Nerozhodovalo sa jej ľahko, miešali sa v nej pocity zodpovednosti, pochybnosti, napätia, ale aj vďaky za všetko, čo prežila a najmä za deti, ktoré sa jej narodili v manželstve. „Vždy som sa snažila hrať v tenise na sto percent. V živote, aj napriek snahe, je to zložitejšie, ale ani tu neviem žiť bez pravidiel fair-play,“ hovorí pre Slovenku v exkluzívnom rozhovore Dominika Navara Cibulková.
Celá vaša úspešná kariéra sa odohrávala pred zrakmi verejnosti a nie je tomu inak ani teraz, vo vašom zložitom období. My sme si vás takpovediac privlastnili a mnohí máme pocit, že nám to dáva privilégium sa vyjadrovať… Aký je to pocit byť stredobodom pozornosti?
Fakt, že akoby si ma ľudia privlastňovali, mi nevadí a vnímam to pozitívne. Je to milé, všetky tie reakcie, keď niekoho stretnete a ani ho nepoznáte, a on sa na vás usmeje, je to pekné, pozitívne a mne to dáva energiu. Nedávno, keď som parkovala, zrazu sa na vedľajšom aute stiahlo okienko a pán mi zakýval. Najprv som mala pocit, že zle parkujem, ale tá reakcia bola o niečom inom. O celkom príjemnom ľudskom geste a, ktovie, možno aj o jeho podpore v tom, čo prežívam, lebo každý máme svoje životy, v ktorých prebiehajú rôzne interakcie a dôležité je sa na to pozrieť z nadhľadu. A určite aj zo svojho pohľadu, lebo vždy sa kritizuje najlepšie, ak nejde práve o nás. Aktuálne v mojom prípade sa kritika ozýva najmä zo sociálnych sietí, z anonymných alebo falošných profilov a tí, ktorí si myslia, že sú nejakou pokryteckou morálkou za hrdinov, sú vlastne zbabelci.
Áno, tým, že akoby ľudia z obrazovky takmer patrili do rodiny, nesie to so sebou pozitívne reakcie, ale aj kritiku. Niekedy si totiž viac dovolíme k tomu, kto je nám blízky ako k neznámemu… Takže aj vo vašom prípade si možno poniektorí myslia, že k vášmu rozhodnutiu majú čo povedať…
Ak vás niekto má naozaj a úprimne rád, nepotrebuje vás kritizovať, riešiť, čo alebo ako robíte v danej chvíli. Tí blízki vám môžu poradiť, môžete si ich rady vypočuť, ale rozhodnutie je aj tak na vás. Nikto, ktokoľvek si to myslí, nie je vo vašej koži a všetko si to musíte pred sebou obhájiť sami. V podstate mám „svoj“ okruh ľudí, ktorý delím do troch kategórií. Sú ľudia, ktorí ma nestretli, no hodnotia človeka, a to nielen mňa, podľa toho, čo si o ňom prečítali v novinách. Potom je tu druhá kategória ľudí, ktorí s vami prehodia pár slov a na ktorých vidím, že aj keď sa nepoznáme, nie je im ľahostajné, čo sa o mne píše. A o to je to vzácnejšie. Týmto ľuďom môže byť jedno, kto som, a napriek tomu sa mi snažia vyjadriť podporu milým úsmevom, príjemným gestom, alebo aj vetou: Dominika, čo to zas o vás píšu?! A vidia, že som ľudská, lebo ja sa veľmi rada rozprávam s ľuďmi, kde nakupujem, kde niečo vybavujem, kde sa cítim dobre. Dáva mi to pocit domova. A práve takéto momenty mi vedia spríjemniť deň alebo aj vyčariť úsmev. No a potom je tu ešte tretia kategória, hŕstka mojich priateľov, ktorí pri mne stoja za každých okolností. Vedia mi poradiť, rozprávame sa spolu, ale to konkrétne riešenie nechávajú na mňa. Milujem tento okruh mojich blízkych ľudí, ale aj tých, ktorí vedia s rozvahou rozlišovať, čo je výmysel, internetová bublina a čo realita.
O tom hovorím. Tá realita by mala byť asi súkromnou záležitosťou každého z nás. Aj keď ostatní majú pocit, že pri verejne známom človeku asi nie.
Ja som zvyknutá, že môj život je na očiach verejnosti, aj keď nie som z tých, kto by na seba chcel za každých okolností upútavať pozornosť alebo nebodaj volať novinárov. Takže na pozornosť som zvyknutá, je to súčasť môjho života. A keď sa deje niečo pekné, ako napríklad narodenie detí, je to príjemné, keď sa ľudia s vami tešia a cítite, že sú voči vám prajní. Ale sú určité hranice, ktoré by sa nemali prekračovať, lebo ak niekto nevie, aká je podstata vecí, ťažko niečo môže komentovať. Ja som sa pohybovala vo svete športu. Tam, či sa vám to páči alebo nie, sú rozhodujúce výsledky. Čistá hra. Fair play. Nie je tam miesto na žiadne zákulisné hry, nebodaj nejaké intrigy, A ja teda takto žijem aj v bežnom živote. Neviem kalkulovať a hovoriť si, čo by som mala urobiť a čo nie. Sú však úplne súkromné témy, o ktoré by som sa s verejnosťou nechcela deliť. Nie som typ, ktorý by sa sťažoval na to, čo sa mu deje, alebo ktorý by sa sťažoval na niekoho iného. To nie je miesto, aby som zdieľala svoje trápenia. A koniec koncov, aj keby som to urobila, pomohlo by mi to? Nikdy, ani na kurte som neukazovala svoju slabosť, musela som bojovať a nikoho nezaujímalo, ako sa cítim. Bola som tam sama za seba. A aj teraz, v tejto situácii, ktorú prežívam, nemám komu čo vysvetľovať. To, ako človek žije v konkrétnej domácnosti, to vedia len tí dvaja zainteresovaní. A vôbec by som sa k tomu nevyjadrovala, keby sa k tomu nezačali vyjadrovať iní ľudia a hovoriť o tom zo svojho pohľadu. Ja k tejto veci môžem povedať len toľko, že s Michalom sme prežili naozaj plnohodnotný a krásny život. Máme spolu dve krásne zdravé deti, pre ktoré sme tými najlepšími rodičmi a aj nimi ostaneme a hoci sa nám v jednom momente cesty rozdelili, verím, že dokážeme byť v budúcnosti priatelia a uvedomíme si, že tých pätnásť spoločných rokov malo zmysel.
Boli ste doslova katalógová rodinka.
O svojom živote som mala jasnú predstavu. Možno to súviselo so športom, kde musíte mať všetko presne naplánované. A aj v tomto mojom životnom prípade to bolo tak. S Michalom sme sa zoznámili, spoznávali sa, cestovali, užívali si život. Potom prišla svadba, jedno dieťa, druhé dieťa a aj my sme sa museli zaoberať bežným životom, starosťami, problémami. Rovnako pre mňa ako pre aktívnu športovkyňu nebolo jednoduché zaradiť sa do bežného života. Ale išlo to, aj keď nie vždy všetko bolo ideálne a ako hovoríte katalógové. Časom tých problémov bolo viac, nebolo to jednoduché, ale ja som milovala pekný obraz našej rodiny, ktorý tam aj na sto percent bol. Tam nebolo nič falošné alebo len naoko. Ale v istom momente sa nám s Michalom názory začali rozchádzať. Už sme neboli tí istí dvadsaťpäťroční ľudia, ale každý mal na určité veci iný pohľad. Niekedy príde obdobie, keď ani tí dvaja ľudia nevedia, čo sa deje, začnú sa odcudzovať a vnímať, že niečo nie je v poriadku. Myslíte si, že pre mňa bolo jednoduché rozhodnúť sa, ako ísť ďalej? Ako žiť úprimne voči sebe? Ako žiť tak, aby som vnútorne bola spokojná a aby som bola šťastná mama pre svoje deti? Áno, v záujme mojich deti som mohla tieto pocity potlačiť, ale bolo by to správne? Je správne ísť proti sebe, len aby sme vyhoveli okoliu? Toto nie je o egoizme, je to o tom, že ak sa vám s niekým rozdelia cesty, nie je správne kráčať silou mocou po tej jeho, o ktorej si iní myslia, že je správna. Tým nechcem povedať, že rozchod je správny, ale sú situácie, keď je lepšie ísť od seba a byť tomu druhému oporou aj napriek tomu, že to spoločné fungovanie už nie je také pevné, ako bolo.
Ako deti vnímajú situáciu, že mama a otec nie sú spolu?
Chceme ostať dobrými rodičmi, milujeme ich a deti našimi problémami nezaťažujeme. Táto situácia nie je ľahká pre nikoho, je šokujúca aj pre mňa, lebo ja som si nikdy nepomyslela, že by sa môj rodinný život nejako mal narušiť… Ale stalo sa. Tak, ako sa to stáva aj mnohým iným a musím sa s tým vyrovnať najlepšie, ako viem. A nepochybovať o sebe. Niekto mi nedávno povedal, že keby deti boli u mňa prioritou, nikdy by k rozchodu nedošlo… Ale tu sa niekto iba stavia do pózy alibistu. Ja nechcem, aby naše deti boli rukojemníkmi nášho šťastia. Milujeme ich, ale naše cesty s Michalom sú rozdielne a tak sa k tomu musíme aj racionálne postaviť. Ak budeme šťastní my, potom budú šťastné aj naše deti,
Čo bolo viac v rozhodovaní? Toho racionálneho alebo prevažovali emócie?
Som individuálny športovec, ktorého šport zocelil. Niekedy som nevládala, ale stokrát som si povedala, že to zvládnem. Musím, musím, musím… Tú emočnú hranicu mám posunutú, aj keď to niekedy ide veľmi ťažko, ja verím, že sa to zvládnuť dá. Takže aj takto som si to všetko, čo sa dialo v mojom živote vysvetľovala. Som trénovaná, všetko zvládam a ide sa ďalej. Potom však príde moment, za ktorý sa ísť nedá. Nie je to o tom, že by sa niečo vo mne zlomilo, to nie. Je to o tom, že len viem racionálne zhodnotiť situáciu. No ale aj v tomto všetkom až racionálnom hodnotení situácie prichádzali pochybnosti. Všetko sa to vo mne bilo. Na jednej strane viete, že musíte ísť po tej svojej ceste sama, na strane druhej sa samej seba pýtate, čo sa to vlastne deje? Ale ako som už povedala, toto nikto za vás nevyrieši. Musíte sa k tomu postaviť zodpovedne tak, aby ste v budúcnosti mohli povedať, že ste urobili najlepšie, čo ste urobiť mohli. A zobrali život do vlastných rúk. Možno som konečne dospela. Vždy mi niekto určoval život. Prispôsobovala som sa turnajom, krajinám, ľuďom. Teraz som sa rozhodla sama za seba. A musím povedať, že v konečnom dôsledku je to aj dobre, že sa o tom rozprávame, lebo konečne môžem pomenovať pocit, ktorý v sebe mám. A to je sloboda. Akoby mi niečo ťažké spadlo z pliec. Oslobodila som sa od trápenia, ťažkostí, toho, čo povedia ľudia. Z toho, že čo bude, ak sa mi zrúti môj ideálny svet. Konečne som sama sebou. V situácii, ktorá sa nám udiala, som sa začala pozerať na veci inak. Musela som sa spoliehať sama na seba. A oveľa, oveľa viac. Ale povedala som si: Ok. Chcem robiť veci, na ktoré som doteraz nemala čas a uvidím, čo v najbližších mesiacoch začnem realizovať. Nechám sa prekvapiť.
Tak predsa boli aj pochybnosti…
Mám v sebe starú školu, je tu nejaký spoločenský status byť spolu až do smrti, chcela som udržať rodinu. Je to aj pre mňa životná prehra, som z toho smutná, ale beriem to tak, že bude dobre. S Michalom sme plnohodnotní rodičia pre naše deti aj naďalej. A verím, že raz budeme aj priatelia.
Čo vás napĺňa okrem detí, čomu sa venujete pracovne?
Vždy som si myslela, že viem hrať tenis, to ma napĺňa, je to môj život a nebudem kafrať do niečoho, čo robiť neviem. Ale po čase som si uvedomila, že to nie je úplne tak. Hovorila som si: Dominika, veď ty vieš robiť aj kopec iných vecí. A vtedy som pochopila aj to, ako vnímam seba, ako vnímam okolie a ako okolie vníma mňa. Ako tenistku a nič iné. Ale ja, keď som skončila s profesionálnou kariérou, spojila som sa s tenisovou akadémiou, ktorá je v Bratislave, kde chodím koučovať deti, a to ma veľmi baví. Zároveň cez internetovú aplikáciu Shapeapp radím, ako mať a udržať si zdravý životný štýl. Cítiť sa dobre, chudnúť bez toho, aby človek mal nedostatok energie. Tá aplikácia je obrazom toho, ako som sa stravovala ja. Sú tam zdravé ľahké recepty, čo si treba nakúpiť, čo mať vždy pripravené, aby človeka nechytil vlčí hlad. Takže snažím sa tak trochu na základe vlastných skúseností pristupovať edukatívne. A s tým, že rob to zodpovedne a schudneš. A potom je tu domáce cvičenie, kde sú dlhšie štyridsaťminútové tréningy a kratšie dvadsaťminútové, ktoré sú takisto veľkou pomocou pri udržaní si životného štýlu.
Predpokladám, že aj deti vediete k športu.
Áno, je to prirodzené. Jakub má športové gény. Asi žiadna mama nie je úplne objektívna, ale v Jakubovom prípade musím povedať, že je naozaj športovo nadaný. Hrá tenis, už začal chodiť na hokej, teda korčuľuje, a tréningy ho bavia. Nemusíme ho do ničoho nútiť. Samozrejme, aj on má chvíle, že sa mu nechce na gymnastiku, ale vie, že ma neobmäkčí. Hovorím mu: Kubo, zabudni, že ostaneš doma. Je to tvoja povinnosť a je to zaplatené. Zodvihne sa a napokon je rád, že sa prekonal. Vo mne je od detstva disciplína a to sa snažím vštepovať aj deťom, aj keď ja sa im snažím tiež vysvetľovať, prečo je športovať dobré. V mojom prípade to bolo skôr o pokynoch, Otec povedal a mama súhlasila. V tomto držali za jeden koniec. Ja sa snažím, aby si dieťa uvedomilo zodpovednosť, ale aby aj vedelo užívať si život. Dcérka Ninka má dva a pol roka. Rada tancuje, parádi sa, maľuje si nechty😊. Tá je herečka a obaja z nej máme veľkú radosť.
Ako vidíte svoju budúcnosť?
Som pozitívne nastavený človek a verím, že bude lepšie. Keby ste mi povedali pred dvomi rokmi, že ma niečo také čaká, neverila by som. Na takúto ťažkú cestu by som sa nevydala. Prečo ísť ťažšou cestou? Ale teraz som na seba hrdá. Nikdy by som si nepomyslela, že to zvládnem. Že budem v takejto situácii a budem mať silu v sebe čeliť takýmto ťažkým veciam. A ustáť tlak. Všetko mi išlo v živote perfektne a myslela som si, že to tak bude stále. Ale nebolo. A musela som sa tomu postaviť. Už tu nebol tím, ktorý by za mňa rozhodoval. Musela som urobiť rozhodnutie podľa mojich pocitov. A bolo to strašne ťažké. Ťažké, ale zvládla som to. Našla som v sebe silu prežiť veci, o ktorých som si nikdy nemyslela, že ich budem musieť v živote niekedy zvládnuť. A že v sebe nájdem dostatok sily. Každý sám seba vníma inak a v určitým momentoch sa limituje, ale ja si myslím, že ľudia by sa mali, čo sa týka ich samých, menej škatuľkovať. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny a v zlomových momentoch nájsť silu riešiť to, čo si mysleli, že nedokážu.
