Predstaviteľka seriálovej Ivety Alžbeta Ferencová je rada, že seriál podnietil divákov k diskusii. Tvrdí, že je v ňom ukázaná tvrdá realita našej spoločnosti, aj taká, pred ktorou si mnohí zakrývajú oči.
V čom je pre vás seriál Iveta natoľko výnimočný, že ste prikývli na rolu hlavnej postavy?
Už jeho tvorcovia – režisér Jan Hřebejk a Petr Kolečko boli pozitívnym impulzom, na základe ktorého som si prečítala scenár. Ich prácu poznám, seriál Most od Petra Kolečka som sledovala od začiatku. Príbeh Ivety je vtipný, avšak odráža aj tvrdú realitu. Chcela som byť súčasťou niečoho kontroverznejšieho, čo sa nebude páčiť úplne všetkým. Celý štáb sa skladal z veľmi kvalitných profesionálov.
V seriáli ste sa ocitli medzi plejádou výborných a najmä skúsených hercov (Zuzana Mauréry, Milan Ondrík, Milo Kráľ a ďalší). Ako sa vám s nimi spolupracovalo a čo vám táto skúsenosť priniesla?
Bola to veľká výzva a súčasne ma lákalo vyskúšať si zahrať po ich boku. Dalo mi to to, že som sa naučila byť veľmi rýchla a pohotová. Nasávala som informácie za pochodu ako špongia. Možno som mala šťastie začiatočníka, no veľmi sme si na pľaci rozumeli a všetko zafungovalo tak, ako pri dobrej spolupráci treba. Sadli sme si aj po ľudskej stránke a získala som veľa nových priateľov.
Pochádzate z Prešova, východniarsky prízvuk v seriáli vám teda cudzí nebol, prichádzalo medzi vami a hercami z iných častí východného Slovenska (napr. Košice, Trebišov) k slovným roztržkám o „správnosti“ nárečia?
Aj na pľaci aj mimo neho prichádzalo často k slovným prestrelkám, ako sa čo má správne vysloviť. Seriál iba odráža to, že keď východniari prídu do Bratislavy, rozprávajú naozaj hocijako a platí to aj opačne, keď sa Bratislavčan snaží rozprávať po východniarsky. Chceli sme byť uveriteľní, takže sa tam nájde úplne každý. Aj tí, čo sa na východe narodili, i takí, ktorí sa tam prisťahovali. Nechávame divákovi voľnú predstavivosť.
Spoločenské témy, ktoré sa v seriáli odohrávajú nastavia zrkadlo aj mnohým divákom. Predpokladali ste aj negatívne reakcie?
Áno, určite aj tie, myslím si, že každý, kto ide v umení s kožou na trh, musí byť pripravený na všetko, čo môže prísť. Aj negatívna kritika nastavuje zrkadlo. Pravda vždy rozvíri vody. Zatiaľ prevažujú pozitívne reakcie. Je dobré, že tieto témy ľudia vidia a možno sa to práve tým, ktorí sú nahnevaní uloží v hlave a časom pochopia, že si len nechcú priznať to, čo sa vôkol nich odohráva. My ľudia zakrývame oči pred pravdou, ktorá nám nie je pohodlná. Ja si stojím za tým, že je to skvelý a pravdivý príbeh.
Ako často chodievate do Prešova? Považujete ho za svoj domov?
Z Prahy je to pomerne ďaleko, cca deväť hodín vlakom. Priznám sa, že tam nechodievam často, iba asi dvakrát ročne. Skôr sa snažím, aby moja rodina prišla za mnou do Prahy. Žijú tam moji rodičia a pár blízkych príbuzných, no ja sa už osobnostne aj pracovne cítim lepšie v Prahe, tam si budujem zázemie. Síce, ja mám domov všade, kde sa cítim dobre. Teraz poškuľujem po Berlíne, tak možno o pol roka vám poviem, že som doma tam. Som taký rozlietaný vták. Domov je pre mňa tam, kde sú vôkol mňa príjemní ľudia.
Spomenuli ste, že v dôsledku vášho netypického výzoru ste na Slovensku nedostávali toľko pracovných príležitostí, ako by ste chceli. Bol to jeden z dôvodov vášho odchodu do Prahy? Mali ste aj reálnu skúsenosť s tým, že by vám niekto vytkol váš vzhľad?
Áno, bolo to tak. Cca pred desiatimi rokmi som častokrát počula, že sa nehodím na nejaký projekt kvôli tomu, že som príliš tmavá alebo výrazná, najmä v televízií a v reklamách. Bola to vtedy nejaká zaužívaná norma vzhľadu. Trošku ma to trápilo, nevedela som to pochopiť. Tak som sa jedného dňa postavila a odišla. Praha je mekkou reklám a filmov, otvorili sa mi tu nové dvere a ani som netušila, že mi v nej bude tak dobre. Nabrala som tu nové skúsenosti a potrebné sebavedomie, pretože som zistila, že aj ja môžem byť súčasťou veľkej a svetovej reklamy. Tento prístup, čo som zažila, taktiež prispel k môjmu odchodu, síce dôvodov bolo viac. Chcela som sa posunúť v tanci, v speve a osobnostne. Rada sa premiestňujem a spoznávam nových ľudí.
Vyhovuje vám veľkomestský život? Čo na ňom máte najradšej a čo vám v Prahe chýba?
Áno, mám rada veľké mestá. Milujem Paríž aj Berlín. V Prahe mi momentálne nechýba absolútne nič, nakoľko má aj veľké a krásne parky plné zelene.
Živíte sa spevom a modelingom, máte priateľa, ste mladá a krásna, je niečo, čo by ste ešte chceli dosiahnuť alebo sa cítite už absolútne naplnená?
Ďakujem za kompliment. Ešte je toho veľa, čo som nedosiahla. Z osobného života je to materstvo. Kariérne by som rada natočila film, napísala knihu, vyrazila na veľké turné..
Spievate pod umeleckým menom Zea v angličtine. Nepremýšľali ste aj o spievaní v rodnom jazyku?
V slovenčine by som spievala veľmi rada, no zatiaľ sa nemôžem pasovať za dobrú textárku. Neviem napísať text piesne tak, aby som s ním bola úplne stotožnená a hovoril mi z duše. V slovenčine som si dala úlohu, že kým to nebude super text, nechcem to radšej spievať. Ak by som našla dobrých textárov, rada by som spievala v rodnom jazyku. Možno raz.
Ste aj tanečníčkou, kde vás môžu diváci vidieť a ako ste sa k tancu dostali?
Tancujem od piatich rokov, je to zrejme dar od Boha. Hudbu vnímam najmä pohybom. Osobne sa s ľuďmi stretávam na tanečných workshopoch na Slovensku aj v Čechách.
Prezraďte nám viac o priateľovi, je tiež z umeleckej brandže?
Áno, je raper a pohybuje sa v hudbe oveľa dlhšie ako ja. Študoval réžiu na filmovej univerzite v Zlíne, no nakoniec sa mu rozbehla kariéra hudobníka, tak robí to. Vystupuje pod umeleckým menom Paulie Garand, točí si videoklipy. Má na konte veľa spoluprác aj so slovenskými umelcami. Na scéne je už dvanásť rokov. Nedávno sme si spolu zadovážili v Liberci malý dom.
Pred šiestimi rokmi ste otáčali písmená v relácií Koleso šťastia, zúčastnili ste sa aj súťaže Miss Universe, aká bola Alžbeta vtedy a dnes?
Koleso šťastia je pre mňa už nepodstatná záležitosť, je to minulosť. Vtedajšia Alžbeta bola ustráchaná, nevyspievaná, teraz už viem, čo chcem a nebojím sa presadiť svoj názor. V minulosti som sa nechala ľahko zmiasť inými ľuďmi, ktorí neverili v moju víziu. Teraz si už Alžbeta dá poradiť iba od ľudí, ktorým verí. Je odvážnejšia a verí viac svojej intuícii a pocitom.
Čomu sa venujete vo voľnom čase okrem spevu a aktuálne herectvu?
Venujem sa tancu, ktorý aj učím na workshopoch. Pracujem akoby na svojom vlastnom PR, pričom vymýšľam spolupráce s rôznymi veľkými značkami. Veľmi rada jem a varím. Môj voľný čas je najmä o kvalitnom jedle.
Čo vás ešte pracovne čaká v tomto roku?
Posledné roky ma naučili, že sa nevyplatí dopredu plánovať. Ale ak by to šlo tak, ako si predstavujem, tak by som na jeseň rada vydala album, spravila pár videoklipov a plánujem aj veľké tanečné workshopy po Českej a Slovenskej republike. A ešte sa budeme s priateľom venovať zveľadeniu nášho domčeka v Liberci.
Rozhovor robíme počas vašej dovolenky, prezradíte, kde oddychujete?
Som na Tenerife, je tu príjemných 25 stupňov. Oceán, sopky a hory sú mi bližšie srdcu ako pláže. Mám rada výlety do hôr s výhľadmi a konečne sme si po dvoch rokoch voľna s priateľom oddýchli. Verím, že rok bude pokračovať v tomto príjemnom duchu.
