Život niekedy prinesie ťažké skúšky, ktoré preveria našu odolnosť, silu a vieru v lepšie zajtrajšky. Príbeh Andrey Belányiovej je dôkazom, že ani po pádoch sa netreba vzdávať. Po rozpade manželstva a starostlivosti o dcérku Saskiu, ktorá si vyžaduje neustálu opateru, si prešla obdobiami plnými bolesti, neistoty, ale aj nádeje. Dnes, s úsmevom na tvári, rozpráva o tom, čo jej pomohlo prekonať najťažšie momenty, akú podporu nachádza vo svojej rodine a partnerovi a aké nástrahy čakajú na rodičov detí so zdravotným znevýhodnením v našom systéme. Jej príbeh je inšpiráciou, že aj v najťažších chvíľach sa dá nájsť cesta vpred.
Prežili ste náročné životné chvíle, keď sa vám v minulosti rozpadlo manželstvo s hokejistom Žigmundom Pálffym a na chorú dcérku Saskiu ste zostali sama. Ako sa vraví – kto to nezažil, nevie si to ani len predstaviť. Vy ste sa však nevzdali a kráčali ste spoločne s dcérou nezlomne ďalej. Kde ste brali silu v ťažkých momentoch?
Tak ako pre každého v takejto životnej situácii, najprv som mala pocit, že sa mi zrútil celý svet. Tie prvé momenty boli veľmi ťažké. Ale ako čas plynie, človek si nájdete spôsob ako ten život žiť. Veľa záleží akú máte povahu a nazeranie na život. Ja som prirodzene veselý, pozitívne nastavený človek a to mi pomohlo najviac.
Saskia má bude mať čoskoro 18 rokov. Čo na to hovorí ona sama?
Saskia nevníma svoj vek. Som hlavne veľmi rada, že je to zlaté dievčatko s veselou kľudnou povahou. Navyše nemá problém sedieť dlhšie v aute či lietadle, takže aj cestovanie je príjemné. Len som nabalená akoby som sa išla sťahovať, keďže musíme mať pri sebe veľa rôznych liekov. Auto to unesie a na letisku mám pre istotu pri sebe papier od lekárov, že to musíme mať pri sebe.
Napriek veku na papieri jej zdravotný stav nedovoľuje zostať osamote. Kto vám s dcérou najviac pomáha a s kým trávi čas najradšej?
Má veľmi rada svojich starých rodičov – mojich rodičov, ktorí síce žijú v Košiciach, ale pravidelne za nami chodia do Bratislavy. Pomáhajú mi aj dve opatrovateľky keď som v práci, lebo nemôže byť sama a tým pádom potrebujem stále zabezpečiť stráženie. Saskia má celkovo rada ľudí, ako hovorím má šťastnú veselú povahu. Samozrejme trávi rada čas aj so svojim otcom a jeho sestrami a sesternicami. Rovnako s mojou sestrou a neterkou. A samozrejme je šťastná aj v kruhu rodiny môjho priateľa Mira.
Rodinu máte v Košiciach, ale oporu ste našli aj v partnerovi Mirovi s ktorým ste spolu už 11 rokov. Spomínate si čím vás zaujal, že ste sa mu po predchádzajúcich zlých skúsenostiach nebáli dôverovať?
Ako hovorím, som optimista s ružovými okuliarmi a tak som napriek rozvodu verila na lásku. Nebudem rozoberať čím ma zaujal, lebo toto je naše súkromie o ktoré sa nechceme deliť.
Nedávno ste moderovali krst knižky Nidala Saleha Ďakujem, že si iný, v nej autor napísal rozprávky synovi s Aspergerovým syndrómom. Pohybujete sa medzi rodičmi zdravotne znevýhodnených detí dlhodobo, v čom sú najväčšie úskalia systému a čo by reálne mohlo týmto rodičom a ich deťom pomôcť?
Tu tak veľa vecí nefunguje a tak veľa vecí si musí rodič chorého dieťaťa sám vybaviť, zaplatiť.. Je to naozaj smutné, že rodiny, ktoré majú enormne zmenený život musia navyše bojovať doslova s veternými mlynmi, zbierať peniaze cez verejné zbierky a nebodaj plastové vrchnáky od fliaš na niečo, čo by v iných krajinách dostali automaticky od štátu. Hrozné.
Pomohla by reálne nastavená finančná pomoc, aby tie rodiny vedeli dôstojne fungovať, pomohla by fungujúca odľahčovacia pomoc lebo nie každý má peniaze na opatrovateľky. A v školstve by sa určite hodilo aby bolo v špeciálnych školách dostatok asisentov, logopédov, psychológov a aj zdravotník. A bolo by dobré aby boli títo ľudia adekvátne odmenení.
Dá sa vôbec spoľahnúť na štát ako podpornej formy pomoci? Ako si pomáhajú rodičia hendikepovaných detí?
Občas mám pocit, že o podpore rodín, ktoré majú hendikepované deti rozhodujú ľudia, ktorí nemajú absolútne tušenie o tom, aký je to život s deťmi, ktoré majú nejaký postih alebo špeciálne potreby. Ak by som sa spoliehala len na to, čo mi poskytne štát, tak neviem ak by to dopadlo. Rodičia týchto detí si v podstate platia všetko sami. Nestačí predsa jedna terapia za mesiac, potrebujete ich každý týždeň, ideálne viackrát. A to myslím tak terapie na rozvíjanie pohybových funkcií ako aj mentálnych.
Samozrejme my dobre vieme, že z tých našich detí neurobíme zdravé, ale nikdy neviete, kde má dieťatko svoje limity a kam až ho dokážu posunúť terapie. Preto sa snažíte urobiť čo najviac. Ak má rodič peniaze, zaplatí všetko možné na zlepšenie stavu dieťaťa a ak nemá, tak sa robia zbierky alebo pomáhajú rôzne mimovládne organizácie.Vďakabohu za ne, lebo bez nich by bolo veľa rodín v náročnejšej situácii.
Ako to máte momentálne so školou pre dcéru?
To je pravda, nie je to ľahké. V Bratislave je tých možností určite viac ako inde, ale aj tak je to náročný proces. Saskia tento školský rok končí na špeciálnej základnej škole, kde môžu byť deti až do veku 18 rokov. Dlho som nevedela čo bude ďalej, ale vďaka náhode som dostala výborné referencie na jednu školu – niečo ako stredná pre deti s mentálnym a viacnásobným postihnutím. Už sme sa tam boli pozrieť a mám pokoj na duši, že viem kde bude Saskia najbližšie 3 roky.
Náš syn navštevuje základnú školu, kde má v triede štyri hendikepované deti. Odmala sú preňho prirodzenou súčasťou života, je možno aj toto jedna z ciest ako k sebe ľudí priblížiť a postupne búrať zbytočné bariéry?
U nás je stále prítomná pečať minulosti, keď počas komunizmu boli takéto deti doslova odkladané do zariadení a v podstate ste ich v bežnej spoločnosti takmer vôbec nevnímali. Toto sa našťastie zmenilo, ale stále vidno že ľudia nevedia ako reagovať, keď sa s takýmto dieťatkom stretnú v reštaurácii alebo v obchode. Za seba ale musím povedať, že mám zároveň aj veľmi veľa pekných stretnutí, z ktorých som bola dojatá. Lebo poviem vám, je veľmi neríjemné a zraňujúce ak na vás a vaše dieťa ľudia zazerajú. Verím, že sa dopracujeme do štádia, ktoré je vo vyspelých západných krajinách, ked sú aj deti či dospelí s nejakým postihom vnímaní vľúdne.
Pracujete, staráte sa o dcéru, dokážete si nájsť čas aj sama pre seba? Ako ho najradšej trávite?
To je veľmi dôležité, aby rodičia takýchto detí mali aj svoj čas a priestor na psychohygienu. U mňa je to práca, šport a posedenia s kamarátkami.
Vyzeráte stále výborne, sviežo a pritom si udržiavate prirodzený vzhľad. Ako sa vám to darí? Používate nejaké špeciálne ženské vychytávky?
Darí sa mi to vďaka mojim rodičom, keďže genetika hrá v tomto veľkú rolu. Ale zároveň nefajčím, nepijem, stravujem sa zdravo. A od mladého veku sa mastím výživnými krémami. Som naozaj maniak do kozmetiky, toľko sér a krémov čo mám ja doma.. Taká malá drogéria (smiech).
Roky ste tvárou hlavnej spravodajskej relácie televízii JOJ a ste s ňou spätá už 13 rokov. Máte to v živote tak, že ak vám niečo vyhovuje, nepotrebujete to meniť? Čo vás na vašej profesii aj po tých rokoch stále baví?
Áno stále ma to baví, ale zároveň je to pre mňa miesto kde si oddýchnem a načerpám energiu. Ja totiž hovorím, že moja hlavná práca je Saskia a moderovanie je hobby. Okrem toho, že máme v televízii výborný kolektív, tak mám rada, že moja práca je pestrá. Okrem moderovania správ robím aj rozhovory na rôzne témy na našej spravodajskej stanici JOJ24, posledné mesiace chodím aj na výroby do exteriérov súvisiacich s reláciou o bankovníctve a moderovanie rôznych firemných akcií či konferencií mi tiež rozširuje obzory.
Prichádzajú Vianoce, kde ich zvyknete tráviť? Prezraďte nám vaše obľúbené tradície..
Nemáme nič špeciálne, trávime ich na Slovensku s kapustnicou, hríbovou polievkou, rycbou, zemiakovým šalátom a bobaľkami. Len stromček zdobíme skôr, v detstve to bolo naozaj až na Štedrý večer. Teraz sa z neho tešíme o čosi skôr.
Je o vás známe, že nákup darčekov si nenechávate na poslednú chvíľu, bude to tak aj tento rok?
Je to tak, všetko mám, už len dokúpim nejaké veselé drobnosti. Nemám rada nechávať to na december.
Ak by ste si mohla pre seba niečo priať, čo by to bolo? A čo by ste popriali našim čitateľkám a čitateľom?
Je to jednoduché, čo želám sebe i ostatným. Pevné zdravie a pohodu v súkromnom aj pracovnom živote.
foto: TV JOJ
