Lucia Bílá je žena, ktorá sa nikdy neprestala tešiť zo života. Aj keď sa musela mnohému naučiť cez bolesť. S úprimnosťou hovorí o tom, že práve vďaka ťažkým chvíľam dnes cíti pokoj, vďačnosť a radosť. Pri príležitosti nového albumu Obyčejná holka, ktorý oslavuje 40 rokov jej kariéry a zároveň predznamenáva blížiace sa šesťdesiatiny, prezradila, čo pre ňu znamená obyčajnosť, ako vníma materstvo, lásku, vieru i Vianoce, bez ktorých si svoj život nevie predstaviť. „K životu patrí smiať sa, ale aj plakať,“ hovorí s typickou otvorenosťou speváčka, ktorá si po rokoch úspechov najviac váži pokoj a rodinu.
Váš nový album Obyčejná holka pôsobí veľmi osobne. Kedy ste naposledy mali pocit, že ste obyčejná holka a čo pre vás tá obyčajnosť znamená?
Je to motto celého albumu. Keď som hľadala autorov a dávala dohromady materiál a pesničky, všetkým som povedala, že oslavujeme 40 rokov mojej kariéry a zároveň aj blížiace sa 60-te narodeniny. Vždy som sa cítila ako obyčajné dievča, akurát mám povolanie, ktoré je viac vidieť. Ale pochádzam z malej dediny, z obyčajnej rodiny a narodila som sa úžasným rodičom. Som človek, ktorý je motivovaný nespokojnosťou samej so sebou, takže som sa nikdy ako hviezda necítila. Naopak – som obyčajné dievča, ktorú je trochu vidieť.
Čo vám robí najväčšiu radosť v aktuálnom období života?
V osobnom živote môj syn. K spomínanému albumu mi spolu s tímom natočil dva videoklipy. Cez víkend má premiéru v divadle a sama som prekvapená, že do toho šiel. Zvykne mi hovorievať, že si ma pokojne vytetuje na rameno, len nech o ňom veľa nerozprávam (smiech), ale on je naozaj niekto na koho som pyšná. Po pracovnej stránke je to nové CD a príprava vianočného turné.
Spolupracujete s Pokáčom, Martinom Šrámkom aj ďalšími mladšími autormi. Čo vás na ich prístupe oslovuje a čím vás možno inšpirujú?
Naša vzájomná spolupráca je veľmi príjemná. Aktuálne CD je už štvrté, ktoré som v v Bratislave natočila. Našla som v nich ľudí, ktorí ma vidia. Nemusím im vysvetľovať ako čo myslím, prečo chcem niečo ináč a podobne, pretože oni to jednoducho vedia. A idú rovnakým smerom. Prišli ku mne prirodzeným spôsobom a robia to, na čom sa dohodneme. Som líderka, ktorá to musí viesť. Ak cítim, že sa tvorba poberá smerom ktorým nechcem, vrátim ich na pôvodnú cestu a oni sa nechajú. Verím, že to poslucháči budú z albumu cítiť.
V piesni Amen sa rozprávate s Bohom. Ako často sa s ním rozprávate mimo hudby?
Boh je láska. V piesni mám rozhovor aj s ňou. Som prirodzene veriaci človek. Každý z nás sa občas dostane do situácií kedy sa obracia na Boha a dáva mu otázky na ktoré sám nevie odpovedať. Ďakujem Bohu za všetko, čo pre mňa spravil. Nasmeroval ma k môjmu povolaniu, dal mi syna, poslal mi do cesty partnera Radka s ktorým sme teraz oslávili 10 spoločných rokov života. V tej pesničke sa pýtam Boha či to so mnou nevzdá, keď som spravila v živote toľko chýb. Patria k životu, len ja som človek, ktorý chápe chyby ostatných, ale svoje nemám rada. Od začiatku som vedela, že chcem dať otázky tomu najvyššiemu, niekomu, kto nás presahuje. Je to nádherná pesnička z ktorej mám ešte stále zimomriavky.
Vy ste na seba pomerne prísna, je to tak?
Nespokojnosť sama so sebou je môj hnací motor. Zrejme preto som tam, kde som. Neviem ako by to bolo, keby som poľavila.
Máma je nežná skladba o materstve. Čo všetko vám do života prinieslo?
Je to poďakovanie všetkým maminkám na svete. Nestáva sa často, že sa v repertoári objaví niečo tak silné. Nie je v nej nič naviac a nič tam ani nechýba. Je to pesnička pre mňa, moju mamu, vašu mamu, vás ako mamu.. Keď som ju počula prvý krát, myslela som si, že to nezaspievam. Stiahlo sa mi hrdlo. Keď duša plače, hlasivky sa stiahnu. Pamätám si, keď som Filipa prvý krát zbadala, že až vtedy som pochopila čo je láska. Je to obrovský dar. Aj tam spievam, že jeho šťastie je zároveň moje. Je môj stredobod.
Vaše piesne dokážu byť rovnako dojímavé ako zábavné. Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi vážnosťou a nadhľadom?
K životu patrí smiať sa, ale aj plakať. A nebáť sa toho. Rada kričím, ale rada aj šepkám. Veľa rozprávam, ale viem byť aj potichu. Všetko musí byť vyvážené. Tak ako človek dáva lásku, potrebuje ju aj príjmať. Nemôže to byť jednostranné. Keď som sa kedysi dávno rozhodovala, či budem naďalej iba „kriklúň“ z metalovej kapely, alebo pôjdem na konzervatórium klasického spevu, kde nemôžete meniť tóniny a sú tam jasne dané pravidlá, zvíťazila sloboda. Tú k životu potrebujem. Nebojím sa plakať a nehanbím sa za slzy.
Moje povolanie je o emóciach. Mlátia so mnou aj v súkromí. Ale som vďačná za to, že som emotívny človek, práve vďaka tomu vzbudím emócie aj v ľuďoch. Najhoršie, čo by sa mi mohlo stať by bolo keby ľudia nemali zo mňa žiadne pocity. Preto je mojim zámerom, aby ľudia sa ľudia po koncerte dobre cítili. Ak sa mi to podarí – misia je splnená (úsmev).
Album ste nahrávali v Bratislave. Aký máte vzťah k slovenskému publiku?
Môj otec pochádza z Petržalky a cítim sa u vás ako doma. V Brezne mám ešte rodinu. Mám rada obe publiká a považujem sa za československú speváčku, ale urné začínam väčšinou na Slovensku a nebude to ani tentokrát inak. Slovenské publikum je temperamentnejšie a naše zase prísnejšie. Včera nás s Radkem dokonca čakala na hotelovej izbe veľká torta na naše výročie a vankúše s našimi vyšitými menami. To sú veci, ktoré vedia človeka zahriať pri srdci.
Rok 2026 bude pre vás jubilejný, oslávite 60-te narodeniny. Aký darček by ste si priali sama pre seba?
Ak by mi niekto povedal, že sa v 60-tke budem cítiť takto dobre, tak by som sa toho čísla tak nebála. Nehovorím, že sa toho čísla sama ľahko nevydesím, ale je to naozaj o tom aký život človek žije a ako k sebe pristupuje. Nie som tak naivná ako kedysi, nepúšťam k sebe hocikoho. Nedovolím už hocikomu, aby mi bral energiu a obklopujem sa ľuďmi, ktorí ma vidia, počujú a nemusím im vysvetľovať čo a ako som myslela. Priala by som si, aby to tak zostalo dlho.
Keď na mňa občas vykukne nejaká fotka z minulosti, vidím tam kŕčovitý úsmev, pretože to tak funguje. Čím väčší tlak, tým väčší úsmev. Neznamená to, že by som ľuďom klamala, ale prežívala som náročnejšie obdobie. Možno vďaka tomu ťažkému mi je teraz na svete pekne. Vďaka pekným veciam sa človek nič nenaučí. Iba bolesťou a problémami. Už viem čo si mám vážiť, čomu mám dať väčšiu pozornosť a čo mám hodiť za hlavu. Ďakujem tým, čo mi mydlili schody a nepomohli, lebo vďaka tomu som šťastnejšia.
Ste známa tým, že Vianoce milujete. Máte niečo, čo vás na nich každý rok dojme rovnako silno?
Som šťastná, že stále mám tatinka s ktorým môžem pripravovať zemiakový šalát. A aj z toho, že stále so mnou chce tráviť Vianoce aj môj syn. A som vďačná, že už 10 rokov trávim Vianoce s mojou láskou a dúfam, že to bude už tak navždy. Napĺňa ma aj to, že konečne mám miesto, kde budem tráviť už všetky nasledujúce Vianoce. Bývala som prelietavý vták a žila na mnohých miestach.
Zažila som aj Vianoce na Floride, čo vôbec nebolo pre mňa. Ozdoby na palmách ma vôbec nenadchýnali. Milujem Vianoce pre farby, vône, svetielka a najmä kvôli láskavým ľuďom. Vďaka môjmu povolaniu a turné strávim sviatkami až mesiac a pol. Spievam od polovici novembra až do polovice januára. Je to pre mňa veľká odmena. Na koncertoch relaxujem a nedesím sa plného diára. To, čo nie je vidieť je zároveň najnáročnejšie.
Ako sa mení vaše prežívanie Vianoc, keď už nie ste len dcéra, ale aj mama, partnerka, žena s veľkou rodinou fanúšikov?
Stále mi záleží na tom, aby moji najbližší boli šťastní a aby som im dala darčeky, ktoré ich potešia. Môj otecko bude mať už 90 rokov a je to úžasný človek. Nikdy nestratil zmysel pre humor. Napriek tomu, že na budúci rok to bude 10 rokov odkedy odišla mamka, zvláda to výborne. Stále za ním môžem chodiť a radiť sa s ním.
Máte doma vianočný rituál, ktorý nikdy nevynecháte – nech sa deje čokoľvek?
Práve v týchto dňoch už doma robíme vianočnú výzdobu a jediné, čo nechcem, aby robil niekto za mňa je štedrovečerný stôl. Nestíham piecť vianočné pečivo, tak ma zásobia kamarátky. Ale najväčšiu radosť mám pri vianočnom pečení rezňov s tatinkom. To je krásny čas. A ešte sa musím priznať – nemám doma jeden vianočný stromček, ale mám ich sedem.
Foto: archív L. B.