Herec Pavol Plevčík dokazuje, že vnútorné dieťa sa dá v sebe uchovať aj v dospelosti a práve vďaka nemu dokáže rozdávať radosť na javisku i mimo neho.
Diváci po celom Slovensku vás čoskoro uvidia v divadelnom predstavení Zázračný svet rozprávok. Čím sú vám rozprávky blízke? Viete sa aj vy zasnívať?
Rozprávky milujem. Dodnes si ich púšťam na upokojenie a rád pri nich zaspávam. Nehovoriac o čarovnom období Vianoc..
Akú rolu tam hráte a čím si vás získala?
Hrám Gina z rozprávky Aladin, ktorý býva v čarovnej lampe a dokáže plniť priania. V našej rozprávke plní úlohu ako rozprávač, ktorý prepája dej a prenáša magickým kúzlom divákov z jedenej rozprávky do druhej, vyvoláva jednotlivé postavy zo Zázračného sveta rozprávok do nášho sveta.
Ako by ste opísali svoje detstvo a rodinné prostredie? Čo vo vás formovalo dnešnú osobnosť?
Bol som a stále som jedno veľké dieťa. V rodine mi moji rodičia vždy zabezepčili zázemie bezpečia a lásky. Možno aj preto naďalej žijem v totmo duchu.
„Každá negatívna alebo pozitívna skúsenosť nás formuje a posúva vpred“
Čo považujete za svoju najväčšiu slabosť a ako s ňou bojujete?
Som trocha lenivý a stojí ma veľa síl, rozhýbať sa, ale keď sa odhodlám tak idem na 1000 percent a potom to stojí zato.
Máte nejaký rituál alebo denný režim, ktorý vás drží pri zemi?
Rád sa pred každým výkonom poriadne pripravím. Ak ma čaká predstavenie, tak si opakujem scenár aj keď ide o menšiu rolu, ak niečo iné, vždy sa na to patrične pripravím a rozcvičím.
Ktoré momenty vo svojom živote považujete za zlomové? Také, ktoré vás navždy zmenili?
Každá negatívna alebo pozitívna skúsenosť nás formuje a posúva vpred. Možno tie negatívne aj viac, aj keď sú v danom okamihu bolestivejšie ako tie pekné. Netreba sa nikdy vzdávať. Každý ďaľší deň opäť vyjde slnko. Niekedy aj mrak. Ale slnko nakoniec vždy vyjde.
Nedávno ste sa vzdali komfortnej polohy stáleho zamestnania v divadle Nová scéna a odišli ste pracovať na voľnú nohu. Ako sa s odstupom času pozeráte na toto rozhodnutie? Čo vám dalo a naopak – čo vám vzalo?
Dalo mi to slobodu, rozhodovať sa čo s voľným časom. No zamestanie v divadle má hodnotu druhého domova. A to mi občas chýba. Niekam patriť.
Ktorý projekt alebo rola vám doteraz bola najväčšou výzvou a zároveň uspokojením?
Rolí je a bolo veľa, ktoré vyžadovali tvrdú prácu. No ak by som mal sumarizovať, tak skvelou skúsenosťou bol muzikál Boyband, kde sme skutočne boli non-stop na javisku. Spievali sme, hrali činoherné dialógy a priam až klipovo sme tancovali. V zákulisí nebol čas na oddych, nakoľko sme sa neustále prezliekali, Bola to skvelá skúsenosť, ktorá priniesla aj ovocie v podobe úspechu. Aktuálne je to predstavenie Coco a Tina, kde hrám dve postavy, prakticky nezídem z javiska a celé predstavenie držím dirigentskú taktovku tempa a rytmu. Je to bláznivá 90 minút trvajúca jazda, kde sa neustále niečo deje a musím ustriehnuť každý detail, kedže ide o detektívku a zároveň si udržať rozdiel medzi oboma postavami.
Ako sa pozeráte na súčasný stav vášho odboru (napr. divadlo, film, televízia)?
Stále mám prácu a neustále účinkujem, natáčam a tvorím, no musím uznať, že hladiská sú prázdnejšie. Možno sa ľudia aktuálne boja investovať do kúpy lístkov na kultúru, kedže je všetko neustále drahšie. Neúčinkujem v dielach, kde sa rieši alebo paroduje nejaká spoločenská sitácia. Nemoralizujem, nekritizujem. Snažím sa v tejto dobe ľudí zabaviť a odľahčiť ich od každodenných problémov.
„Akýkoľvek tlak človek pocituje iba do tej miery, do ktorej si ho sám pripustí“
V spoločnosti panuje tlak, že v určitom veku človek „musí“ mať partnera či rodinu. Ako sa so spoločenským tlakom stotožňujete?
Akýkoľvek tlak človek pocituje iba do tej miery, do ktorej si ho sám pripustí. Nesústredujem sa na to. To čo je to je a čo má byť to bude. Čo si už o tom kto myslí je jeho vec a môj osobný život.
Videla som vás aj v komédii Chlapský raj, kde ženy pri pohľade na vaše odhalené telo vstávali zo stoličiek. Ako si užívate tieto chvíle v práci?
Môže to vyznieť zvláštne, ale stále mám v sebe pocit nespokojnosti so sebou alebo jemného ostychu. Neužívam si to, že mám vyšportovanú postavu. Pracujem na nej, ale uvedomujem si, že to hodnotovo nie je to najpodstatnejšie. Navyše stále sa mám kam posúvať. Najkomfortnejšie sa na javisku cítim oblečený. Viac ma teší, keď ľudia reagujú na obsah mojich replík, ako výzor mojho svalstva.
Čo si myslíte o kritike a hejtoch? Ako reagujete na negatívne názory?
Prijímam pozitívnu a objektívnu kritiku. Neznášam hlúposť, vulgárnosť a závisť. V minulosti som si otváral komentáre pod článkami a zvyklo ma to zraniť. Dneš to už nerobím a ani nemám za potreby. Možno by sa mal každý pozrieť sám na seba v zrkadle a byť úprimný v tom čo je schopný reálne dokázať. Frfľať anonymne na internete je to najjednoduchšie.
foto: archív P.P