Predstaviteľka seriálovej Ivety Alžbeta Ferencová je rada, že seriál podnietil divákov k diskusii. „Dúfam, že minimálne týmto seriálom sme mohli otvoriť niekomu oči aspoň v jednej otázke.“ Z mladej ženy sa vykľula talentovaná speváčka, tanečníčka a herečka, ktorá svoje role prijala s veľkou pokorou.
Iveta 2 sa natáčala v Trebišove aj v Prahe a opäť otvorí niekoľko tém, ktoré Slovensko nenechá chladným.
Som veľmi rada, že diváci budú mať možnosť vidieť kvalitne spracovanú dôležitú tému. Nabrala som nové pracovné skúsenosti aj na základe toho, že v Ivete 2 pribudlo veľa nových menších aj väčších postáv. Napríklad Jana Oľhová, Dana Droppová, Jiří Havelka, Milan Šteindler a Tomáš Bambušek. Pokračovanie Ivety je opäť náhľad do života. Udejú sa veci, ktoré sa reálne ľuďom stávajú. Je otázne či Iveta pôjde iba vpred, alebo sa vráti nazad (úsmev).
V čom je pre vás dvojka iná než prvá séria?
Cítila som sa bezpečnejšie ako v jednotke, pretože predsa len to už nebolo niečo úplne nové. Zároveň moja postava pokročila. Jednotka bola úplne ako môj život, ale dvojka už nie. Musela som premýšľať ako ju mám zahrať, pretože som mala dojem, že ja by som sa do jej životných situácií nikdy nedostala. Musela som sa odosobniť a nadviazať na jej charakter.
Diváci Ivetu buď milovali, alebo nenávideli. Očakávate rovnako vyhrotené reakcie aj pri jej pokračovaní?
Áno, som pripravená, že aj kritiky bude oveľa viac. Je to odvážnejšia séria. Verím, že sa nájdu diváci, ktorí nepôjdu iba po povrchu, ale budú sa snažiť zamyslieť sa nad seriálom aj hlbšie. Je to komédia, ale veľmi reálna. Sama som sa pristihla, ako som pri niektorých scénach zostala doslova zhrozená. Niekedy mi napadlo, že už je toho veľa, ale hneď som sa opravila, že síce je to silné, ale je to pravda, takto žijeme, nie je to klamstvo.
Ako zvládate kritiku?
Učím sa s ňou pracovať. Nikdy mi nevadila konštruktívna kritika. Aj na internete keď niekto napíše, že Iveta je blbosť, ale páči sa mi ako Alžbeta hrala, alebo naopak, to dokážem prijať. Ale nenávistná kritika je zbytočná. Stále to zabolí a vie mi zničiť deň.
Žijete už dlhšiu dobu v Prahe. Ako často chodievate do rodného Prešova? Považujete ho ešte za svoj domov?
Dúfam, že v Prahe ostanem. Milujem ju. Veľmi rada sa vraciam do Prešova, ale muselo by sa veľa vecí zmeniť, aby som sa tam vrátila. Mám pocit, že kedysi to mesto oveľa viac žilo. Teraz mi pripadá mierne zanedbané, čo mi je ľúto.
Spomenuli ste, že v dôsledku vášho netypického výzoru ste na Slovensku nedostávali toľko pracovných príležitostí, ako by ste chceli. Bol to jeden z dôvodov vášho odchodu do Prahy? Mali ste aj reálnu skúsenosť s tým, že by vám niekto vytkol váš vzhľad?
Áno, bolo to tak. Cca pred desiatimi rokmi som častokrát počula, že sa nehodím na nejaký projekt kvôli tomu, že som príliš tmavá alebo výrazná, najmä v televízií a v reklamách. Bola to vtedy nejaká zaužívaná norma vzhľadu. Trošku ma to trápilo, nevedela som to pochopiť. Tak som sa jedného dňa postavila a odišla. Praha je mekkou reklám a filmov, otvorili sa mi tu nové dvere a ani som netušila, že mi v nej bude tak dobre.
Nabrala som tu nové skúsenosti a potrebné sebavedomie, pretože som zistila, že aj ja môžem byť súčasťou veľkej a svetovej reklamy. Tento prístup, čo som zažila, taktiež prispel k môjmu odchodu, síce dôvodov bolo viac. Chcela som sa posunúť v tanci, v speve a osobnostne. Rada sa premiestňujem a spoznávam nových ľudí.
Okrem veľkomestského života si užívate aj záhradku v Libereckom domčeku. Našli ste v sebe aj kúsok „dedinského dievčaťa“?
Ja som rozpoltená. Potrebujem balans na správne fungovanie. Dom sme s priateľom prerábali a plánujeme tam postaviť neskôr aj zimnú záhradu. Nemáme na to teraz vôbec čas, ale je to náš sen. Mať domček so záhradkou a s bylinkami. Minimálne sa to budeme učiť. V Prahe by sme mali radi byt na fungovanie a domček na oddych.
Priateľ Paulie Garand je tiež z umeleckej brandže, premýšľate už aj nad založením rodiny?
Áno, sme spolu 5 rokov. Priznám sa, že nad tým už často premýšľam. Je mi ľúto, že som nestihla babyboom v pandémii, ale teraz ešte pár rokov chceme počkať. Máme naozaj veľa práce a sme rozcestovaní. Dúfam, že to pôjde. Predstavujem si nás ako mladú rodinu tak verím, že sa tá predstava aj splní.
Podporuje vás priateľ vo vašich túžbach a kariére?
Áno. Je to najväčšie šťastie čo som v ňom a v nás našla. Viem, že v niektorých vzťahoch nedokážu ľudia na diaľku fungovať a my toto máme vyriešené. Máme obaja tak veľa práce, že ani jeden z nás nemá čas špekulovať. Keďže sme rovnako pracovne vyťažení, nestáva sa to, že jeden by túžil po väčšej pozornosti. Máme to vyrovnané. Tešíme sa vždy na seba.
Paulie je známy raper s množstvom fanúšikov. Chodievate aj na priateľove koncerty?
Veľmi často. Prvé tri roky som bola skoro na každom, teraz už chodím iba na tie veľké, napríklad na festivaly. Vždy ma prekvapí aký je dobrý na pódiu a ako sa zlepšuje. Máme aj spoločnú kapelu a on sa veľmi hudobne posunul. Jeho texty sú veľmi poetické. Kedysi sa volal, že básnik pred mikrofónom a to na neho veľmi sedí. Je sčítaný v hudbe aj vo filmoch. A je aj skvelý textár. Veľmi sa snažím napodobniť svojho priateľa a písať v slovenčine. Ale musím na sebe pracovať, aby som si za tým stála a keď album vydám, aby som na to bola aj hrdá.
Naposledy, keď sme sa rozprávali, plánovali ste spraviť sériu tanečných workshopov po Slovensku a Čechách. Podarilo sa vám ich zrealizovať?
Po Ivete nastal veľký boom a dostala som hneď ponuku na ďalší seriál Policie Hvar v Čechách. Hrala som tam hlavnú postavu vyšetrovateľky. Po jeho skončení som začala robiť Ivetu 2, takže k tancu som sa žiaľ vôbec nedostala. Šiel do úzadia. Teraz je jediný čas kedy sa mu môžem venovať, pretože neskôr začínam skúšať v národnom divadle v Prahe hru Mefisto.
Vaša prababička Elena Lacková bola spisovateľkou a autorkou prvej rómskej divadelnej hry Horiaci cigánsky tábor, ktorá mala vyše sto repríz. Mnohí ju označujú za symbol rómskeho etno-emancipačného hnutia v Československu.
Bola veľmi prísna. Až ako dospelá som pochopila, že jej prísnosť pramenila z toho, čo všetko si prežila.
Živíte sa spevom, modelingom a herectvom, máte priateľa, ste mladá a krásna. Vyzerá to navonok všetko pekne, ako sa vysporiadúvate s krivdami?
Samozrejme, vyzerá to pekne, ale v mojom vnútri sa odohráva veľa vecí. Mám veľké obavy z toho, ako ľudia prijmú Ivetu 2 a aj ako zvládnem predstavenie v národnom divadle. Moje vnútro jo konštanný boj medzi tým, že chcem byť šťastná a zároveň som plná strachov. Mám pocit akoby som ani týždeň nemala právo byť úplne spokojná. Iveta je veľmi ťažký oriešok a jej kritika aj úspech sa na mňa ako hlavnú predstaviteľku sypali. Nemôžem všetkým vysvetľovať, že som herečka.
Ďalšia vec je, že nestíham sa venovať môjmu milovanému tancu a z toho som tiež dosť frustrovaná. Priateľ sa mi snaží pomáhať, ale bývam preto veľmi smutná. Vôbec nestíham ísť ani na dovolenku, do novembra som nemala ani deň voľna. Do toho ešte premýšľam nad novým albumom, ktorý by som rada zrealizovala. Dúfam, že všetko dobre dopadne a moje obavý sú zbytočné.
