Vymenila istoty za slobodu. Dnes patrí medzi digitálnych nomádov, ktorí dokážu pracovať odkiaľkoľvek a pritom spoznávať svet v jeho každodennej podobe. VERONIKA VELČICKÁ ukazuje, že odvaha môže viesť k životu, v ktorom sa práca a dobrodružstvo prirodzene prelínajú.
U Veroniky neprišial žiaden „aha moment“, na to, aby sa stala digitálnou nomádkou. Skôr séria malých rozhodnutí, ktoré na seba nadväzovali. Počas vysokej školy začala viac cestovať po Európe a zistila, že ju to naozaj baví: „Na inžinierskom štúdiu som sa rozhodla ísť na Erasmus, kvôli čomu som musela študovať o semester dlhšie, a „predĺžený“ semester bol hlavne o písaní diplomovky, do školy som reálne chodiť nemusela, mala som len online diplomový seminár. Vtedy vznikla myšlienka, že diplomovú prácu môžem písať odkiaľkoľvek. Tak sme sa s priateľom rozhodli odísť za teplom na tri mesiace do Ázie.“ V roku 2020 začala klasicky pracovať z kancelárie a až počas spomínaného Erasmu zistila, že to funguje celkom dobre.
Nefunkčné aplikácie vedia poriadne znepríjemniť cestovanie
Celkovo navštívila už 55 krajin. „Za tie roky cestovania ma asi najviac preverila Čína. My si veci väčšinou až tak dopredu neplánujeme, ale tam sme strávili mesiac a museli sme mať viac menej všetko pripravené vopred, hlavne presuny a vlaky. Vlaky sa tam dajú kúpiť len približne mesiac dopredu a keď chcete lístok na neskorší dátum, dáte sa na čakaciu listinu a až v deň spustenia predaja zistíte, či je pre vás miesto alebo nie. A nám sa viackrát stalo, že miesto nebolo a museli sme meniť plány. Ďalšia vec bol internet a cenzúra. Na mobiloch sme mali e‑sim pripojenú na hongkonskú sieť, kde nebolo nič blokované. Avšak hotelové wifi boli cenzurované, takže sme sa nevedeli dostať na stránky a aplikácie, ktoré bežne používame k práci, a museli sme si zdieľať internet z mobilu. Našťastie je tam všetko vrátane mobilných dát extrémne lacné, takže sa to dalo vyriešiť, len to od nás vyžadovalo viac plánovania a improvizácie,“ vysvetľuje Veronika.
Do toho im nefungovali mnohé známe aplikácie, na ktoré boli zvyknutí, napríklad Google mapy, a museli sa naučiť používať ich aplikácie a systém, ktorý je pre miestnych v podstate jednoduchší, keďže majú jednu aplikáciu na všetko. Od máp a taxíkov cez platenie až po prekladač a chat, ale Veronike s priateľom to komplikovalo život. Aj napriek týmto problémom si Čínu užili.
Bežný pracovný deň nomádky
Veronika pracuje rovnako ako zamestnaní ľudia, ibaže s dokonalými výhľadmi a šumom mora v pozadí. Odmaká si pracovný čas pri počítači a zvyšok dňa je o dobrodružstve – prechádzka po meste, pláž, výlet v okolí alebo len obyčajný život v novej štvrti. Často využívajú aj presuny, či už lietadlo, vlak alebo autobus, na prácu, aby mali na samotnom mieste viac času na spoznávanie. Snažia sa cestovať pomalšie, zostať na jednom mieste dlhšie, aby sa nemuseli naháňať, mali priestor aj na prácu, aj na spoznávanie a mali pocit, že tam naozaj chvíľu žijú, nie len prebiehavajú atrakcie.
Vďaka tomu sa práca a dobrodružstvo navzájom nerušia, ale skôr dopĺňajú: „Väčšina dní začína raňajkami a dobrou kávou, ale všetko ostatné sa už prispôsobuje tomu, kde sme, aké je počasie a koľko máme práce. Niekedy je po káve viac pracovný deň pri notebooku, inokedy je to skôr o presunoch a objavovaní miesta, kde práve sme. A práve fakt, že sa dni líšia a neupadáme do stereotypu, je pre mňa na tomto štýle života najpríjemnejšie.“
Nutná disciplína
Keď Veronika pracuje z miest, ktoré ľudia vnímajú ako dovolenku, viac si stráži pevné časové bloky na prácu. „Často si zámerne dávam náročnejšie úlohy na ráno a ľahšie veci nechávam na neskôr, čo mi paradoxne vie produktivitu zvýšiť, lebo mám jasný limit, dokedy chcem mať hotovo. Na druhej strane, takéto miesta vedia byť plné lákadiel a rozptýlení, takže bez disciplíny by produktivita rýchlo klesla. Preto mi pomáha pomalší štýl cestovania a nastavenie, že je to prímárne pracovný deň v peknom prostredí a až potom dovolenka, nie naopak,“ tvrdí nadšená cestovateľka.
Partnerstvo na cestách
Veronika cestuje s partnerom, ktorý je tiež digitálny nomád: „Zážitky z ciest zdieľame spolu, máme sa s kým poradiť, zasmiať sa na veciach, ktoré by iní možno nechápali, a navzájom sa podporiť, keď sa niečo nepodarí. Prakticky je výhodou aj to, že si vieme rozdeliť povinnosti okolo plánovania ciest a ubytovania a zdieľame náklady, takže život je lacnejší, než keby sme cestovali sami.“ Skúškou vzťahu je zároveň aj to, že sú stále spolu, či už pri práci, cestovaní alebo odpočinku a nie vždy majú rovnaké tempo alebo záujmy. Aj tu su nutné kompromisy.
Poriadok v prioritách
Áziu má dvojica precestovanú skoro celú. „V Thajsku sme strávili veľa času a vždy, keď tam prídeme, mám pocit, akoby sme sa vracali na známe miesto. Zo spôsobu života ma tam už veľa vecí neprekvapí, viem, čo mám očakávať, ale výhľady a miesta vedia stále prekvapiť,“ hovorí nomádka. „Najviac ma v jednoduchosti života asi naučila Indonézia, ale podobný pocit mám z viacerých krajín juhovýchodnej Ázie. Videla som tam ľudí žiť v jednoduchých, často skromných domoch bez veľkého majetku, ale s obrovským pokojom, úsmevom a ochotou pomôcť, akoby mali všetko, čo potrebujú. Vďaka tomu som si uvedomila, že k dobrému životu nepotrebujem až tak veľa vecí a že mi oveľa viac dávajú zážitky, nové miesta a stretnutia s ľuďmi než hromadenie majetku.“V budúcnosti by s priateľom chceli mať rodinu a dom, len zatiaľ ešte nie je správny čas. „Čím dlhšie takto žijem, tým menej ma desí neistota, a tým viac verím vlastnej schopnosti prispôsobiť sa. Takže istota je pre mňa skôr v skúsenosti, že už sme všeličo zvládli, a ten „pevný“ domov beriem ako ďalšiu kapitolu, ktorá raz príde.“
Prvý krok vôbec nemusí byť veľký
Ak nad niečím podobným uvažujete, dá sa začať úplne postupne, napríklad kratším výletom, s niekým alebo aj sama, a len si vyskúšať, ako sa pritom človek cíti a čo všetko to obnáša. Veľmi pomôže nemať pocit, že na to musí byť človek úplne sám. Dá sa pridať do cestovateľských facebookových skupín, použiť rôzne aplikácie alebo sa ubytovať v hosteli, kde sa prirodzene stretáva viac cestovateľov a ľahšie sa nadväzujú nové kontakty. Takto sa dá získať viac istoty a odvahy, bez toho, aby bolo hneď nutné úplne zmeniť celý život. „Za tie roky na cestách som spoznala nové kultúry, urobila si lepší obraz o svete, naučila sa byť trpezlivejšia, zvládať stres a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a popritom zistila, že k dobrému životu naozaj netreba veľa vecí, ale skôr zážitky, skúsenosti a odvahu nebáť sa zmeniť smer, aj keď to človeku otočí život o 180 stupňov,“ uzatvára s úsmevom Veronika a batoh berie na plecia..
Foto: archív V. V.