečnom dôsledku to môže byť veľmi bolestivé. Je pekné, že dávate slobodu sami sebe tým, že si ju doprajete, no je tam aj risk, že sa váš partner zamiluje niekde inde. Jedna vec je napojiť sa na niekoho fyzicky a druhá emočne, a to sa už zvláda ťažšie.
Pri tejto téme sa zároveň nastoľuje otázka rovnosti muži verzus ženy…
My ženy máme aspoň výhodu v prejavovaní emócií, zatiaľ čo muži vyrastali veľmi dlho v tom, že byť chlap znamená neplakať a neprejavovať emócie, pretože sú pre slabých. Obávam sa, že pre mužov môže byť tým pádom ešte náročnejšie odhaliť svoju krehkosť než pre nás…
Vo filme ukazujete princíp úplnej slobody vo vzťahoch, avšak každé rozhodnutie nesie svoje dôsledky. A aké „dôsledky“ želáte vy filmu?
Dúfam, že pritiahneme do kina ľudí, ktorí majú zvyčajne pocit, že neodchádzajú z kina s emotívnym zážitkom. Priala by som si, aby sme rozprúdili debatu. A bolo by super, ak by sme inšpirovali aj ďalších hercov a tvorcov, aby prichádzali s témami, ktoré sa dajú hlbšie rozvíjať. Či už sa im film páčiť bude alebo nebude, podstatné je, aby sa aj u nás otvárali nové témy, ktoré stoja za sfilmovanie. Chýbajú nám autentické témy, tak ak niekoho inšpirujeme k tvorbe, budem sa tešiť.
Lietate medzi Prahou, Rímom a Los Angeles, ste krásna, talentovaná, zamilovaná a obsadzovaná, dá sa povedať, že si žijete svoj vysnený život?
Mám sa zaujímavo, až turbulentne. Deje sa okolo mňa veľmi veľa vecí. Pozorujem, že som aj vďaka tomuto filmu vystúpila zo škatuľky herečky, ktorá doteraz hrala určitý typ rolí. Veľa ľudí na to reaguje pozitívne a aj negatívne. Mám výborný partnerský vzťah, avšak fungujeme na diaľku, čo prináša, samozrejme, komplikácie. Vždy som si priala dobrodružný život a teraz ho mám, tak pozor na priania (smiech). Mám z toho radosť a som za všetko vďačná, len niekedy mám pocit, že je toho dosť. Akoby som bola občas uprostred tornáda.
V Taliansku chodíte dokonca do jazykovej školy, kde sa zdokonaľujete v taliančine.
Určite je lepšie byť osobne na kastingoch a ovládať dobre reč. V Ríme mám agentku, takisto aj v Los Angeles. V Amerike to zase funguje tak, že do pár dní od konkurzu sa točí, tak to by som sa tam z Európy ani nestihla dopraviť, nieto ešte pripraviť na natáčanie. Letenky na poslednú chvíľu tiež nestoja málo, takže logistika okolo mojej práce je niekedy pomerne náročná. Čo ma však teší je, že mám vo všetkých spomínaných krajinách aj výborných priateľov, a tak každá cesta stojí za to.
