Herečka Kamila Heribanová patrí k osobnostiam, ktoré na javisku pôsobia prirodzene a presvedčivo. V jej živote sa dnes prelína divadlo, nakrúcanie aj starostlivosť o dvoch synov, pričom veľkú oporu nachádza v rodine, priateľoch a prostredí malého mesta. Otvorene hovorí o úprimnosti, ktorá je pre ňu základom blízkosti medzi ľuďmi, aj o tom, ako si postupne buduje vnútornú rovnováhu medzi profesiou a rodinou.
Po dlhých mesiacioch bez slnka k nám zavítáva jar, ako trávite tieto dlhšie dni? Máte voľnejšie obdobie, alebo fungujete v režime uponáhľanej pracujúcej matky?
Nemám extrémne obdobie, ale i tak je toho celkom dosť. Z každého rožka troška. Skúšam v divadle, natáčam pár dní v mesiaci a do toho mám materské povinnosti. Počasie nás už vyhnalo viac von. Cez víkend sme boli v lese na prechádzke aj na bicykloch, tak sa teším aj na ďalšie podobné dni. Rada sa s chlapcami chodím do prírody.
K herectvu vás priviedla slovenčinárka na základnej škole. Na VŠMU ste boli v triede Emila Horvátha, spolu s Judith Bárdoš, Lukášom Dózom, Danielom Fischerom, Dominikou Kavaschovou.. Predstavujem si to tak, že ste si boli skutočne blízki od štúdia až po dnešok. Je to tak alebo sa mýlim?
Je to tak, s mnohými udržiavam vrelé vzťahy dodnes, ale nespomenuli ste Danka Žulčáka, ktorý je jedným z najbližších priateľov práve od vysokoškolských čias. Často sme spolu hrávali už počas školy a pol roka po sebe sme nastúpili do martinského divadla, kde som pôsobila štyri roky. Odtiaľ smerovali moje kroky na materskú dovolenku a teraz spolu hráme v Slovenskom národnom divadle. Dodnes sa stretávam aj s Andreou Bučko, Dominikou Kavaschovou a Ottom Culkom. S ktorýmkoľvek spolužiakom sa stretnem, vždy ma to poteší.
Vaša postava Kamily v dramatickom seriáli Vina rozvírila vlny aj nášho malého mestečka. Zaujímavý bol najmä jej mnohovrstvový charakter. Ako ste ju vnímali?
Bola som vďačná za túto príležitosť, pretože konečne som mohla v televízii ukázať dramatickú postavu, na aké som bola zvyknutá z divadla. Tam som ich mala mnoho. Moja Kamila bola plnokrvný charakter a bavila ma.
Seriál sa natáčal v meste, kde žijem a v pondelok ráno sme pri pekárni celé mesiace diskutovali kam sa bude dej uberať. Šlo o anglickú predlohu, napriek tomu dobre zasadol do akéhokoľvek malomestského prostredia. Vy žijete so synmi v Svätom Jure. V čom cítite výhody a nevýhody bývania mimo veľkých miest?
Nevýhody ani necítim. Som dvadsať minút od Bratislavy pokiaľ nie sú zápchy. A veľmi mi vyhovuje keď opustím značky Bratislavy a vchádzam do iného prostredia a celkového pocitu pohody a domova. Všetci sa medzi sebou poznáme, keď odnesiem chlapcov do školy mávam si s mnohými rodičmi, pristavíme sa, porozprávame. V Jure mám takzvanú rodinu vytvorenú z priateľov, ktorí mi veľmi pomáhajú či už činmi, alebo len svojou existenciou a spoločným priateľstvom. Celková atmosféra v našom mestečku je veľmi príjemná. Neviem si predstaviť žiť naspäť v Bratislave, hoc som tam počas štúdia žila 9 rokov. Jur mám veľmi rada.
V seriáli Dunaj hráte po boku svojho bývalého pedagóga Emila Horvátha, postavu karpatskej Nemky Lucii Vychodilovej, ktorá si drží od ľudí povestný germánsky odstup. Je vám to blízke, alebo ste otvorenejší typ človeka?
Som podobná. Pokiaľ sa s ľuďmi nepoznám, držím si odstup. Povedala by som, že dlhšiu dobu sa k niekomu prepracovávam a rovnako dlhšie trvá, kým sa on dostane ku mne, kým niekomu začnem dôverovať. A som s tým absolútne vyrovnaná.
Ste členkou v SND od 1. septembra 2025. V akých hrách vás môžeme aktuálne vidieť?
Minulý rok som naskúšala inscenáciu Zdravý nemocný, ktorú hrávame doteraz. Hrám tam práve so svojimi spomínanými spolužiakmi a bývalými kolegami, pretože šiesti sa poznáme zo spomínaného martinského divadla. Je to taká naša srdcovka. Veľmi blízke sú mi aj Janka Kovalčíková a Janka Oľhová, ktorá je našou dlhoročnou rodinnou priateľkou a poznáme svoje rodiny navzájom. Títo ľudia sú už u mňa overení a vážim si naše pevné vzťahy. V januári sme mali premiéru hry Watsonovci a po Veľkej noci nás čaká premiéra Život Gallileiho.
Kariéru ste rozbehli hneď po škole v martinskom divadle ako Ofélia, kde ste sa zároveň zoznámili s Danielom. Po jeho úmrtí ste začali pozvoľna pracovať už 3 týždne po, pozeráte sa na spätne na to pracovné obdobie ako na niečo, čo vám pomohlo prekonať tie prvé šokové chvíle?
Áno. Pomáha mi práca, ktorú mám rada, napĺňa ma, ale najviac mi pomáhali a pomáhajú chlapci.
Ako sa vám darí vyrovnávať sa so smútkom?
Neviem na to jednoznačne odpovedať. Niektoré dni sa cítim lepšie a niektoré dni horšie. Je to ambivalentné.
Vychovávate dvoch synov Viktora a Martina, vo veku 9 a 7 rokov, to nie je jednoduché ani pre dvoch rodičov, čo pomáha vám pri ich výchove? Na čom ju staviate?
Nemám to veľmi premyslené, mám dojem, že na materstvo sa ani nedá vytvoriť žiadna príručka. Vychádzam zo svojho detstva,svojich skúseností, mojej povahy, ich charakterov a dbám na úprimnosť vo vzťahoch. Moja voči nim alebo ich voči mne. Snažím sa vytvoriť bezpečný priestor,kde môžu pravdivo prežiť hocakú emóciu, kde môžu povedať aj veci ktoré nie sú pre mňa ľúbivé, alebo by ma možno mohli aj nahnevať. Ak si ich však úprimne a s láskou povieme, dokážeme sa s nimi vysporiadať. Oni a aj ja.
Čo sa v detstve naučíš, v dospelosti akoby si našiel..
Bola by som rada, ak by to tak mali.
Máte krásne ryšavé vlasy, to sú vaše alebo si ich farbíte?
Každý mesiac si ich farbím. Na základnej škole v deviatej triede som si prvý krát dala ryšavý šampón a cítila som sa tak dobre, že už som sa tej farby dlhodobo nevzdala.
Pri príprave na rozhovor som sa dozvedela, že ste mali dokonca v minulosti jeden dred a hipísacke obdobie. V čom spočívalo?
Batikovala som si tričká a nosila obrovské zvonové nohavice, mikiny, svetre. Počúvala som dokola Beatles a Pink Floyd. Bez množstva náramkov a náušníc na oboch rukách som ani nevyšla z domu. Bolo mi tak sveta žiť.
Boli ste skôr rebelský alebo poslušný typ?
Žiaden rebel, skôr taký ten večne trpiaci, zadumaný mladý človek s poetickou dušou (úsmev).
Ako sa pozeráte na dnešné trendy v kráse a kozmetike? Využívate ich vo svojom živote?
Trendy mi nikdy moc nešli. Všímam si ich, niektoré aj vyskúšam, ale viem vyhodnotiť čo mi bude svedčať a čo nie. vždy som sa snažila vychádzať zo svojej osobnosti a presvedčenia. Nejako som sa narodila a prijímam seba vo svojej prirodzenosti. V mojom veku už viem čo mi svedčí a čo nie. Nosím teda to, v čom sa cítim dobre.
Čo vás baví okrem divadla? Máte nejaké záľuby, ktoré by sme o vás nikdy nepovedali?
Keď budem raz mať veľa času, budem sa snáď opäť venovať koňom. Fascinuje ma jazdenie a starostlivosť o zvieratá. Okrem nich mám veľmi rada prechádzky v prírode, čítanie kníh, pozeranie filmov. A samozrejme čas strávený s chlapcami. To ma najviac napĺňa a baví.
Foto: TV Markíza, archív SND