Uhrančivý pohľad a vyzreté odpovede. Stretnutie s mladým českým hercom Josefom Trojanom vo mne znelo ešte pár dní po rozhovore. Patrí k najvýraznejším talentom svojej generácie. O práci a zodpovednosti hovorí s rozvahou a zároveň sa pripravuje na ďalšiu veľkú výzvu – herecké pôsobenie v Londýne.
Ako sa v Bratislave cítite? Ste častým návštevníkom krásavici na Dunaji?
Chodievam k vám často pracovne a vždy je mi tu veľmi dobre. Nezdržiavam sa v Bratislave iba v režime prísť, odrobiť a odísť, ale aj ako človek, ktorý má možnosť v nej tráviť dlhší čas. Mám svoje obľúbené miesta práve pri spomínanom Dunaji. Slovákov mám veľmi rád. Momentálne k vám chodievam s takou „pachuťou“, ale za to nemôže väčšina Slovákov. Práve následkom volieb k vám chodím s ešte väčšou citlivosťou ku všetkým ľuďom a k tým, ktorí sa aktuálne necítia dobre.
Videla som aj vaše video k nedávnym českým voľbám, kde ste apelovali na to, aby ľudia vyjadrili svoj názor pri urnách..
Veľmi to nepomohlo.
A čo vám dodáva nádej smerom k lepšej budúcnosti?
Mnohokrát v mojom živote sa vraciam k citátu Václava Havla: „Keď to bude naozaj najhoršie, tak sa všetko začne obracať k lepšiemu.“ Mám dojem, že to tak v spoločnosti naozaj funguje. Sme neponaučiteľní, dobro strieda zlo a naopak. Prial by som si, aby dobro striedalo iba horšie dobro a aby sme sa už neuchyľovali k žiadnemu zlu. Neviem do akej miery je to idealistický pohľad na svet a či je to vôbec zrealizovateľné. Dúfam, že áno. Myslím si, že sa to dá zmeniť tak, keď každý začneme samy u seba a budeme žiť najlepšie ako si vieme predstaviť v rámci morálneho kompasu. Ideálne ak by viedol na západ viac než na východ. Smerom k veciam, ktoré ľuďom pomáhajú a neškodia im.
V čom je Nepela pre vašu generáciu vzorom? Je niečo, čo na ňom okrem športových úspechov doceňujete?
V športe jeho obrovskú pracovitosť a poctivosť. A lásku k nemu. Nezaznieva to často, ale väčšinou sa rieši tvrdá práca a obetovanie kvôli veľkým úspechom, ale málokedy sa hovorí o čírej láske k činnosti, ktorú robíte. Tá mi príde na Ondrejovi krásna. Keď začal trénovať so svojou trénerkou Hildou Múdrou, dala mu za úlohu jazdiť po ľade osmičky, zabudla na neho a vrátila sa o pár hodín neskôr. Zatiaľ čo on ich ešte stále s úsmevom na tvári jazdil. Je to cvičenie, ktoré väčšina krasokorčuliarov nenávidí, pretože nie je zábavné. On na svojej profesii miloval skutočne všetko.
Čím bola pre vás táto filmovačka náročná?
Je tam viacero aspektov. Som v každom obraze tohto filmu, takže je to mravenčia práca, aby to neustále niekam smerovalo. Pretože v momente, kedy by som niekam uhol alebo by som sa stratil, divák by so mnou prestal ísť. Je to veľká zodpovednosť mať na pleciach takto obsahovo náročnú rolu. Ďalšia vec je, že musím rozprávať slovensky, čo som sa dlho a dúfam, že aj poctivo učil a snáď som sa to aj naučil tak, aby som nikoho neurazil. Navyše som sa musel učiť krasokorčuľovanie…
Aspektov je veľa, ale je to najmä náročná postava v tom, že sama o sebe nie je výrazná. Je však náročné pozorovať to, čo je za tým – keď si človek pozrie videozáznamy rozhovorov s Nepelom, tak nevidí jeho osobnosť, nevidí nejaký excentrizmus, niečo, čoho by sa mohol chytiť. A práve to je zaujímavé – sledovať to a zisťovať, čo je za tým. Na niečo sme už prišli, ale ešte stále aj počas filmovačky odkrývame mozaiku toho zložitého človeka.
Mali ste na slovenský jazyk aj učiteľa?
Samozrejme, nemohol som sa to učiť sám, mal som učiteľku Katarínu Šulajovú, ktorá ma poctivo pripravovala.
Čo je na slovenčine najťažšie?
Práve to, že je to veľmi podobný jazyk češtine. Ide o tie nuansy, kladiete iné dôrazy na slová, vtedy hovoríte viac vcelku, my Česi kladieme skôr doraz na jednotlivé slová. Okrem toho máte ô, mäkké koncovky, nie a tak. Sú tam detaily, ktoré je potrebné mať neustále na pamäti.
Aká je vaša spolupráca so Zuzanou Mauréry? Na Slovensku je vnímaná ako pomerne prísna profesionálka.
Mne sa s ňou pracuje veľmi pekne. Je to ten typ herečky, s ktorou keď hráte a vyšlete nejakú emóciu, tak sa vám vráti späť. Je to vzácne a krásne, keď môžete len tak byť a máte si z čoho tie emócie naberať. So Zuzkou to tak je a vlastne vždy, keď spolu hráme, tak sa iba teším na to, čo príde, čo uvidím v jej očiach, čo vyšlem a čo mi príde späť. Myslím si, že Zuzana je veľmi prísna na seba, je to veľká profesionálka, ale na svoje okolie je veľmi dobrá a pozoruhodná.
Kto je pre vás v súčasnosti takým „Nepelom“?
Krasokorčuliar Adam Hagara. Všetci by sme mali do určitej miery ašpirovať na Nepelu. Ondrej mal krásne vlastnosti, určite aj negatívne, nechcem ho zase idealizovať. Hlavné je, aby každý z nás obstál sám pred sebou. To je to najdôležitejšie.
Ak by ste mali opísať seba na ľade pred pár mesiacmi a dnes?
Keď som bol malý, tak sme mali nejaké kurzy a keďže sme športová rodina, tak som na tom ľade niekedy bol. Ale moje korčuľovanie nebolo nikdy nejaké extra. Opísal by som to asi ako korčuliar po obrne. (smiech) Ale dnes si trúfam povedať, že keď ma kamera berie napr. od pásu hore, tak vyzerám možno naozaj ako korčuliar. A niekedy možno aj celý. Ale, samozrejme, sú to také 3 % z toho, čo musia oni vedieť.
Ako ste spomenuli, herectvo je mravenčia a poctivá práca pri ktorej pozornému oku nič neunikne. Našli ste sa v ňom? Napĺňa vás dokonale?
Určite áno. Môže a nemusí byť pedantné. Sú herci, ktorí si prečítajú text večer pred natáčaním a sú skvelí a potom sú takí, čo v ňom žijú celé dni a sú rovnako skvelí. Stále hovorím, že ak budete ako herec pripravený, svedomitý a budete kolegom dobrým partnerom, tak je na vás aký postup si zvolíte. Pre mňa je najväčšia krása hereckej profesie práve v príprave a chirurgickej mravenčej práci.
To som vždy videl doma. Prináša to mnoho nových dimenzií. Čím viac energie venujete konkrétnemu príbehu, tým viac je váš život farebný. Zrazu rozumiete určitým situáciám v úplne novom kontexte. Môže vám to pomôcť do budúcna jednať alebo práve ako nejednať v konkrétnych situáciách. Psychológia postáv je krásna vec. S každou postavou sa zaoberáte v profesorskej rovine. Je to vďačná profesia.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že herectvo nie je len rodinné dedičstvo, ale vaše vlastné rozhodnutie?
Postupne. Neprebehol konkrétny moment. Bolo to v rokoch, keď som sa chodieval pozerať na otca s kolegami do Dejvického divadla, kde hrali tak dobre, že naozaj bolo ťažké sa do herectva nezamilovať. Tam začal môj vzťah k divadlu. Postupne vo mne rástol a neslabol, naopak, zosilňoval sa. Až to došlo do momentu, keď som si povedal, že jediná možnosť ako si potvrdiť či chcem byť konzumentom alebo priamym účastníkom je vyskúšať si to. Zaregistroval som sa do castingových agentúr a po čase som vyhral konkurz na jednu postavu. Po pár dňoch natáčania som zistil, že som tam asi dobre.
A v čom si neveríte?
Asi zase v tom herectve. Je to taký paradox, že o sebe dokážem mať vysokú mienku, ale v rovnaký moment spochybňujem všetko, čo vlastne robím. Takže tieto dve zložky sa spolu bijú a niekedy vyhrá tá, kde si verím, niekedy vyhrá tá, kde si neverím. Všetko sa točí okolo môjho herectva, ktoré je veľkou súčasťou môjho života.
Zo strednej školy ste odišli rok pred maturitou a dnes ste obsadzovaný do krásnych a zároveň náročných úloh. Ako sa s odstupom času pozeráte na svoje životné kroky?
Na odchod zo školy už nemyslím. V ten moment som vedel prečo sa to deje. Nechcem ho obhajovať alebo ho považovať za zásadný. A už vôbec nechcem niekoho na to nabádať. Ale to, čo som si myslel, že vďaka tomu získam sa mi podarilo a to, čo som si myslel, že nestratím, som naozaj nestratil. Takže to vyšlo. V tomto som sa nesplietol, ale zároveň som sa splietol v celej rade iných vecí.
Čo vás robí v súčasnosti šťastným?
Práca, kamaráti, medziľudské vzťahy a rodina. Robí mi radosť chodievať do kina na krásne filmy. A maličkosti. Je nemám od života na každodennej báze veľké očakávania. Každý deň sa môže stať miniatúrna drobnosť a tá ma robí šťastným.
Diváci mali možnosť vidieť vás aj vo filmoch poľskej režisérky Agnieszky Holland Šarlatán (V roku 2020 bol nominovaný na Českého leva za vedľajšiu rolu-pozn.red) a Kafka, ako sa vám s režisérkou spolupracovalo? Čo na nej môžete vyzdvihnúť?
S Agnieszkou sa mi vždy výborne spolupracuje. Mám voči nej veľký rešpekt nielen ako k režisérke, ale aj ako k človeku. Verím, že aj ona prechováva rešpekt ku mne. Je to jeden z príkladných profesionálnych vzťahov. Je veľmi vzdelaná, svedomitá a osobitá žena. Byť v jej prítomnosti znamená prísun nekonečnej inšpirácie. Cítite vďaku za ňu, projekt sa dokončí, idete robiť inam a tam vám dôjde aká ja úžasná. A aké je zásadné s kým spolupracujete.
„Staršia generácia môže mladšej závidieť citlivosť, silu a odhodlanosť riešiť svoje vnútro“
Vraj zbierate starý nábytok? A kam ho ukladáte?
Mám ho rád, ale môj život je veľmi nekonzistentný. Niesom nikde ukotvený. Žil som v Ostrave, teraz zase v Prahe, jazdím často na Slovensko a idem sa sťahovať do Londýna. Nemôžem ho zbierať veľa. Ak sa niekde zdržujem dlhšie, tak často pozerám na bazáry. Je to poctivo remeselne spracovaný nábytok, čo je na kvalite vidieť. Ak aj kúpim niečo, čo je trošku nalomené, dá sa to jednoducho opraviť. A zbytok funguje ďalších 50 rokov. Robí mi radosť obklopovať sa takými pokladmi.
Spomenuli ste cestu do Londýna. Čo sa tam chystáte robiť?
Idem tam na skusy mojej hereckej kariéry. Je to krok, ktorý som si sľúbil, že raz v živote spravím. Mám 24 rokov a bude čím ďalej ťažšie ho spraviť. Ak niekedy, tak teraz.
Nemáte ani sociálne siete, čo je v dnešnej dobe vo vašom veku priam zázrak. Z akého dôvodu ste si ich odstránili?
Obťažovali ma v tom, že som začínal spadať do skupiny nešťastníkov pre ktorých je sociálna sieť dôležitá. V momente, keď nad ňou nemáte nadhľad, vzbudzuje vo vás škaredé veci. Ja mám porovnávania v živote dosť a nepotrebujem inklinovať k mierne toxickým vlastnostiam. Moje ego potrebujem skôr ukočírovať než ho vyživovať.
Čo podľa vás dnešným mladým chýba – a čo im staršie generácie závidia?
Môžu im závidieť citlivosť, silu a odhodlanosť riešiť svoje vnútro. Nechcem to generalizovať, ale naša generácia má k tomu bližšie. Je to téma, ktorá je úkazom obrovskej vnútornej sily a odhodlania. Riešiť svoje vnútro je väčšinou veľmi boľavá vec. To, že sa mu odhodláte venovať znamená, že strávite istý čas vo vnútornej bolesti, aby ste sa uzdravili. Aby ste neposúvali rodinné a generačné traumy ďalej.
My sme generácia, ktorá sa stavia konečne čelom konkrétnym generačným trumám, mechanizmom a rodinným vzorcom. Riešime to za nich. Na druhej strane by som chcel vyzdvihnúť staršiu generáciu v tom, že nie je vždy dobré sa pred všetkým roztopiť. Ale život je veľa krát nefér a je naozaj náročný. Myslím si, že je fajn občas zatnúť zuby a spraviť čo treba, aj cez to, že sa nám niekedy nechce. Ak máte nejaké ambície, občas to niekde zabolí. A idete cez svoju vnútornú bolesť. Len nie dennodenne prosím vás (úsmev).
„Prial by som si, aby dobro striedalo iba horšie dobro a aby sme sa už neuchyľovali k žiadnemu zlu“
Ako vnímate kritiku? Beriete si ju k srdcu alebo si dokážete vytvoriť nadhľad?
Môj vzťah ku kritike sa každý deň mení. Ešte som vo veku kedy sa vo mne veľa vecí a názorov vyvíja. Ale môj vzťah ku kritike je všeobecne pozitívny, pretože nemám rád konzumné umenie. To je to, čo je robené pre všetkých a neexistuje dôvod, aby ho kritika napadla. Ale ak dielo rozdeľuje diváka, prichádza tam k treniu a vzbudzuje otázky. Pomenováva nepríjemné veci na ktoré má každý iný názor. V tom je kritika skvelá. Divákov aj kritikov.
Máte odvahu povedať „nie“? A kedy ste to naposledy urobili?
Viem. V osobnom aj pracovnom živote. Mám už za sebou obdobie kedy som si sám seba nevážil. Poznám svoje hranice a nehanbím sa za ne.
foto: Cinem Art SK