Alena Heribanová sa naplno teší z vnúčat, stará sa o svoju záhradu a rada si rozširuje obzory. Na Slovensku máme podľa nej obrovský potenciál a považuje za potrebné, na ňom stavať a spoločne budovať lepšiu krajinu.
V rodine Alenky Heribanovej prevláda babinec. Má dve dcéry Tamaru a Barboru. A k sedemročnej vnučke Emilke a päťročnej Izabelke len pred štyrmi mesiacmi pribudol Zachariáš. „Je to nesmierne milý, usmievavýa veľmi dobrý chlapček. Podľa môjho názoru sú všetci takou odmenou za to, že sme s bývalým manželom vychovali dobré deti. A tie sa vďakabohu odhodlali mať vlastné deti (smiech). V mojej generácii sme niečo také hrôzostrašné, ako je vojna u susedov či celosvetová pandémia nepoznali. Naozaj obdivujem každého, kto sa v súčasnosti dokáže pre niečo pevne rozhodnúť,“ tvrdí moderátorka s rešpektom. „Vychovávať deti je to najprirodzenejšie, čo v nás ľuďoch je a spôsobilo mi to v živote najväčšiu radosť. Som vďačná, že sa môžem opäť, i keď v trochu zmenenej forme, realizovať pri vnúčatách. Byť babičkou je tým najkrajším potešením, pretože človek vidí, že život má vyšší zmysel a nekončí, stále pokračuje. Život je večný.“
Vnučky Emilka a Izabelka sa najradšej hrávajú spolu, spoznávajú nových kamarátov na ihriskách a babke robia veľkú radosť. Najmä vtedy, keď si obujú jej lodičky a vyberú sa do šatníka „na skusy“. Výsledkom je vyhádzaná skriňa a pohádzané róby po celej izbe. Hlavne však veľké a široké spokojné detské úsmevy. Babička vedie svoje baby ku kultúre, vyberú sa spolu rady na balet do Slovenského národného divadla. Detské predstavenia sú nádherné, vždy vypredané a počas prestávky všetky deti svorne po chodbách „ baletia“….. Alenka zažíva doslova déjà vu: „Moje vnučky sú verná kópia mojich detí. Presne tak, ako snívala romantická Tamarka a Barborka behala hore dole po schodoch, Emilka sníva a Izabelka skáče (smiech).“ Najmladší prírastok Zachary Jozef má zase oči z Alenkinho rodu.
Dôležitým členom rodiny je aj stará mama Mária Repčíková, ktorá má krásnych 89 rokov. S rodinou trávi rada spoločný čas, i keď po odchode svojho manžela, s ktorým spoločne prežili dlhé krásne desaťročia, potrebuje skôr starostlivoať, pozornosť, ticho a pokoj. „Môj ocko zomrel skoro 95-ročný. Bol nesmierne aktívny a oddaný životu. S prichádzajúcimi rokmi však život človeku berie silu, energiu, schopnosť byť samým sebou a postarať sa o seba. A s týmito javmi prirodzene aj odchádza chuť do života. Celý život bol aktívny a veľmi bohato naplnil čas, ktorý mu bol súdený. Spolu s mamičkou nás nemuseli ani veľmi vychovávať, boli nám prirodzeným príkladom, tým, ako žili a čo všetko pre nás urobili.“spomína s láskou Alena.
Nenávisť schytávajú najmä ženy
Bývalá hlásateľka je všestranne založená, zaujíma ju spoločenské dianie a nie je jej ľahostajné, kadiaľ sa Slovensko uberá. Jej známa relácia Anjeli strážni sa teší veľkej obľube už celých 19 rokov. Alena v nej spovedá rôzne zaujímavé osobnosti: „Naposledy som v nej mala kolegyne, investigatívne novinárky Soňu Gyarfašovú a aj Martu Jančkárovú. Všetkým nám prospeje, keď vieme, aká je pravda a nemusíme si pred ňou zakrývať oči. Častokrát je kruté, čo vidíme, no vo voľbách je to naše rozhodnutie a je aj naša zodpovednosť, v akom stave máme krajinu. Preto ich prácu považujem za veľmi prínosnú a je potrebné, aby ľudia mali reálny prehľad o tom, čo sa v skutočnosti u nás deje.“
Alena považuje za smutné, že mnohokrát si nenávisť rôznych zlých ľudí odnášajú práve ženy, nakoľko dotyční agresori nemajú odvahu vyhrážať sa mužom. Uplatňujú si svoje komplexy na nevinných ženách, ktoré si poctivo robia svoju prácu. Mnohí z jej hostí naozaj veria, že anjeli skutočne existujú: „Nie je zdanlivo možné, aby sa nám v živote udiala taká veľká náhoda, ktorá zrazu priniesla ľuďom do života obrovské šťastie alebo víťazstvo. Všetci zatiaľ usúdili, že to „musia“ byť naši strážni anjeli,“ nazdáva sa usmievavá moderátorka.
História Slovenska si zaslúži väčšiu pozornosť
S láskou spomína aj na jej 6-ročné pôsobenie na rakúskom inštitúte vo Viedni, ktorý donedávna viedla: „Tam som zistila, že Slovensko nie je ostrov sám pre seba. Čím viac sa otvoríme zahraničiu a krajinám, s ktorými sme mali zatvorené hranice, tým to bude pre nás lepšie. Všetky dejinné skutočnosti, napr. aj spomienky na našu panovníčku Máriu Teréziu, jej zákony, povinné školské vzdelanie, povinné očkovanie, zakladanie manufaktúr, fungovanie banských miest, univerzít a ženských spolkov z čias monarchie sme sami pred sebou uzavreli a považujeme ich za temné v našich dejinách, a pritom by mali byť zadefinované ako naša národná identita. Bol to po stáročia tento geopriestor, mnohé dnešné štáty bývalej k.u.k. monarchie nemali vlastné hranice, ani kodifikovný spisovný jazyk, ale svoje miesto v našich spoločných dejinách si našli. Aj svoje vzácne historické osobnosti, ktoré si dodnes uctievajú… Toto obdobie nás pozitívne ovplyvnilo a práve vtedy sme zaznamenali silný hospodársky aj duchovný rozvoj. Tu sa zrodil aj v roku 1869 najstarší spolok slovenských žien Živena – a boli to silné, múdre, vzdelané ženy, ktoré zakladali školy pre dievčatá, zakladali spolky, osvetovo pôsobili pri vzdelávaní našich dievčat.
Alena považuje za veľmi smutné práve to, že si tento fakt málokto uvedomuje. Poznať svoju národnú identitu a byť na ňu hrdí, považuje za dôležitý základ uvedomenia si stavu našej súčasnej spoločnosti a schopnosť kreovať vízie do budúcnosti .
Vedieť kto sme, odkiaľ sme, ako sme sa ako národ vyvíjali a kam kráčame, sú otázky, ktoré by si mal vedieť zodpovedať každý obyvateľ Slovenska: „Na týždenníku Slovenka sa mi páči práve to, že sa snažíte prinášať hodnotný obsah, zaujímavé osobnosti, venujete sa histórii a vzácnym ľuďom. Je dôležité uvedomiť si, že naša minulosť bola bohatá, že nie sme len krajina „sluhov a pastierov, halušiek a krpcov“, hoci náš folklór je unikátny…“
V súčasnosti Alena šéfuje najstaršiemu ženskému spolku na Slovensku, Živene, ktorá funguje už 153 rokov. Na poste nahradila herečku a političku Magdu Vášáryovú, ktorá pôsobila na pozícii predsedníčky Živeny 8 rokov.
