Svet algoritmov vymenil za svet emócií, presnosti za energiu živého orchestra a stabilitu výskumného prostredia za pulz veľkých koncertných sál. TIBOR ENGLER patrí k ľuďom, ktorí sa nebáli urobiť zásadný obrat a premeniť detský sen na profesionálnu realitu. Dnes stojí za unikátnymi filmovými koncertmi so živým orchestrom, ktoré dokážu osloviť deti, dospelých aj tých, ktorí by si k symfonickej hudbe inak cestu len ťažko našli.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že chcete spojiť svet informatiky a hudby?
Tieto dva svety sa vo mne prelínali asi od desiatich rokov, keď som začal programovať webstránky a zároveň som už asi päť rokov hral na klavíri. To skutočné spojenie však prišlo až prácou v nahrávacom štúdiu, kde som pracoval ako asistent produkcie pri nahrávaní.
Ako vyzeral moment, keď ste sa rozhodli opustiť IT a venovať sa hudbe naplno?
Tento moment vznikol úplne prirodzene, keď sa skončil môj trojročný výskumný projekt na Fakulte informačných technológií ČVUT v Prahe, pričom už popri tom bežali Harry Potter in Concert na Slovensku a v Česku. Jednoducho sa jeden projekt skončil a môj fokus sa upriamil na existujúce koncertné projekty.
Čo bolo pre vás najťažšie pri zmene profesie?
Asi sa nedá povedať, že by tam bola jedna najťažšia vec, ale je to zmena problémov, ktoré človek rieši. Kým v informatike ide o frustráciu z nefungujúcich programov, ktoré dokážem osobne vyriešiť, vo svete hudby a jej manažmentu ide o prácu s ľuďmi. Úspech projektov nezávisí len odo mňa, ale vo veľkej miere od každého člena personálu – od security na bráne, cez všetkých hudobníkov na pódiu, až po posledného uvádzača. Vložiť dôveru do celého personálu bolo na začiatku určite náročné, ale som rád, že sa to podarilo.
Nikdy ste nezapochybovali o tom, že filmové koncerty so živým orchestrom môžu osloviť aj slovenské publikum?
Samozrejme, že na začiatku sme mali s bratom pochybnosti, keď sme zvažovali, že tento formát prinesieme na Slovensko, ale práve preto sme vybrali jednu z najväčších franchise s najkvalitnejšou hudbou, čím je Harry Potter Film Concert Series, aby sme si okrem splnenia detského sna zabezpečili aj to, že bude oslovovať najširšie publikum.
Čím je podľa vás filmová hudba výnimočná v porovnaní s klasickým repertoárom?
Filmová hudba priamo vychádza z klasického repertoáru a je ním neuveriteľne inšpirovaná, ale zároveň má inú funkciu – rozpráva príbeh. Oproti štandardnej lyrickej hudbe, ktorá je sama pre seba hudbou, táto epická, ktorá príbeh rozpráva, dokáže osloviť aj poslucháčov, ktorí by inak k symfonickej hudbe netiahli.
Ako spomínate na obdobie pôsobenia v Pražskom filmovom orchestri?
Boli to neuveriteľne krásne začiatky mojej profesionálnej hudobnej kariéry. Po prvom koncerte Pražského filmového orchestra, na ktorom som bol ešte ako divák, som oslovil vedenie, či nehľadajú klaviristu, a mal som obrovské šťastie, že práve hľadali. Hrať s mladými nadšenými ľuďmi svetové melódie v ich originálnej podobe bolo pre mňa absolútnym vrcholom. Robil som to počas celého štúdia na vysokej škole a tie začiatky sa dodnes spájajú s nádhernými spomienkami.
V čom spočívala vaša práca v orchestri?
V Pražskom filmovom orchestri som pôsobil ako hlavný klavirista, takže som mal to šťastie hrať všetky klavírne sóla. Zároveň som tam začal implementovať hru na syntetizátorové klávesy s rôznymi zvukovými efektmi. Táto zručnosť ma neskôr posunula do City of Prague Philharmonic Orchestra na medzinárodné turné BBC Planet Earth II Live in Concert s hudbou Hansa Zimmera. Tam bolo nevyhnutné mať expertízu s klávesmi aj s počítačovými zvukmi. Odvtedy, ak v orchestri treba syntetizované zvuky, programujem ich a hrám.
Ktorý soundtrack vás najrýchlejšie prenesie späť do detstva?
Pre mňa je to určite soundtrack k filmu Harry Potter a väzeň z Azkabanu od Johna Williamsa. Tá hudba ma úplne očarovala v desiatich rokoch, keď som film videl prvýkrát. Scéna, kde letí na hypogrifovi s tou ikonickou hudbou, bola tak silná, že keď som na Vianoce dostal prvý MP3 prehrávač, stiahol som si ako prvý práve tento soundtrack. Dodnes, keď ho počujem, cítim v sebe toho desaťročného nadšeného chlapca.
Máte tip, ako motivovať dieťa, aby neprestávalo cvičiť aj v dňoch, keď sa mu nechce?
Je veľmi dobré v takých momentoch stanoviť si malé, dosiahnuteľné ciele. Ak mi napríklad skladba nejde celá, stanovím si čiastkový cieľ – cvičím jeden takt, kým sa mi podarí. Alebo krátku frázu z dvoch-troch taktov. Tým sa z frustrácie, že je toho veľa, stáva oslava malých úspechov – a hudba nás znova začne baviť.
Čo pomáhalo vám osobne pri cvičení na klavíri?
Asi prvé dva-tri roky pri cvičení na klavíri sedel aj môj ocko, ktorý ma kontroloval a pomáhal, čím ma naučil sebadisciplíne. Rovnako dôležité bolo, že po tých rokoch ma nechal cvičiť samého a mohol som pokračovať vlastným tempom. Najdôležitejšie však bolo, že ma nikto nenútil. Nestalo sa mi to, čo mnohým, ktorí zanevreli, lebo ich rodičia nútili. Ja som mal šťastie, že som mohol pokračovať dobrovoľne, vlastným nadšením a vlastným tempom.
V čom je podľa vás najväčšie čaro koncertov, kde sa spája filmový obraz a živá hudba?
Myslím si, že je to v tom, keď máme možnosť počuť naživo energiu tých deväťdesiatich hudobníkov, ktorí do toho hrania dajú všetko. Zároveň, vďaka netradične nevyrovnanému mixu, kde filmová hudba vynikne oproti dialógom, počujeme aj časti soundtracku, ktoré v kine či v televízii zostávajú skryté pod dialógmi. Tieto koncerty nám teda odhaľujú oveľa viac hudby a mnohých, ktorí soundtracky poznajú, prekvapí, koľko novej hudby majú zrazu možnosť počuť.
Čím je hudba Ohnivej čaše odlišná od predchádzajúcich dielov?
V prvom rade je autorom soundtracku k prvým trom dielom John Williams, zatiaľ čo štvrtý diel komponuje Patrick Doyle zo Škótska. Tým pádom je celková stavba hudby aj hlavná melódia postavená tak, aby bolo hneď od prvej minúty jasné, že tento film bude o niečom oveľa inom a temnejšom.
Ktorá časť partitúry je pre orchester najnáročnejšia?
Nemyslím, že je to jedna konkrétna časť, ale skôr naladenie sa na novú paletu zvukov, ktorú Patrick Doyle pre film vytvoril. Tie sa objavujú v rôznych scénach, aby podporili magickú a temnú atmosféru. Najlepšie ich počuť na konci pri scéne s Priori Incantatem, keď sa na plátne ukáže silné prepojenie medzi Voldemortom a Harrym.
Ako prebieha príprava tak veľkého projektu po technickej a organizačnej stránke?
Príprava trvá takmer rok. Hneď po skončení predchádzajúceho koncertu finalizujeme licenčné podmienky s partnerom v USA. Potom nastupuje silná marketingová fáza, kde vyrábame materiály podľa guideline-ov Warner Bros., aby sedeli so značkou Harryho Pottera. Popritom prebieha predaj lístkov, čo trvá väčšinu roka. Týždeň pred koncertom prichádza zahraničný dirigent a technici, skúša sa so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Dva dni pred koncertom technici z Amex Audio postavia stage v aréne a zrazu sa projekt z papiera prenesie do živého 3D priestoru. Je to surreálny pocit.
Ako sa podľa vás mení vzťah mladých ľudí k symfonickej hudbe?
Myslím si, že vďaka takýmto popularizačným koncertom sú mladí nadšenejší a opäť sa vracajú k symfonickej hudbe. Pomáhajú aj streamovacie platformy, kde majú dostupné kvalitné soundtracky. Často po koncertoch počúvam od mladých, že začali soundtracky počúvať na streamovacích platformách a potom navštívili živé koncerty symfonického orchestra. Pre promotéra takýchto podujatí je to tá najlepšia správa.
Čo vám pomáha udržať pokoj a nadhľad pri organizovaní veľkých koncertov?
Udržať pokoj mi pomáha viera v seba a v to, že mám kapacitu všetko zvládnuť. Keď som ako sedemnásťročný ukončil základnú umeleckú školu Griegovým klavírnym koncertom a podarilo sa to, povedal som si: Ak som zvládol toto, zvládnem všetko. Odvtedy, keď prídu problémy – a prídu vždy – poviem si, že doteraz som vyriešil všetko, tak vyriešim aj to, čo príde.
Prekvapilo vás na tejto ceste niečo pozitívne alebo negatívne?
Veľmi príjemne ma prekvapilo, že aj v najvyššej lige so zahraničným partnerom sa v prvom rade cení ľudskosť, dobrý prístup a motivácia. Nie je to len o peniazoch – práve naopak. Keď partneri vidia, že organizujeme koncerty zo srdca, podporujú nás a ak chceme niečo kreatívne, nekladú prekážky. Práve naopak, robia všetko pre náš úspech. To bolo pre mňa veľmi silné.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí váhajú medzi istotou a vášňou?
Odkázal by som im, že zatiaľ, ako je svet nastavený, skončíme v zamestnaní minimálne na tretinu života, tých osem hodín denne, a preto je dôležité vybrať si povolanie, ktoré nás napĺňa. Aby nebola bolesť do práce chodiť, aj keby to znamenalo menšie finančné ohodnotenie. Ten psychický stav, s ktorým sa z práce vrátime domov, či naplnení alebo vysatí, je nakoniec oveľa dôležitejší než to finančné ohodnotenie.
Foto: archív T. E.